Jdi na obsah Jdi na menu
 


Potomkovia hadov - 14.kapitola: Tí, čo sa boja smrti

18. 11. 2007

14.kapitola – Tí, čo sa boja smrti

Keď Melian zavrela dvere, spokojne sa usmiala. Dosiahla, čo chcela. Nikto nikdy nepríde na to, o čo jej vlastne išlo.


Ako to však býva u nej zvykom, nečakala ju osamelá chôdza do klubovne. Keď zamyslene zabočila k schodisku, do niečoho narazila. „Au!“ zjojkla a spadla na to niečo, na čo narazila. Zistila, že je to niečo živé, pretože to tiež zastonalo od bolesti. Preto sa pokúsila rýchlo vstať. Keď už stála, zvedavo sa pozrela, kto je tá bytosť. „Dagon!“ prekvapene skríkla a hneď mu pomáhala na nohy. „Melian, prepáč, nepozeral som sa,“ ospravedlnil sa jej. „Nestalo sa ti nič?“
Melian na neho prekvapene pozerala. „Ale veď ja som vrazila do teba,“ usmiala sa.
„O tom pochybujem,“ odvetil jej Dagon. „Alebo sme do seba vrazili naraz,“ uškrnul sa.
„To je dosť pravdepodobné,“ zasmiala sa.
„Čo tu robíš tak neskoro?“
„Nestihla som večeru a tak som bola v kuchyni,“ zaklamala pohotovo.
„Aha. Ja som si bol ešte chvíľku zalietať.“
„Zalietať? A to je dovolené?“ spýtala sa.
„No...nie tak celkom,“ usmial sa na ňu.
„A kde máš metlu?“
„Toto je výsluch?“ uškrnul sa. „Už som ju dal do komory na metly.“
„Ach, jasné,“ uvedomila si.
„Ideš do svojej klubovne?“
„Áno.“
„Tak ťa odprevadím,“ ponúkol sa.
„Veď to máš opačným smerom,“ namietla.
„Mne to nevadí, aspoň sa prejdem.“
„Tak teda dobre.“
Celú cestu išli mlčky. Ani jeden z nich nemal potrebu rozprávať, stačilo im, že nie sú sami. Pred portrétom Tučnej panej sa s ňou Dagon rozlúčil. „A dávaj si pozor,“ povedal jej nakoniec veľavravne. „Jasné, mami,“ zazubila sa na neho. ‚Prečo si dnes o mne každý myslí, že nie som schopná spraviť ani krok bez cudzej pomoci?‘ hútala.
„Kto ma to ruší?“ spýtala sa Tučná pani ospanlivo, keď Dagon odišiel. „Je už po večierke,“ nahnevane na ňu zazerala.
„To vás nemusí trápiť. Odvaha,“ povedala heslo a vošla do klubovne. Už tam bolo veľmi málo ľudí a všetci sa tvárili nadšene. „Čo sa stalo?“ spýtala sa Willa.
„O dva týždne sa ide do Rokwillu,“ nadšene jej oznámil novinku.
„Aha,“ povedala sucho a vošla do svojej izby. Mirabelle ležala na svojej posteli a čítala si nejaký dievčanský časopis a Corina si prešívala habit. Keď vošla, krátko sa na ňu pozrela. „Si v poriadku?“ spýtala sa ustarostene.
Melian na ňu vyjavene pozrela. „Prečo?“ spýtala sa podozrievavo.
„Je to smutné, že ste sa s Jacobom tak pohádali,“ vážne sa na ňu pozrela. „Mrzí ma, že si sa to o Sally dozvedela až teraz.“
„Koľko to už spolu ťahajú?“ spýtala sa akoby medzi rečou.
„Myslím, že už nejaké tri týždne,“ odpovedala jej Corina zamyslene.
Vtom do Melian vstúpil hnev a srdce jej zatemnila pýcha. „A to si mi nemohla nič povedať? Alebo naznačiť?!“
„Prepáč, ale sľúbila som jej, že to nikomu nepoviem,“ ohradila sa urazene. „Ale prečo ti to až tak veľmi vadí, veď ho nemiluješ?“
Melian mávla rukou. „Ja ti nebudem nič vysvetľovať, si jej kamarátka.“
V tej chvíli vyšla z kúpeľne Tara a Corina sa urazene zdvihla a išla do sprchy. Melian len pokrčila plecami a na Tarinu otázku v očiach odpovedala: „Zaslúžila si to.“

