Jdi na obsah Jdi na menu
 


Posledné leto Amy Bensonovej

21. 8. 2009
„Sestrička! Izba číslo sedem!“ 
Na klinike bolo rušno. Ako každý deň. 
„Rýchlo! Priceová! Lebo zničí izbu.“
Do izby číslo sedem vtrhla ošetrovateľka v bledomodrej uniforme. Naskytol sa jej zaujímavý pohľad. Mladé dievča s dlhými blond vlasmi, na ktorých svietili rubínovočervené škvrny od krvi, ležala na bruchu na svojej posteli a čoraz strapatejšiu hlavu trieskala do jej rámu. Ošetrovateľka nevidela jej oči, ale bola si istá, že sa v nich leskne zúfalé šialenstvo. Ako vždy, keď Amy dostane jeden zo svojich legendárnych záchvatov. 
Pani Priceová pozrela na hodiny a vzdychla si. „Aspoňže si na minútu presná, duša moja,“ hlesla a vydala sa zachraňovať pacientkinu hlavu. „Nie, nie, Amy, upokoj sa!“ dohovárala jej, keď sa ju snažila odtrhnúť od konča postele. „Zišla by sa mi nejaká pomoc!“ zakričala smerom do chodby. 
O dve minúty neskôr s pomocou ďalších dvoch ošetrovateľov sedela Amy na stoličke, bezpečne zababušená do zelenej zvieracej kazajky. Nevykazovala žiadne známky nervozity, veľkými modrými laními očami sa pásla na nepokoji ošetrovateľov a pôsobila nevinným dojmom, akoby so zlomenou peľasťou postele nemala nič spoločné.
„Veď je to ešte len dieťa,“ ľutovala ju pani Priceová. „A už bude stále takto trpieť...“ Pokrútila hlavou a umyla injekčnú striekačku. „Zavolajte niekto doktora.“ 
V tom momente vtrhol do izby vysoký chudý muž, chytajúc sa za bok od vyčerpania. „Už som tu,“ vzdychol a párkrát sa zhlboka nadýchol. „Zase mladá Bensonová. Mohli by sme si podľa nej nastavovať hodinky.“ Svižne vykročil k pacientke a malou baterkou jej skusmo zasvietil do očí. Amy sa po celý čas usmievala. „Ježkove ihličky, spravte niečo s jej vlasmi,“ poznamenal znechutene. „Našťastie nemá žiadne tržné rany, ale tentoraz si mohla vážne ublížiť,“ povedal zadumane. „Asi by sme mali investovať tentoraz do vodnej postele, keď sme už steny vyčalúnili.“ Myslel to len spolovice zo žartu.
„No poď, moja,“ prihovorila sa jedna zo sestričiek „mladej Bensonovej“ a jemným držaním za útle pliecka ju viedla do kúpeľne. Amy sa nechala viesť ako malé šteniatko, neprotestovala, len sa na všetkých bezvýrazne usmievala. 
Doktor Morgan sa na ňu zamračil. Jej „zlé chvíľky“, ako to nazývali, ho určitým spôsobom desili. Na Amy bolo rozhodne niečo zvláštne. Šestnásťročná dievčina s utkvelou túžbou každých sedem hodín si rozbiť hlavu... Jej stav bol jednoznačne výnimočný. 
Ale nie až TAK výnimočný. Morgan si bol istý, že sa už s podobnými symptómami niekde stretol. 
Dlho neváhal a vrútil sa do svojej kancelárie, kde začal horúčkovito prehadzovať papiere na rozhádzanom písacom stole. O minútu už víťazoslávne držal v ruke papierik s telefónnym číslom na Amynho predchádzajúceho lekára.
Vo zvláštnej nutkavej domnienke, že je niečomu na stope, vzrušene vytočil číslo na telefóne. 


