Jdi na obsah Jdi na menu
 


Potomkovia hadov - 11.kapitola: Pomsta je sladká...niekedy...

18. 11. 2007

11.kapitola - Pomsta je sladká... niekedy...

 
Pomaly kráčala naspäť do chrabromilskej klubovne. Tučná pani sa na ňu ešte stále hnevala, lebo sa mračila, keď jej Melian vravela heslo.
Keď vošla dnu, takmer jej zaľahlo v ušiach. Zovšadiaľ sa ozýval hluk a niekto sa tam strašne hádal. Prešla do stredu miestnosti. Stáli tam Jack a Jeremy a odušu na seba vrieskali. Všetci sa na nich pozerali.
"Čo sa to tu deje?" opýtala sa šiestaka Marcusa Thora.
Veľavravne na ňu pozrel. Videla mu na tvári, že najradšej by Jeremyho zmlátil sám.
"TO BOLA NOVÁ METLA, TY IDIOT!" kričal Jack.
"Koľkokrát ti mám vravieť, že to nebola moja vina?!" zúril Jeremy. "Malo to ísť na Janevskeho!"
"To ti tak uverím, Janevsky bol vtedy na ÚPLNE INOM MIESTE!" Jack až šalel od hnevu.
Jeremy pokrčil plecami. "Pomýlil som si ho s tebou."
"Zošalel si?! Slizolin má predsa červené dresy, debil!"
Jeremy sa otočil na Melian. "Ty mi veríš, však Mel?" pozrel na ňu prosebným pohľadom. Vypleštila na neho oči.
"Ju do toho nezaťahuj," precedil Jack pomedzi zuby.
"A nevolaj ma Mel," dodala ona.
"Prečo?" otočil sa Jeremy na Jacka. "Bojíš sa, žeby sa postavila na moju stranu?"
"Tak toho sa obávať naozaj nemusí," utrúsila Melian.
Jacob sa na ňu spokojne usmial. "A jej sa to netýka," zazeral na Jeremyho.
"No a čo, aj tak to bola slabá metla," povedal Jeremy a nahnevane pozrel na Melian.
To však hovoriť nemal. Jack sa na neho vrhol, zhodil ho na zem a začali sa spolu biť.
"Zbláznili ste sa?!" skríkla Melian a snažila sa ich od seba dostať. V tomto však dievča veľa nezmôže, a tak to nechala tak. Hádam si Jack poradí aj sám.
Ostatní sa chvíľu len pozerali a povzbudzovali Jacka. Až po niekoľkých minútach ich od seba odtrhli.
Jack nahnevane vstal s úplne strapatými vlasmi. Našťastie sa mu nič nestalo. Zvrchu pozrel na Jeremyho, ktorý ešte stále ležal na zemi a tváril sa, že ho všetko hrozne bolí. Tara k nemu s krikom pribehla, ale poslal ju preč.
"Zaslúžil si to," akoby ospravedlňujúco povedal Jack okolostojacim. Na to s dupotom vybehol do svojej izby a tresol dvermi.
"Takže," otočil sa Marcus k svojim spoluhráčom, "asi budeme musieť nájsť za Travisa náhradu."
Ostatní mu súhlasne prikývli. To však už Melian nevidela. Zase vyšla z klubovne.