V tú noc sa jej nechcelo spať. Zamyslene počúvala tiché odfukovanie dievčat a snažila sa rátať ovečky. Keď narátala šesťsto, uznala, že to nemá zmysel. Nebola vôbec unavená. Oprela sa o lakte a napadlo ju, že keď už nechce spať, aspoň si precvičí oklumenciu. Tušila, že to bude potrebovať ako soľ a aj tak sa chcela zbaviť nadbytočných myšlienok. A tak vstala, zažla prútik a začala prehľadávať svoj nočný stolík. Lenže tam žiadna kniha nebola. Zamrela. ‚Možno som ju nechala v klubovni,‘ napadlo ju, a tak si potichu obliekla broskyňovooranžový župan a papuče a zbehla dolu. Nebol tam nikto. Prehľadala celú klubovňu, aj miesta, kde v ten večer určite nebola. Aj po sedačkami a gaučmi. Utrápene si vzdychla. Bolo jasné, že tu tá kniha nie je. V duchu si nadávala, že stratila takú cennú knihu nevyčísliteľnej hodnoty.
Sadla si pred kozub a zamyslela sa. Kde ju len mohla nechať? Rýchlo si prebehla dnešný deň. Hádka, Riddle, Jack, Dumbledore, Dagon... Dagon! Určite jej kniha vypadla na schodoch a v tom zmätku si to nevšimla! „Dočerta,“ zahrešila a vybehla hore pre habit. Nemohla otáľať ani sekundu, tá kniha bola priveľmi vzácna na to, aby ju nechala niekde povaľovať sa na schodoch.
Vybehla z klubovne („Kto ma to zase ruší zo spánku?!“) a nehlučne bežala cez celý hrad. V duchu sa modlila, aby nestretla školníka Pringla ani nikoho iného. Zamierila na schodisko a začala to tam chytro prehľadávať, ale nevidela tam nič. Pozerala všade, aj pod brnenia a skrine. Tváre čarodejníkov z portrétov sa na ňu začudovane pozerali. Ale kniha Brunhildy Bystrohlavovej tam nebola...
„Ale, ale, koho to tu máme?“ ozval sa vysoký hlások.
Melian sa vystrašene obzrela. Pár metrov od nej stál (resp. vznášal sa, poznámka autorky:) duch Zloduch s rukami prekríženými na prsiach a krutým úšľabkom na tvári.
„Zloduch,“ hlesla. Keď ho videla, spomenula si na istú udalosť, ktorá sa stala pred rokom v decembri pred Vianocami.