Útla, zhrbená postava sedela na nepohodlnej drevenej stoličke a vrtela sa, snažiac sa nájsť si pohodlnejšiu polohu. Plavovlasá hlava sa skláňala nad malou smaragdovozelenou knižkou. Dievčina si v popraskaných perách zamyslene hrýzla pero. 
...
„Ahoj, denník.“
Prvá veta bola toľkokrát preškrtnutá, že sa dala len s ťažkosťami prečítať. Rozťahané detské písmo ďalej pokračovalo bez väčších škrtancov, no píšúca osoba si očividne nerobila problémy s písaním do predtlačených riadkov. 
„Dnes som mala dlhý rozhovor s doktorom Morganom. Zdá sa mi oveľa lepší ako Simpkins. Zatiaľ ma na elektrické kreslo neposadil ani raz. Uvidíme, koľko to vydrží. 
Pýtal sa ma všelijaké základné veci. To by nebolo až také zlé, keby... keby nezachádzal tak ďaleko do minulosti. Povedala som mu, že o tom nedokážem hovoriť. Vlastne, skôr to zrejme pochopil z toho, že som sa rozplakala, len čo to spomenul. 
Navrhol mi, aby som si začala písať denník. Vraj mi to pomôže. A mám začať od... od úplného začiatku.“

Nasledujúcich tridsať strán bolo kompletne zošúverených a tmavomodrý atrament sa pod vplyvom prívalu sĺz úplne rozmazal. Niektoré stránky boli dokonca z denníka vytrhnuté. Človek sa z akéhosi dôvodu nedokázal ubrániť myšlienke, že ich niekto vytrhal systematicky.


– – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – 


15. máj 1935 

Ponurosti neveľkej jedálne v londýnskom sirotinci nepomáhal fakt, že za zle utesnenými okenicami padal studenosivý dážď vo veľkých prúdoch na opustené chodníky. Deväťročný chlapec sa zasekol s lyžičkou prevarenej ovsenej kaše na polceste k ústam a tmavými očami sledoval blonďavé kučeravé vlasy dievčaťa sediaceho pri druhom stole. Dievča akoby vycítilo jeho pohľad, otočilo sa a venovalo mu koketný úsmev. 
Dennis Bishop mu zatiaľ namrzene prevrhol misku s mliekom, ktoré sa rozlialo po modro-bielom kockovanom obruse a začalo stekať cícerkom z okraja stola až na chlapcove ošúchané nohavice.
Chlapec okamžite vyskočil zo stoličky, keď pocítil na pokožke studenú tekutinu. Jeho zreničky sa zúžili od zúrivosti, no ovládol sa. Ovládol sa. Aj keď ho to stálo boľavé dlane od toho, ako si tlačil nechtami do pokožky zvieraním pästí. 
Ovládol sa, pretože nemal na výber. Jeden zlý pohyb a má zlomenú ruku. Dennis bol od neho o tri roky starší a dvakrát taký ťažký. 
Blysol pohľadom k vychovávateľkám. 
Nepozerajú sa. Samoľúbo sa usmial a pokojne si sadol naspäť na stoličku. 
„Čo sa vyškieraš, škrčok?“ oboril sa na neho Dennis. „Tvoja úžasná pani Colová tu nie je, aby ti zachránila kožu,“ škodoradostne mu vyplazil jazyk.
„Čo odo mňa chceš?“ spýtal sa chlapec ľadovým tónom, flegmaticky si utierajúc nohavice servítkou a pritom nenápadne vstrebával do mozgu polohu okolitých predmetov. Ktorý bol najostrejší? 
Dennis sa k nemu naklonil bližšie, až Tom ucítil nepríjemný zápach idúci z jeho úst. „Daj. Pokoj. Amy,“ povedal s dôrazom na každom slove.
„Tú radodajku si pokojne môžeš nechať,“ odvetil mu s perfektným úsmevom. 
Odpoveďou mu bola päsťovka do nosa. Toma náraz hodil aj so stoličkou dozadu. Skrčene sa z nej skotúľal. Rukami si neprestajne držal nos, z ktorého sa liala tmavočervená krv a servítku premáčanú od mlieka si priložil naň. Bolesť mu nevadila až tak ako fakt, že sa na neho upierali pohľady všetkých detí. Teraz, keď bol na zemi. Tak ponižujúce! 
„Chlapci! Okamžite s tým skoncujte!“ kričala pani Colová a energickým krokom sa k nim vybrala. Kostnatými prstami zovrela Tomove plecia a zdvihla mu bradu, aby si prezrela utrpené škody. „Dennis, prečo si ho udrel?“ obviňujúco sa spýtala Bishopa. 
„Bránil som česť Amy Bensonovej.“ Dal si záležať, aby to povedal dostatočne nahlas. 
Kučeravé dievča od prekvapenia otvorilo ústa a Dennis na ňu žmurkol. 
„Bolo to od oboch nehorázne nevychované, NE-HO-RÁZ-NE!“ hnevala sa pani Colová. „Nestrpím vaše neustále hádky. Ešte raz sa takéto niečo stane, a obaja máte zatrhnutý výlet!“ 
Výlet. 
Pani Colová nahnevane odfrkla. „Riddle, choďte sa umyť. Dnes máte službu v kuchyni. Dennis, umyte tú krv.“ 
Výlet. 


– – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – 


Doktor Morgan zavolal na asistentku. „Sophie, nájdi mi zložku Amy Bensonovej. Ja sa vzdávam.“ Ukázal na rozhádzaný stôl a povyťahované kartotéky.
Upravená mladá žena pokrútila hlavou. „Typický chlap.“ Prešla k sekretáru a po tridsiatich sekundách vytiahla jeden spis. „Ani by vás nenapadlo, že by to mohlo byť usporiadané v abecednom poradí, však?“
„Ďakujem, Sophie,“ kývol jej a prebehol pohľadom po papieroch. „Amy Bensonová... blá blá... Sirotinec u milosrdnej sestry. V deviatich rokoch prestala rozprávať.“ 
Doktor stuhol. „Sophie? Poď sem, prosím ťa. Musíš mi nájsť ešte... Štyri-nie, päť spisov pacientov. Máme tu aj spisy zosnulých?“ 
„Čo konkrétne hľadáte?“
„Zdá sa mi, akoby som mal déjavue. Potrebujem si niečo preveriť. A nájdi mi adresu Sirotinca u milosrdnej sestry.“


Amy si zaborila tvár do nemocnične páchnuceho vankúša a snažila sa v ňom utlmiť vzlyky. ‚
Bolo to už dávno,‘ presviedčala sa. ‚Tak dávno.‘ 
Otvorený denník ležal na dlážke pri posteli. Pero sa povaľovalo na čistobielej perine a tiekol z neho atrament, až na posteli vytvoril veľký fialovomodrý fľak. 
Odrazu vzlyky prestali a Amy v nemom šoku zdvihla hlavu. Bolo to už dávno. Odvtedy prešlo veľa rokov. 
Presne sedem,‘ uvedomila si, sadla si a roztrasenýmu rukami sa načiahla po denníku. Horúčkovite v ňom začala listovať. 


– – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – 

24. máj 1935

Tom ležal na posteli a na kolenách mal položenú knihu. Bol do nej natoľko pohrúžený, že si nevšimol zavŕzganie dverí, keď nimi prešla malá postavička. 
„Tom?“ ozvalo sa hanblivo.
Riddle zdvihol zrak. „Amy,“ povedal bez náznaku emócie a zaklapol Gulliverove cesty. „Čo tu chceš?“ spýtal sa prekvapene, vzápätí si zahryzol do pery. „Teda... Prečo si prišla?“ povedal už miernejšie. 
Amy mala vlasy zopnuté do vrkoča a v bledomodrej pyžame vyzerala obzvlášť čarovne. 
„Pamätáš sa, ako si sa pobil s Dennisom?“ opýtala sa a hrala sa pritom s uvoľneným pramienkom vlasov. 
„No?“ bezvýrazne odvetil. Ešte doteraz mal nos zalepený lepiacou páskou. 
„Prečo ste sa pobili?“ 
Nepočuteľne si povzdychol a pristihol sa, ako zhypnotizovane sleduje jej prsty. S vypätím síl odvrátil pohľad. Vedel, že mu za to nestojí. Vôbec. Ale nemohol si pomôcť. 
Spomenul si, ako v to ráno nadšene štebotala s Bishopom, červenala sa, keď jej šepkal do ucha, spokojne sa usmievala... A na to, že pred dvomi rokmi bola Amy Tomovou najlepšou kamarátkou. Nechápal, prečo ju mal vtedy tak rád. 
„Choď preč,“ povedal cudzím hlasom. 
Amy zamrzla. „Čo?“ hlúpo sa spýtala, nezvyknutá na odpor. A najmä nie u neho.
„Povedal som: choď preč!“ zasyčal. 


– – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – 


„Dobrý deň, prišiel som navštíviť Amy Bensonovú.“
Doktor Morgan zdvihol hlavu od pár veľmi zaujímavých exemplárov špeciálneho kognitívneho testu. Vybraným pacientom dal kedysi nakresliť všetko, čo si pamätajú zo dňa, v ktorý prestali rozprávať. Výsledky boli dychvyrážajúce. 
„Áno, a kto ste?“ opýtal sa. Amy bola sirota, nikdy ju nikto nenavštívil.
„Volám sa Smith. John Smith,“ povedal ten muž, nemohol mať viac ako šestnásť rokov, a natiahol ruku. Vysoký, bledý, tmavovlasý, dobre stavaný. Morgan hneď chcel oponovať, že nikto na svete sa nevolá John Smith, ale myšlienky mu z hlavy vytlačilo čosi iné. 
Potriasol mu rukou a povedal: „Počujte, kde máte kufrík?“
Muž sa zatváril začudovane. „Aký kufrík?“ 
„S maskou, samozrejme!“ 
V Smithových očiach sa mihol tieň porozumenia. „Och,“ mimovoľne sa mu vydralo z úst. „Jasné, vojna. Plynová maska. Niekedy na to zabúdam.“
Morgan šokovane otvoril ústa. „Zabúdate?“ neveriacky sa spýtal. 
Smith sa rozpačito usmial. „Môžem vidieť Amy? Som jej dávny kamarát zo sirotinca.“
„Nikdy mi o vás nerozprávala,“ zahundral doktor. 
„Predpokladám, že mala iné problémy. Aký je jej stav?“
„Dobrý, dobrý. Vidím nádej na zlepšenie.“
„To je úžasné,“ odvetil Smith bezvýrazne, no znelo to, akoby si myslel pravý opak. Nenápadne sa zadíval na obrázky kreslené pacientmi, ktoré mal doktor vyložené na stole.
„Takže,“ povedal Morgan a rýchlo zhrnul papiere dokopy, „moja asistentka vás k slečne odvedie a vysvetlí vám jej stav, ja mám teraz veľa práce.“
„Samozrejme. Ďakujem, pán doktor,“ usmial sa neznámy a vyšiel z dverí.
Doktor si po jeho odchode uľahčene vydýchol. Niečo v zjave toho muža – alebo chlapca – ho nútilo byť neustále v pozore. Ako jahňaťu postaveného pred predátora mu pud sebazáchovy diktoval stopercentnú ostražitosť. 
Pozrel na obrázky. Z jeho piatich tipov sa dva úplne zhodovali. Tmavé prostredie, postava vo zvláštnom plášti držiaca v ruke nejakú paličku. To nemohla byť náhoda. 