Šla na siedme poschodie.
Držala sa Settyho pokynov.
'Okej,' vravela si, 'potrebujem miestnosť, kde si môžem skúšať kúzla.'
Trikrát prešla okolo steny pri soche Jednookej čarodejnice so zavretými očami. Mierne pochybovala, že to bude fungovať. Otvorila oči. Na prázdnej stene sa objavili dvere. V duchu si zagratulovala, otvorila ich a vstúpila dnu. Prekvapene sa rozhliadla. Mala pocit, akoby bola v cele.
Stála v štvorcovej miestnosti. V jednom rohu bola knihovnička s knihami typu: Tvorba zaklínadiel - ako na to. Obdivne zahvízdala. To sa jej zíde.
Všetky steny boli z betónu. 'Ja naozaj viem, čo potrebujem,' usmiala sa.
Okrem skrine s knihami tam bol ešte jeden jednoduchý stolček a kreslo, kde si hneď sadla a vytiahla si poznámky, ktoré si písala ešte v nemocničnom krídle.
Plánovala naozaj sladkú pomstu. Háčik bol však v tom, že Riddle bol veľmi dobrý čarodejník a ona na neho ešte nemala. V priamom súboji s ním by nemala šancu, i keď na svoj vek vedela veľmi veľa zaklínadiel. Najistejší spôsob, ako dať Riddlovi príučku, bolo vytvorenie si vlastného zaklínadla, ktoré nepozná. Vedela však, že to nebude také jednoduché. Vymýšľať vlastné zaklínadlá je nielen veľmi obtiažne, ale aj dosť nebezpečné. Ale túžba po pomste ju hnala stále ďalej.
Vzdychla si a otvorila knihy.


Každý deň trávila v priemere štyri hodiny pracovaním na novom zaklínadle. Aj tak jej to trvalo dva týždne, hoci ju to zlostilo.
V podstate je to priam geniálny výkon, keď za dva týždne vymyslíte nové zaklínadlo, no ona to nevedela. Bežní čarodejníci niekedy nie sú vôbec schopní niečo také dokázať a aj tým inteligentnejším to trvá niekoľko rokov. Vlastne géniom ako Dumbledore sa to podarí minimálne za pol roka, takže Melian so sebou mohla byť nadmieru spokojná. Ona by však tvrdila, že mala poľahčujúce okolnosti, pretože ako základ použila iné známe zaklínadlo.
Mala tiež šťastie, že sa po nej Jack počas tých dvoch týždňov nezháňal. Sám bol stále na metlobalových tréningoch, pretože Thor bol veľmi skľúčený z tej ponižujúcej prehry so Slizolinom. Veľmi chcel vyhrať metlobalový pohár, lebo Chrabromilu sa to už dlho nedarilo. A tak sa Melian s Jackom takmer ani nevidela.
Kedy sa učila na hodiny a robila si domáce úlohy vám nepoviem, lebo ani ja to neviem.
Isté je, že raz svitlo krásne slnečné ráno. Bol štvrtok. Melian práve sedela vo Veľkej sieni na raňajkách, keď dnu vtrhol Jack s kruhmi pod očami. Evidentne ho čosi veľmi rozrušilo.
"Čo sa stalo?" spýtala sa ho, keď sa hodil na stoličku vedľa nej.
"Tí sprostí Slizolinčania," vyprskol. "Včera sme asi do noci trénovali metlobal, potom som si musel robiť úlohy a takmer nič som nespal. Nič nestíham. Ledva som dnes ráno vstal. A čo sa nestane?”
“Čo také?” spýtala sa s úsmevom. Vždy, keď bol Jack nahnevaný, používal stále rečnícke otázky.
“Keď som išiel sem, teda bežal, lebo som nestíhal, omylom som narazil do nejakého Slizolinčana. Vraj prefekta," odfrkol si a nabral si ovsenú kašu.
"No a?" Odpila si z čaju. Človek potreboval pri Jackovi niekedy naozaj pevné nervy.
"No a ja som sa normálne ospravedlnil a on mi tam začal nadávať! Ževraj ja a naša rodina sme zradcovia čarodejníckeho sveta, lebo sa priatelíme aj s muklami. A potom sa mi začal vysmievať, že je to ozajstná smola pre Chrabromil, že hrám v metlobalovom tíme, keď neviem ani rovno chodiť." Nahnevane tresol lyžičku do misky, až vyprsklo trochu mlieka. Melian inštinktívne vzala prútik, no Jack jej chytil ruku.
"Počkaj, zabudla si predsa, čo sa stalo minule?" uškrnul sa a vytiahol prútik sám. "Evanesco." Švihol prútikom a rozliate mlieko zmizlo. "Takto sa to má robiť," žmurkol na ňu.
"Je tam toho," hlesla Melian unudene. Už si zvykla, že od toho incidentu si ju každý doberal.
Vtom zbadala, ako vchádza do Veľkej siene Tom Riddle. Nemusela trikrát hádať, do akého slizolinského prefekta Jack narazil.
Jack sledoval jej pohľad. "Áno, to bol on, ten, čo žaloval na Hagrida," odpovedal na jej nevyslovenú otázku.
Nahnevane zaškrípala zubami. Odplatu už nechcela dlhšie odkladať, hoci ešte nevychytala všetky muchy toho zaklínadla. Ešte predvčerom sa jejpodarila obrovská diera do betónu, a to už je čo povedať.
'No a čo,' pomyslela si, 'on ma tým elixírom tiež mohol zabiť.'