Druhý ročník, december, pred Vianocami

Uzimená Melian v kabáte a rukaviciach sa vrútila do chrabromilskej klubovne a hodila sa do kresla pred horúci kozub. „Ahoj,“ pozdravila veselo.
„Čau,“ zdvihol Jack hlavu od pergamenu, „kde si bola?“
„Guľovali sme sa vonku s Willom a s Hagridom. Bŕŕ, je tam riadna kosa.“ Pošúchala si ruky, odložila rukavice a posunula sa bližšie k ohňu. „Nikdy si neprestaneš robiť domáce úlohy?“ pozrela na neho.
„Povedz mi, prosím ťa, kedy si ich ty vlastne robíš? A kedy sa učíš?“ nahnevane na ňu pozrel. Ona sa len uškrnula. „Obchodné tajomstvo,“ žmurkla na neho.
Jack len pokrútil hlavou a ďalej sa venoval domácej úlohe.
„Jack?“ ozvala sa po chvíli.
„Áno?“
„Nechce sa ti ísť si trochu von zalietať?“
Pozrel na ňu, akoby jej preskočilo. „Zbláznila si sa? Veď sneží! A ja mám metlobalové tréningy trikrát do týždňa, naozaj mi metlobal nechýba,“ zašomral.
„Ale no tak,“ snažila sa ho presvedčiť, „nebuď bojko. Veď nie je až taká zima. Zatni sa a buď poriadny chlap!“ zazubila sa.
Zaúpel.
„Tak vieš čo? Stavme sa. Ak dokážeš preletieť dnes večer päťkrát metlobalové ihrisko, tak – “
„Zošalela si?“ skočil jej do reči. „V takejto zime je to samovražda!“
Pohrozila mu prstom. „A čo za to chceš?“
Jack sa zamyslel. Nemal šancu to dokázať, bolo to priveľmi ťažké. Lenže keby sa mu to náhodou podarilo... Chcel pre Melian vymyslieť niečo podobne nereálne. „Ukradneš z kuchyne všetky levitujúce lízatká, čo tam majú,“ šibalsky mu zasvietili oči.
Melian si v duchu gratulovala. Jackovi ešte nepovedala, že pred mesiacom objavila kuchyňu. „Ale to je nemožné! A je to proti školskému poriadku. A navyše ani neviem, kde tá kuchyňa je,“ namietala však.
„Tak to nie je môj problém,“ uškrnul sa Jack.
Melian sa naoko zamyslela. „Tak teda platí,“ vyhlásila napokon a podali si ruky na znak dohody. „Lenže,“ upozornila ho, „ak vyhrám ja, tak musíš začarovať Zloducha naružovo. Je jedno, akým zaklínadlom.“ Zoširoka sa na neho usmiala. Rovnako ako on vedela, že sa mu to nemôže podariť. Jack nakoniec zdráhavo súhlasil aj s touto podmienkou a spoločne vyšli von do tresknúcej zimy. „Toto je šialenstvo,“ frflal Jack, keď si žmolil ruky v rukaviciach a zároveň si pod pazuchou niesol metlu. Melian sa len zababušená v šále veselo usmievala.
Hoci sa to ani jednému z nich nechcelo veriť, Jack metlobalové ihrisko nakoniec naozaj päťkrát obletel, hoci keď pristál, ledva sa odlepil od metly. Bol k nej totiž už úplne primrznutý.
„Vyhral som,“ víťazoslávne zadrkotal zubami.
Melian to musela uznať. Sama si to vyskúšala a podarilo sa jej spraviť len tri a pol koliečka, keď vyhlásila, že už nevládze od zimy. A tak mu o týždeň priniesla všetky levitujúce lízatká, ktoré sa nachádzali v kuchyni. Setty jej v tom s radosťou vyhovel, ale upozornil ju, že sa o tom ostatní škriatkovia nesmú dozvedieť. A jej nerobilo problém poslúchnuť ho.
Jacob si nevedel oči vyočiť, keď zbadal tú hŕbu levitujúcich lízatiek. „Sú všetky?“ podozrievavo sa na ňu pozrel.
„Áno,“ žiarivo sa na neho usmiala. A on jej uveril, pretože o týždeň už celá škola vedela o tom, že niekto ukradol z kuchyne všetky zásoby levitujúcich lízatiek, ktoré tam mali. Ale Melian nechcela Jackovi prezradiť, ako sa jej to podarilo. Nakoniec to z nej o mesiac aj tak vytiahol po ďalšej vyhratej stávke – stavili sa, či vyhrá metlobalový zápas Bifľomor alebo Bystrohlav. Melian tipovala Bystrohlav, ale na všeobecné prekvapenie sa tak nestalo.
A keď už sme pri tých lízatkách... Bolo ich skutočne neúrekom, a tak sa obaja rozhodli, že pár ich pošlú anonymne Dumbledorovi ako vianočný darček, lebo vedeli, ako ich zbožňuje. A nakoniec Zloducha raz naozaj zafarbili naružovo, bolo to na Halloween v treťom ročníku. Zloduch nevedel, kto mu to spravil, ale celý mesiac sa tak hanbil, že sa vôbec neukazoval na verejnosti, až mu ho prišlo riaditeľovi Dippetovi ľúto a sám ho odčaroval. To bol jediný skutočne pokojný mesiac na Rokforte.