Amy sa v trasúcom sa klbku krčila v najvzdialenejšom rohu svojej izby. Prečo ho sem pustili, prečo? 
Tom sa spokojne usmial. „Doktor Morgan bol natoľko milý, že mi vyhradil u teba súkromnú návštevu,“ povedal sladkým hlasom. „Mám na teba kooopu času, Amy. Tešíš sa?“ 
Amyna popolavosivá tvár a modré oči rozšírené od hrôzy hovorili za všetko. Schovala si hlavu medzi kolená a skrčila sa ešte viac. Od strachu nedokázala ani plakať. 
„Čo mi to len pripomína?“ opýtal sa a zamyslene sa pozrel do stropu. „Aha, jasné! Jedno leto pred... kedy to bolo? Pred siedmimi rokmi. Pamätáš sa, Amy?“ Podišiel k nej bližšie a čupol si pred ňu. „
Pamätáš?“ zašepkal.
Amy sa už tak triasla, že by ju neprekonal nikto ani s epileptickým záchvatom. Tom sa pre seba usmial. Vždy mu spôsobilo radosť, keď ju takto videl. „Ak si dobre spomínam, budúci týždeň to bude presne sedem rokov... Mám taký dojem, že som vtedy niečo nedokončil,“ ľahostajne poznamenal.
Vstal a vzal si od písacieho stola stoličku. Položil ju pred Amy a sadol si na ňu. Hlavu podoprel rukami. „Čo hovoríš? Budeme sa rozprávať, Amy?“
Kde boli tie jej lesklé zlatisté kučery a jasné nezábudkovomodré oči! Teraz sa pred ním krčila tá najúbohejšia ľudská troska. A to všetko bola jeho práca. 
„Tak dobre. Pamätáš sa na Dennisa Bishopa, Amy? Včera som ho bol navštíviť. Tú historku ti musím porozprávať, je úžasná.“ Tom sa naširoko usmial a odhalil pritom celý dolný rad zubov. 


– – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – 


29. júl 1935

Svietilo ostré júlové slnko a vo vzduchu bolo cítiť morskú soľ. V diaľké špliechali vlny o útesy. Siroty sa vybrali na prechádzku po dedine. Takmer všetky deti mali tváre rozžiarené od šťastia a ústami im pohrával veselý úsmev. 
Tom zamračene pozeral na rozpálenú prašnú cestu a kopal do kamienkov. Najprv chcel z toho Amy vynechať, ale nešlo to. Chcel si nahovoriť, že je to len kvôli účinnosti plánu, že ju tam potreboval. Ale nie. On to naozaj chcel urobiť aj jej.
„Keď si šťastný, tlieskaj rukami...“ Deti začali spievať známu odrhovačku.
„To hádam nie,“ zaúpel Tom. 
V duchu preklínal všetky tieto sprosté decká, s ktorými sa musel deliť o vzduch. Praštení humusáci. A najmä jeden párik.
Slnečné lúče sa odrážali od kučeravých vlasov a jej majiteľka nimi nadšene pohadzovala. Za ruky sa držala s Dennisom Bishopom a tanečným krokom si to mierila cez tú všivavú dedinu. 


– – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – 


Keď Morgan večer vykonával svoju každodennú vizitu, na Amy si všimol niečo zvláštne. „Amy, si v poriadku?“ spýtal sa, hoci nečakal odpoveď. Jediné zvuky, ktoré Amy kedy vydávala, boli vzlyky a hurónsky rev pri každodenných záchvatoch. 
Amy sedela na svojej posteli a rukami si objímala kolená. Kývala sa dopredu a dozadu a nevidomé oči upierala na nedefinovaný bod v priestore. 
Doktor sa k nej priblížil. „Stalo sa niečo?“ Pozrel na hodinky. Jej ďalší záchvat očakávali až o tri hodiny. 
Vtedy si všimol roztvorený denník na nočnom stolíku. Opatrne ho vzal do rúk. Posledných päť stránok bolo popísaných jediným slovom. 
„Tom? Kto je Tom?“ opýtal sa. 
Amy ho znenazdajky schytila za rukáv, až sa mu od ľaku rýchlejšie rozbúchalo srdce. Pozrela na neho vytreštenými očami. „
On sa vráti,“ chrapľavo povedala. 
Morgan od nej odskočil na tri kroky. „Preboha,“ hlesol vydesene, ale lekárska zvedavosť ho premohla. „Ale veď ty rozprávaš! Amy, povedz mi viac, prosím!“ nadšene bľabotal.
Amy pokrútila hlavou a mlčala.
„Amy, myslím, že sa z toho spolu nakoniec dostaneme,“ pohladkal ju doktor s úsmevom po vlasoch. „Toto nie je koniec.“ 
Zaželal jej dobrú noc a veselo vyšiel z izby. To bolo prvýkrát, čo Amy prehovorila odvtedy, ako na kliniku prišla. Možno jej pomohla tá návšteva toho divného chlapa. „Ktovie, z čoho bola ale taká vydesená,“ zašomral si popod nos.


– – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – 

31. júl 1935

Dve deti sa triasli od zimy na zemi v obrovskej čiernej jaskyni. Ich šatstvo bolo kompletne mokré a túlili sa k sebe, aby sa trochu zahriali. V ich tvárach sa zračilo niečo nedefinovateľné, prekvapenie zmiešané so strachom, šokom a desom a zároveň odovzdanosť osudu. Nech už bude akýkoľvek. 
„Myslel som, že sa vám ten let bude páčiť viac,“ prehovoril Tom sklamane a prešiel do zelenkastej žiary, ktorá sa odrážala od temnej hladiny jazera. „A celý deň ste sa sťažovali, aké je hrozné teplo, a ani zaplávať ste si nechceli.“ 
Tľoskol jazykom a pokrútil hlavou. „Viete, nikdy som celkom nepochopil ľudskú náturu. Celkom si ma prekvapila, Bensonová,“ chladne poznamenal.
„Prosím, Tom, pusti nás,“ plačlivým tónom ho prosilo dievča a šúchalo si husiu kožu, ktorá jej naskočila na rukách. 