Po obede sa jej vyskytla úžasná príležitosť. Na prázdnej chodbe zbadala Riddla, ktorý jej bol otočený chrbtom.
'Buď teraz alebo nikdy,' povedala si. Zdvihla prútik, no váhala.
'No tak,' dodávala si odvahu, 'už na to nebudeš mať lepšiu príležitosť.' Už-už sa chystala vyslať kúzlo, no na poslednú chvíľu si to rozmyslela a prútik sklopila.
'Čo keď ho to zabije?' pomyslela si s obavami.
Potom si spomenula na ten otrávený punč a pevne sa rozhodla. Zase zdvihla prútik a zložito ním mávla. "Silencio Terranus," vyslovila pošepky, ale dávala pozor na správnu výslovnosť. V duchu sa modlila, aby
sa všetko podarilo.
Z jej brezového prútika vyletel fialový lúč a nehlučne zasiahol Riddla do chrbta. Nemal by to vôbec cítiť, no Melian sa inštinktívne schovala za brnenie. A dobre urobila. V tom momente sa totiž Riddle na okamih otočil. Žeby niečo tušil? Potom sa však znova obrátil a pokračoval vo svojej ceste do žalárov.
Melian si uľahčene vydýchla. 'A teraz sa začne zábava,' povedala si škodoradostne.


V piatok večer sedeli Will, Jack a Melian spolu v klubovni. Chlapci konečne nemali tréning, pretože profesorka Merrythoughtová, vedúca Bystrohlavu, sa sťažovala, že Chrabromil stále okupuje metlobalové ihrisko. Marcus Thor sa s ňou samozrejme ako správny chrabromilský kapitán začal hádať, a teraz mali kvôli tomu o päťdesiat bodov menej. A tak tam teraz sedeli, hrali Rachotiacu sedmu a rozprávali si najnovšie klebety.
"Máte už nového odrážača?"
"Ešte nie," odvetil Jack.
"Treba uznať, že hoci je Travis neskonalý idiot, ako odrážač je naozaj dobrý," vzdychol Will.
"To viem, skoro ma predsa zabil," zahundral Jack.
"Takže Thor uvažuje o tom, že mu dá možno ďalšiu šancu. Ale tebe už musí liezť poriadne na nervy, nie?" žmurkol na Melian.
Ona len bez slova pokrútila hlavou.
"Ale ževraj ho zase čoraz častejšie vídať v Tarinej spoločnosti," povzbudil ju Jack.
"Inak počuli ste to o tom Slizolinčanovi?" nadškrtol Will.
"Čo také?" opýtala sa Melian a snažila sa tváriť nenápadne.
"Ten... Riddle, či ako sa to volá," premýšľal. "No a viete čo? Ževraj je nejaký čudný. Keď sa snaží rozprávať, tak ľudia počujú len akési šumenie, hoci vidno, ako vyslovuje slová." Všetci traja sa zasmiali. "Merrythoughtová to už minule nevedela vydržať, ako tam na hodine 'šumel' a poslala ho do nemocničného krídla. To mu však asi veľmi nepomohlo, lebo bolo na neho vraj použité nejaké neznáme zaklínadlo. Dokonca ani Dumbledore si s tým nevedel dať rady."
Melian sa spokojne usmiala. Jej plán zatiaľ vychádzal.
"Má, čo mu treba," uškrnul sa Jack zlomyseľne, “takéto niečo by som prial všetkým Slizolinčanom.”
Po chvíľke sa ozval: “Melian? Riddle nie je náhodou ten, čo mi včera ráno tak vynadal, keď som do neho narazil?”
“Hej, to je on,” prisvedčila mu a dúfala, že si nič nevšimne.
On sa však zamračil a podozrievavo sa na ňu zahľadel, lebo sa len potichu usmievala a nenápadne hľadela do svojich kariet.
"A Melian?" ozval sa podozrievavo. "Nevieš o tom náhodou niečo?"
"Hm?" nesústredene sa ozvala. Vyložila karty na stôl. "A znova som vyhrala," víťazoslávne sa na nich usmiala.
"Ja sa s tebou nehrám," nadurdil sa Will zo žartu.