Pri spomienke na ružového Zloducha sa voľky-nevoľky musela usmiať. Vtedy sa im to s Jackom naozaj podarilo. Apropo, Jack. Hneď jej zamrzol úsmev na tvári. Zdalo sa jej, že sa to všetko stalo niekedy veľmi dávno. Predtým, ako nadišiel apríl a ona sa vrhla do kolotoča tých zvláštnych a nepochopiteľných udalostí.
Zloduchov hlas ju vrátil do reality. „Nie je náhodou ešte po večierke?“ pohrozil jej prstom.
Melian sa milo usmiala. „Veď je len pol jednej. Do večierky času dosť. A ako sa vlastne máš? Dlho som ťa nevidela,“ predstierala veselý tón.
„Mám sa dobre,“ odpovedal jej a podozrievavo si ju premeral pohľadom. „A čo tu vlastne robíš?“
Rozhodla sa, že skúsi využiť príležitosť. „Počuj, Zloduch, nevidel si tu niekde náhodou takú tmavomodrú knihu?“
Zloduch odmietavo pokrútil hlavou.
Melian si roztrpčene vzdychla. „Ani si ju nikde neschoval, nikomu nedal a nezobral si si ju sám?“
„Zloduch nie je zlodej,“ nahnevane odsekol.
„Samozrejme, že nie si zlodej,“ súhlasila Melian, „ja len, že keby náhodou...“
Zloduch začal lietať okolo nej v kruhoch. „Povedz mi jeden jediný dôvod, prečo by som nemal zavolať školníka,“ zaškeril sa.
Melian si zamyslene zahryzla do pery. Z tohto nebude jednoduché vykľučkovať. „Tak ti ho teda poviem.“ Bolo jasné, že hrala o čas. „Povedz, čo si robil dnes večer?“ spýtala sa ho konverzačným tónom.
Zloduch zamračene premýšľal, kam tou otázkou smeruje, no vzápätí sa mu tvár rozjasnila. „Premiešal som medzi sebou obrazy pred kuchyňou,“ chválil sa. „Teraz vchod do kuchyne nikto nenájde.“ Zasmial sa.
Melian si povedala, že na toto nesmie zabudnúť. „To je super nápad,“ líškala sa mu, „a aký portrét teraz visí pred kuchyňou?“
„Ach, obraz toho chumaja,“ mávol Zloduch rukou.
„Myslíš tým sira Cadogana?“ uškrnula sa.
„Áno,“ šibalsky sa mu zalesklo v očiach. „Keď som premiestňoval obrazy, ten truľo práve spal, čiže ani nevie, že je za ním vchod do kuchyne!“ Zatlieskal priesvitnými rukami a zasmial sa. Melian sa pridala k jeho smiechu. „To je veľmi šikovné, Zloduch, teraz si jediný, kto o tom vie,“ pochválila ho. „Určite aj profesori ocenia tvoj skutok, aspoň študenti nebudú chodiť do kuchyne kradnúť,“ vážne povedala a v duchu sa uškrnula, keď sa na Zloduchovej tvári usadil zádumčivý výraz. Práve o toto mu nešlo. Nechcel pomáhať profesorom.
„A inak si čo robil tento večer?“ Melianina otázka rozptýlila jeho myšlienky.
„Nudil som sa,“ odvetil kyslo. „A potom som stretol teba,“ zlovestne sa usmial.
„To áno,“ pripustila Melian a dostala nápad. Zloduch totiž nebol taký hlúpy ako vyzeral. V skutočnosti bol ešte oveľa hlúpejší. „A povedz, čo by si robil, keby si ma nestretol?“
„Nudil by som sa.“
„Ale teraz mi môžeš robiť zle,“ povedala smutne.
Zloduch sa zachichotal.
„A môžeš zavolať aj Pringla,“ povedala ešte smutnejšie a sklonila hlavu.
„To môžem,“ uškrnul sa.
„Lenže čo z toho budeš mať?“
„Ako to myslíš?“ zamračil sa.
„Pringle mi akurát tak vyčistí žalúdok, odvedie k Dumbledorovi, ten mi strhne body, udelí trest a pošle ma do postele. Uznávam, tých pár minút môže byť pre teba celkom zábavných, ale čo potom? Potom sa budeš znova nudiť.“
Zloduch začal tak úporne premýšľať, až celkom zabudol lietať a zastal vo vzduchu. „Na tom niečo je,“ pripustil.
„Lenže ak školníka nezavoláš, môžeš mi robiť zle, koľko len chceš,“ dodala Melian. „To je dilema.“
Zloduch na ňu podozrievavo pozrel. „Čo je dilema?“
Melian si ledva udržala vážny výraz. „To je synonymum pre ťažkú otázku alebo rozhodovanie,“ vysvetlila mu.
„Aha,“ povedal. „A čo je synonymum?“ spýtal sa jej.
„To je jedno,“ mávla rukou.
„Tak dobre,“ rozhodol sa Zloduch. „Pringla nezavolám.“
„Dobrá voľba,“ odobrila mu to.
„Takže čo by som ti vyviedol?“ Zlomyseľne sa uškrnul a začal si mädliť ruky.
„Zadrž ešte chvíľku!“ zastavila ho.
„Čo je?“
„Už si sa zmieril s myšlienkou, že sa už nebudeš nudiť?“
„Hej, prečo?“
„Takže keď si sa už zmieril s tou myšlienkou, že sa budeš až do rána skvelo vadiť, tak ma tu vlastne ani nepotrebuješ.“
„Čo?!“ nechápavo zrúkol.
„Ja tu teoreticky nemusím ani byť, a ty sa budeš aj tak skvelo baviť,“ vyhlásila pokojne. „Je to dokonale logické, Zloduch.“
Zloduch si zamyslene škriabal bradu. „Hm... Zmysel to veru má.“
„Hádam mi nechceš tvrdiť, že nemám pravdu!“ zvolala šokovane.
„Nie, nechcem. Máš pravdu, je to dokonale logické,“ počul Zloduch sám seba, ako to hovorí a pomyslel si, že niekto z ich dvoch tu má istotne nejakú zvrátenú logiku.
„Takže dobrú noc,“ pozdravila ho a spokojne sa usmiala. „To je ale tupec,“ nepočuteľne si zamrmlala a neveriaco pokrútila hlavou.
„Čo si to povedala?“ spozornel Zloduch.
„Ja? Ja som nevravela nič,“ ohradila sa.
„Ale áno, vravela! Jasne som počul, ako si povedala: ‚Ten Zloduch je ale kretén!‘ “ zvolal.
Melian na neho šokovane pozerala. Už jej to došlo. Zloduch si vymyslel zámienku, aby mohol zavolať školníka. Jej slová vôbec nepočul. „To nemyslíš vážne!“ žasla.
Zloduch sa víťazoslávne usmial a nahlas zvolal: „ŠTUDENT NA CHODBE PO VEČIERKE!!!“
„Nie,“ zaúpela Melian a rýchlo premýšľala, kade sa má vybrať.
„Zloduch? Si to ty? Kde ste?“ ozval sa približujúci sa hlas.
Melian v tej chvíli nebolo všetko jedno, otočila sa Zloduchovi chrbtom vzad a vybehla po schodoch. Bežala stále ďalej a ďalej. Už bola na nejakej chodbe, ktorú vôbec nepoznala. Počula Pringlov dupot vpravo odtade, kde stála. Asi používal tajné chodby.
A tak otvorila prvé dvere naľavo, ktoré našla a zamkla ich kľúčom, ktorý visel v zámke. Vzápätí počula školníka, ako funel, keď bežal okolo dverí. ‚Uf, to bolo len o chlp,‘ pomyslela si.
Zhlboka dýchala. Keď sa ako-tak upokojila a vydýchala, zažala prútik. „Lumos,“ zašepkala a jej prútik zasvietil oranžovým svetlom. Zdvihla ho vyššie a poobzerala sa po miestnosti.
Miestnosť bola veľká asi dva krát dva metre, bola z betónu a okrem dverí v nej nebolo nič. Na dverách bol asi tucet reťazí so zámkami.
Chvíľu jej trvalo, kým sa zorientovala. Zistila, že musí byť v núdzovej izbe na siedmom poschodí. Čudovala sa, ako mohla mať také šťastie.
Počkala asi ešte pätnásť minút, kým sa odvážila stade vyjsť a vrátiť sa do chrabromilskej veže. Ľahla si na posteľ v habite a okamžite zaspala.