„To by potom nebola žiadna sranda,“ oponoval Tom a okolo končatín jej končatín sa obmotali železné okovy, ktoré ju spútali s jaskyňou. „Mal som pocit, že ma máš rada,“ ľahostajne povedal. „Vyzeralo to, že si so mnou súcitila, keď ma všetci tí debili jednostaj tĺkli,“ detská tvár sa mu skrútila v nahnevanej a pohŕdavej grimase. „A hľa! Teraz sa s jedným z nich vláčiš. Ó, nehovorila si mi niekedy náhodou, že ho mám ignorovať, lebo mi za to nestojí? Že v hlave má len kopu hnoja? Nevravela si to náhodou?“ 
„Tom, to bolo pred dvoma rokmi!“ vyhŕkla zničená Amy. 
„Nevolaj ma tak,“ zasipel chlapec. „Neopováž sa,“ varoval ju. 
Na chvíľu sa otočil a spravil zvláštny sykavý zvuk. Potom sa na oboch samoľúbo usmial. „Pripravil som si pre vás bohatý program.“
„Riddle, ty si zošalel!“ zaúpel väčší chlapec, keď zbadal, čo sa mu objavilo pri nohách. 
„Och, myslíš toto?“ Pohŕdavo ukázal na sedmicu aspoň meter dlhých hadov, ktoré sa k nemu priplazili. Amy sa z hrdla vydralo niečo medzi pípnutím a vzlykom. Tom prevrátil očami. „Ticho, baba. Už som sa tvojho revu napočúval dosť.“ 
„Volal śśi nááśś, môj pane?“ zasyčal jeden z hadov, ten najväčší. V desivej tme jaskyne jeho šupina fosforeskovala.
„Poriadne vydeste to dievča. Môžete ju pokojne aj pohrýzť, ale nie smrteľne. Len aby ju to trochu paralyzovalo. Sú tu aj nejakí duchovia? Mám taký pocit, akoby tu ešte niečo bolo.“ 
„Je tu jeden duch žžženy, ktorá ssa tu utopila, môj pane.“
„Ssspáchala sssamovraždu,“ dodal druhý had.
„Je trochu ššialená,“ had pokýval veľkou hlavou a vyplazil rozoklaný jazyk. „Na tej malej sssi zgussstne. Aj ten prízzzrak.“
Malý Riddle nadšene tleskol rukami, až to v jaskyni vytvorilo nepríjemnú ozvenu, hoci nevedel, čo myslel had tým prízrakom. „Výborne. Amy, títo moji kamaráti sa ti teraz trochu povenujú. Buď k nim milá, lebo vraj hryzú.“ 
Amy sklonila hlavu a na zem sa začali kotúľať horké slzy. „Pros-sím!“ 
„A keď ta pohryznú, vylúčia do tvojho krpatého telíčka jed, ktorý ti postupne paralyzuje všetky končatiny. Nebudeš sa môcť hýbať, nebudeš môcť kričať. Potom ti zhustne krv, až bude mať ťažkosti s prenášaním kyslíka. Srdcový sval nakoniech ochabne a... No, vrátim sa zajtra, uvidíme, čo tu ostane,“ nebezpečne sa usmial. „Áno, viem, že sa bojíš hadov,“ odpovedal na jej nevypovedanú otázku. Nosom nasal potuchnutý a vlhký jaskynný vzduch. „Možno sú tu aj netopiere,“ povedal s nádejou v hlase.
„A čo sa týka teba, priateľu,“ prihovoril sa Dennisovi. „Pre teba mám pripravené niečo poriadne bolestivé.“ Chytil ho za povraz, ktorým mal poviazané ruky a odvliekol ho z hlavnej jaskyne. Dennis celú dobu kričal a Amy sa k nemu pridala. 
„PROSÍM, NENECHÁVAJ MA TU S NIMI, PROSÍM! Nechcem, NECHCEM! Také čudné zvuky... Niééé, TOOOM!“ 


– – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – 


O sedem dní sa Morgan neskoro večer vracal na kliniku. Oči za hranatými okuliarmi mal opuchnuté od alergie a celkovo bol unavený ako kôň. Ledva za sebou ťahal nohy, no mysľou mu vírili gigabajty myšlienok. 
Celý deň strávil návštevou svojich dvoch bývalých pacientov. To, čo sa dozvedel, mu radikálne zmenilo názor na svet. Čarodejníci... Prútiky... Vymazávanie myšlienok... Mučenie...
Bolo treba veľa elektriny na to, aby si jeho pacienti nakoniec spomenuli. Ale ak je to celé pravda... Potom, možno, je veda mocnejšia ako hocičo, čo sa deje na tomto svete v odľahlých končinách. 
Keď po dlhočiznom prehľadávaní svojej príručnej tašky objavil konečne kľúče od brány, a strčil ich do zámky, niečo v ňom zaklaplo na správne miesto. 
Amy vravela, že sa vráti. Ó, nie! 
Horúčkovito otočil kľúčom a rozbehol sa cez záhradu až do vstupnej haly. Kufrík medzitým odhodil niekde pri dvere a hneď kričal na Sophie za recepciou, ako sa má Amy Bensonová.
Asistentka sa na neho zmätene pozrela. „Aká Amy Bensonová?“ 
Morgan zastal uprostred pohybu. „Čo? Teraz nie je čas na žarty, Sophie! Ako sa má?“
„Pán doktor, nikdy sme nemali pacientku s takým menom,“ s kamennou tvárou tvrdila Sophie.
Doktor jej venoval dlhý pohľad a vyštartoval chodbou k Amynej izbe. Doprava, doľava, desať metrov rovno... 
Dvere sa rozleteli a on ostal stáť na ich prahu s otvorenými ústami. Potom spravil dva kroky dozadu a pozrel na číslo napísané zvonku na dverách. Nepomýlil sa, toto BOLA Amyna izba! 
Rozhliadal sa okolo seba. Nemocničná izba bola dokonale uprataná, návliečky z postele stiahnuté a poskladané na kope, a okrem nábytku nebolo v izbe... absolútne nič. 
„Amy?“ ozval sa Morgan nechápavo. Jeho hlas sa odrážal od stien prázdnej miestnosti. „Dočerta.“ 
Zabuchol dvere a šprintoval do kancelárie. Sekretár... Kartotéky... Abecedné poradie... Baryll, Bashwoodová, Birk... 
„Nie,“ hlesol. 
Otvoril zásuvku na svojom stole a začal sa v nej prehrabávať. Ako čakal. Kognitívne testy jeho pacientov na svojom mieste neboli. 
„Do riti!“ 
„Nejaký problém, pán doktor?“ opýtala sa ustarostene Sophie, keď ho zbadala, ako sedí na zemi pri stene a na čele sa mu tvoria kropaje potu. „Ste nejaký bledý, nie je vám niečo?“ 
„Sophie...,“ chrapľavo povedal, „dones mi aspirín a whiskey. Veľa aspirínu. A viac whiskey.“ 
„Tá malá bosorácka špina!“ zanadával a chytil si do rúk hlavu, v ktorej sa začínala čoraz viac rozliehať pulzujúca bolesť.
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Chcem ti len niečo povedať

(Josette Onnie Oleander, 14. 7. 2012 15:19)

Chcem ti len niečo povedať. I teraz keď tu nechodíš veľa ľudí chodí na tento blog a v kútiku duše dúfajú že sa vrátiš. Viem že sú to už skoro tri roky ale milujem tvoje poviedky. A hlavne potomkov hadov. Nikde som nejakú podobnú nenašla veľmi by ma zaujímalo ako to dopadne. Tak sa snáď niekedy znovu ozveš :(
Josette

Hurá!

(K.V.Confusa-Noir, 29. 8. 2009 11:25)

Kvalitná poviedka,dobrý námet a perfektné spracovanie.Obdivujem tvoju schopnosť udržať čitateľov v napätí,čo bude ďalej.Záver je tiež skvelí,pretože zanechá v mysli stopu a človek vie,čo sa stalo s Dr.Morganom,hoci to nie je presne povedané.Atmosféra je,pravda,trochu ponurá,ale priznajme si,takých chvíľ bolo v mladosti T.M.R viac než dosť:)

:))

(GabusQa, 27. 8. 2009 10:37)

úplne vo všetko súhlasim so Psyché:)je to kráásne:))

;)........

(Psyché, 26. 8. 2009 0:32)

Takže, toto som už čítala na P-I.sk, ale keďže nie som zaregistrovaná, nemohla som ti pridať koment :)
A musím povedať, foaly, že áno, máš pravdu :P, bolo to psycho, depresívne a schizofrenické, ale veľmi dobré :) Trochu ťaživejšia a smutnejšia téma na akú som u teba zvyknutá, no veľmi pekne spracované s originálnou pointou :) A to sa rovná zaručenému úspechu, aspoň teda čo sa mňa týka ;) Mne sa tvorba na takýto námet náhodou veľmi páči. A rovnakou náhodou sa ani veľmi nečudujem, že si tú poviedkovú súťaž vyhrala, nebuď zasa až tak skromná :)! Aj keď radšej príliš skromná ako priveľmi namyslená :D
Len tak ďalej :*