V sobotu večer sa Melian strašne nudila. Chlapci zase šli hrať metlobal. Smutne si vzdychla a pozrela von oknom na tmavnúcu oblohu. Rozhodla sa, že pôjde za Settym do kuchyne, aj tak ho už dlho nevidela.
Pozrela sa na hodinky, aby vedela, koľko času má ešte do večierky. Teda, pozrela by sa, keby ich mala. ‚Jasné, ja hlupaňa som si ich nechala v Núdzovej miestnosti,‘ napadlo ju. A tak sa zdvihla a zamierila von.
„Melian?“ ozval sa tichý, no dokonale jasný hlas.
„Čo je?“ spýtala sa podráždene. Qwer jej už liezol na nervy, stále ju chcel len poúčať.
Vážne sa na ňu zahľadel. „Už sú to tri dni.“
Vypleštila na neho oči. „Čo tým myslíš?“ Podozrievavo sa na neho zadívala. No on neodpovedal. „To je úžasné, ty ma môžeš ignorovať, no ja teba nie?!“ vyrútila sa na neho.
Prekvapene na ňu pozrel. „Kľud, vy dievčatá ste v jednom kuse podráždené.“
Nahnevane na neho zagánila. „Tak si to vyjasnime: prestaň ma stále poúčať, nie som malé decko! A prestaň sledovať, čo robím! Pochopil si?!“
On sa na ňu len díval, akoby nevedel, čo od neho chce.
Najradšej by ho zabila. ‚Je neuveriteľné, ako ma taký Wotar vie vyviesť z rovnováhy,‘ prebleslo jej mysľou, keď ho míňala cestou k portrétu.
„Je to pre tvoje dobro,“ zahlásil nakoniec.
Melian na dve sekundy zavrela oči a zhlboka sa nadýchla. ‚Nie, toto sa nikdy nestalo,‘ uisťovala sa, ‚toto všetko sa deje len v mojej fantázii.‘ Trochu ju to upokojilo a konečne vyšla na chodbu.
Zamierila na siedme poschodie. Trikrát prešla okolo prázdnej steny a keď sa tam objavili dvere, vošla dnu. Všade sa povaľovali papiere s poznámkami a porozhadzované knihy. Na stenách boli tmavé škvrny, akoby od ohňa.
Svoje hodinky hneď našla. Už bola takmer na odchode, keď ju napadlo, že bude asi lepšie, keď toto nikto neobjaví. Preto dala všetky knihy naspäť na police. Zdvihla jeden papier, na ktorý sa pozorne zadívala. Niečo jej na tom nesedelo, a tak si sadla a rýchlo niečo prepočítala.
„Nie,“ vzdychla si nakoniec ľútostivo. Mala to zaklínadlo ešte poriadne dokončiť. Samozrejme, bolo také, že po nejakom čase sa mimovoľne malo stratiť, takže nikto by neprišiel na to, kto ho mal na svedomí. Lenže ako práve zistila, v jednom jedinom detaile sa pomýlila a to znamenalo, že to skrátilo účinky zaklínadla asi na tretinu času. „Takže to potrvá len nejaké tri, štyri dni,“ zadumane povedala. A už bola sobota.
Nedalo sa nič robiť. Hodila posledný zachmúrený pohľad na kopu počmáraného papiera. Vytiahla prútik. „Lacarnum Inflamare,“ predniesla a všetky papiere zhoreli. Vstala a vyšla z Núdzovej izby.