Ráno sa zobudila na to, ako plamienka driemavá vyklopkáva na okno v ich izbe.
„Zabite niekto tú blbú sovu,“ povedala ospalo Tara a pretočila sa na druhý bok.
Melian lenivo vstala a otvorila plamienke okno. Na nohe sa jej hompáľal nejaký veľký, ťažký balíček. „Komu si to doniesla?“ spýtala sa jej. Sova jej otrčila nohu, a tak jej balíček odviazala. Keď tak urobila, sova vyletela von oknom.
Melian zvedavo rozbalila balíček. Vypadla z nej tmavomodrá kniha s nejakým odkazom. Radostne skríkla.
„Čo sa deje?“ zamumlala Mirabelle rozospato.
„Ale nič.“ Pozrela sa na priložený lístok. Bol písaný veľmi úhľadným písmom.

„Veľa šťastia.“

Melian sa spokojne usmiala. Ešteže bol na Rokforte Dumbledore.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Patullde

(foaly, 18. 11. 2007 16:15)

No, tak si to natrénuj :D. Pre prípad, žeby som prestala dávať poviedky do FF :D.

inakšie

(Patullda, 18. 11. 2007 16:11)

ja som ešte nikdy nenapisala odkaz na poviedku ale neva XD je to normalne zažitok :D

mile XD

(Patullda, 18. 11. 2007 16:10)

no šupaaa XD len sa ponahľaj stou druhou polovičkou heej ? :D

hihi

(Sally, 18. 11. 2007 16:09)

zlaté :D