Schádzala dolu po schodoch. Ako inak, aj teraz ju postretlo obrovské šťastie.
„Riddle,“ prehovorila a nenávistne na neho pozrela.
Všimol si ju a očividne sa snažil niečo povedať, no nebolo mu rozumieť. Melian počula len akési šumenie, avšak inštinktívne cítila, že jej kúzlo začína slabnúť. Sem-tam mu totižto rozumela pár písmenok. Pomyslela si, že bude asi lepšie, keď odtiaľ rýchlo odíde.
„Čo?“ spýtala sa ho teda nechápavo. „Nič ti nerozumiem, nauč sa najprv rozprávať.“


Možno by nebolo odveci porozprávať vám, aké zaklínadlo to vlastne bolo. Základ tvorilo kúzlo Silencio. Avšak slečna Halleyová ho zmenila tak, aby človek mohol rozprávať, ale ostatní mu nebudú vôbec rozumieť a budú počuť len neidentifikovateľné šumenie. Obeť si najprv ani neuvedomí, že niečo nie je v poriadku, preto si myslím, že slečna Halleyová to vymyslela skutočne dobre. Z tohto zaklínadla vzniklo neskôr kúzlo známe ako Muffliato, ktoré sa stalo medzi študentmi veľmi obľúbeným.
(Toto je úryvok zo správy vytvorenej profesorom Alanom Dickinsonom, psychiatrom v Nemocnici sv. Munga, pre Štúdiu o psychike čarodejníkov. Tieto spisy budú ležať v Oddelení záhad. Prísne tajné.)

 
Možno nebolo zaklínadlo dokonale zvládnuté, alebo výnimka potvrdzuje pravidlo, isté však je, že Riddle si všimol, že tu niečo nesedí.
Zase vydal šumivý zvuk, respektíve Melian to tak počula. Jej výraz na tvári sa nijako nezmenil, a tak Riddle mávol prútikom a vo vzduchu sa ako červená stuha začali formovať slová: Zbav ma toho!
„Aj keby som chcela, nemôžem,“ ľahostajne odvetila, „na to protizaklínadlo neexistuje.“
Výraz na Riddlovej tvári stvrdol, no nedá sa povedať, či od hnevu, alebo od sklamania. Pravdepodobne to prvé. Ale keď už zaklínadlo začalo slabnúť, slablo enormnou rýchlosťou.
„...kla. Čo to ............, ....ová?“ pokúsil sa prehovoriť.
Melian na neho len pozerala.
Na druhý krát sa mu už podarilo hovoriť. „Pýtam sa ťa, čo to má znamenať!“ zvolal.
Melian to prekvapilo, lebo si nemyslela, že účinky kúzla budú tak rýchlo slabnúť. Avšak tvárila sa, že mu nerozumie. „Koľkokrát ti mám vravieť, že ti nerozumiem ani slovo?! Nechaj ma na pokoji.“ Otočila sa a pomaly odchádzala. Nuž čo. Obíde síce celý hrad, kým sa dostane do klubovne, ale popri Riddlovi nechcela prechádzať. Vtom sa však stalo niečo, za čo vždy, keď si na to spomenula, mala chuť otrieskať si hlavu o stenu.
„Stoj!“ zakričal na ňu Riddle.
A ona reflexívne zastala. V duchu zaúpela a začala si nadávať tak šťavnato, že to ani pri najlepšej vôli nemôžem zverejniť. Ihneď znova vykročila, ale bolo už neskoro.
„Aha!“ pobavene zvolal. „Slečinka sa nám prezradila.“
Zaťala päste a otočila sa k nemu, zadržiavajúc hnev. „Čo chceš?“
„Porozprávať sa... Najprv.“
„Tak sa s niekým porozprávaj, čo ma po tom,“ odsekla a chcela odísť. Lenže nemohla. Cítila sa, akoby sa jej topánky prilepili k podlahe. Pozrela sa dole. Očividne to bolo lepiace zaklínadlo.
„Reflexy mám ešte dobré, hoci starnem,“ zasmial sa Riddle ľadovým hlasom.
„Dočerta,“ zahrešila.
„A bude to ešte horšie, moja milá,“ uškrnul sa, hoci to nevidela, ale bolo to poznať z jeho hlasu.
„Teraz ťa pustím a ty sa pekne otočíš tvárou ku mne, súhlasíš?“ V jeho hlase zaznievala vyhrážka.
„Dobre,“ privolila napokon.
Lepidlo povolilo a ona sa k nemu otočila. „Čo si mi to teda chcel povedať?“
„Zaujímalo by ma,“ v jeho očiach sa zlovestne zablyslo, „čo si mi to vlastne spravila.“
Melian si vzdychla. Z tohto už nevycúva. A tak si sadla na schodisko. Pozrela na neho. „Kde mám začať? Pred, alebo po tom, čo si ma takmer zabil?“ spýtala sa ho kyslo. Riddle sa na ňu naširoko usmial a ona ani nečakala odpoveď.
Nadýchla sa a začala rozprávať, najprv trochu váhavo, no potom sa jej slová rýchlo rinuli z úst.
„Takže všetko sa to, samozrejme, začalo tým, že si ma takmer zabil. Nehodlala som to tak nechať a chcela som sa ti pomstiť. Tam sa však vyskytol menší háčik. Ty si piatak a ja len tretiačka, a navyše perfektne ovládaš všetky kúzla. Nebolo veľa možností, ako ťa potrestať. Ako jediné východisko bol výmysel nového zaklínadla, na ktoré nepoznáš protizaklínadlo. V najlepšom prípade by to zaklínadlo vôbec nemalo protizaklínadlo. A tak ma napadlo toto...“ Odmlčala sa.
„Ale ako sa ti to podarilo?“ nechápal.
„Nebolo to až také ťažké,“ pokrčila plecami, „len som trochu obmenila iné zaklínadlo.“ Riddle sa tváril ohromene. „Hoci mi to trvalo dva týždne,“ trpko dodala.
„Ty si vymyslela nové zaklínadlo za dva týždne?!“ Riddle neveril svojim ušiam.
„No a čo,“ škaredo na neho pozrela, „tak mi to trvalo dlhšie.“
Tom bol vykoľajený z toho, že toto dievča dokáže také veľké veci a ani o tom sama nevie. Nedal však na sebe nič znať. „A na kom si to skúšala?“ vyzvedal.
Melian sa uškrnula. „Raz na Tučnom mníchovi a raz na Zloduchovi. Ale iba s obmedzeným časom trvania.“
„Skúšala si zaklínadlo na duchoch?“ zhrozil sa.
„Veď aj tak sú už mŕtvi, nemohlo sa im nič stať,“ ľahostajne pokrčila plecami.
„To ťa nenapadlo, že na živých to má možno úplne iné účinky?!“ Ledva sa ovládal.
Šokovane na neho pozrela. „To ma fakt nenapadlo,“ zarazila sa, „ale uznávam, že to bolo trochu nebezpečné, lebo v utorok som ešte robila do steny diery.“
‚Toto dievča je šialené,‘ pomyslel si, ‚síce geniálne, no šialené.‘
„A ty si mi čo spravil?“ zaujímala sa.
Samoľúbo sa usmial. „Zrejme vieš, čo ten odvar spôsobil, však?“
„Samozrejme,“ prisvedčila, „v Írsku sme mali botaniku ako povinný predmet v škole.“ Zarazila sa. Zase si nedala pozor na jazyk. ‚Načo mu to vravím?‘ hrešila sa.
Riddle sa uškrnul.
„Ale nechápem, ako sa ti to podarilo dať mi do punču, keď som sa pozerala,“ poznamenala.
„To bolo jednoduché. Ty si ma zbadala síce až vtedy, keď si prišla k stolu, no ja som ťa videl prichádzať. A tak som do celého krčahu hodil tú ampulku.“
Nechápavo na neho pozrela. „Po tom, čo si to vypila, som samozrejme ten punč odstránil," žmurkol na ňu. „A potom som zariadil, aby ťa Balder odtiaľ odniesol."
Pri Dagonovom mene sa mimovoľne strhla. „A odkiaľ si vedel správne množstvo?“
„Správne množstvo?“ zopakoval po nej otázku.
„Ty si to tam hodil len tak?!“ Melian sa musela naozaj ovládať, aby nezačala kričať.
Pokrčil plecami. „Veď sa ti nič nestalo.“
„NIČ SA MI NESTALO?! VEĎ SI MA MOHOL ZABIŤ, TY KRETÉN!“ kričala. „REDUCTO!“ Namierila na dve brnenia, ktoré stáli vedľa Riddla z oboch strán. Brnenia s hlasným buchotom spadli na Riddla a zavalili ho. Avšak vôbec sa ho nedotkli, lebo v poslednej chvíli okolo seba vyčaroval ochranný štít, od ktorého sa brnenia odrazili.
Keď vstával zo zeme, Melian skríkla: „Expelliarmus!“
Riddle jediným mávnutím svojho prútika odklonil červený lúč. Melian po ňom vyslala ďalšie zaklínadlá, všetky však odklonil.
Vstal a vyzývavo sa na ňu zahľadel. Mávol prútikom a Melian začala príšerne páliť ruka, až musela pustiť prútik z ruky.
„AU!“ zjojkla.
„V tom nemocničnom krídle sa ti nejako zapáčilo, pravda?“ zasyčal.
Melian na neho vzdorovito pozerala a snažila sa neprejaviť bolesť, ktorú cítila.
„Nado mnou nikdy nezvíťazíš,“ povedal mierne a Melian by prisahala, že to povedal s ľútosťou v hlase, aj keď zdravý rozum jej šepkal, že to tak nie je. Nakoniec jej namieril prútik pod nohy a zvolal: „GLISEO!“ Schody sa zmenili na ľad a Melian sa pošmykla a letela dolu veľkou rýchlosťou, až narazila do zábradlia a po pár sekundách stratila vedomie.

 

Pri tom náraze niečo prasklo a Riddle mal nepríjemný pocit, že to nebolo zábradlie. Podišiel k ležiacemu dievčaťu a kľakol si. Pomyslel si, že to bude zrejme otras mozgu. Z čela jej tiekol pramienok krvi. „Episkey.“ Rana sa zahojila. Vrhol na ňu ešte jeden skúmavý pohľad.
„Dva týždne,“ neveriacky sa na ňu zahľadel a zmätene pokrútil hlavou.

>nasledujúca kapitola<

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

:))))

(evelyn, 24. 5. 2008 20:41)

ty sa v tom zamdievani fakt vyžívaš.že???