Potomkovia hadov - 1.kapitola: Čudný profesor
1.kapitola - Čudný profesor
Bol posledný júnový deň. Asi jedenásťročné dievča zamyslene kráčalo po ulici smerom k veľkému, mierne ošarpanému domu. V hlave sa jej preháňali spomienky na dnešný deň. V škole sa rozdávalo vysvedčenie, dostala pochvalu riaditeľom školy za výborný prospech a dobré správanie. Nebolo to vôbec ťažké, koniec koncov jej inteligencia ďaleko prevyšovala dokonca aj sny ostatných spolužiakov. Ale to nebolo to, čo ju tešilo. Bola šťastná, že celučičké dva krásne mesiace neuvidí tých hlúpych faganov a naivné husičky. Boli takí obmedzení a detinskí! V škole nemala žiadnych kamarátov - ani o nich nestála. Znervózňovala ju predstava, žeby stratila svoju vzácnu nezávislosť. Ešte to by jej chýbalo, aby robila kompromisy alebo podobné, podľa nej, zbytočnosti. To určite! Veď ona si vystačí aj sama.
Ani nevedela, ako sa dostala domov. Zazvonila. Mladá pani otvorila dvere.
"Ahoj, mami."
"Čau, zlatko. Nejdeš akosi neskoro?"
"Nie," jednoducho odpovedala. Jej mame takáto odpoveď bude musieť stačiť. Informácia, že práve preplieskala svoje spolužiačky v parku, lebo ju dostatočne nerešpektovali (tie kozy ju nazvali chuderou), by ju veľmi nenadchla. Prešla okolo nej a vstúpila do domu.
"Aké bolo vysvedčenie?" spýtala sa celkom zbytočne. Na dcérin rozum bola patrične hrdá. Ona sa však ani nenamáhala odpovedať, len prevrátila oceľovosivými očami.
"Neprevracaj takto očami, lebo ti tak ostanú," vyhrešila ju mama. Dievča si prehodilo dlhé hnedé vlnité vlasy za chrbát a chystala sa vojsť do svojej izby - útočiska, kde ju nebude nikto otravovať. "Počkaj ešte, máme návštevu!" vykríkla za ňou mama.
Pomaly sa otočila. Neznášala návštevy. Skutočnosť, že zase bude musieť celý čas sedieť v obývačke a tváriť sa milo, jej naháňala hrôzu. "Návštevu?!" opýtala sa trpkým hlasom.
"Presnejšie povedané, TY máš návštevu," usmiala sa mama. Dievča sa začudovalo. Nikdy za ňou nikto neprišiel. Kto to len môže byť? "Tak poď, čaká v obývačke."
Pomaly nasledovala svoju mamu do obývačky, kde v kresle sedel zrejme najnezvyčajnejší muž, akého kedy stretla. Mal dlhú gaštanovohnedú bradu a vlasy, fialový habit a oči skrývajúce sa za polmesiačikovitými okuliarmi, z ktorých mala pocit, že jej vidia až do duše. Zastala a začala na neho civieť. Nevedela odtrhnúť pohľad od jeho iskrijúcich bledomodrých očí. Do reality ju prebudil až matkin hlas: "Zoznám sa s profesorom Dumbledorom."
‘Profesorom?‘ žasla. ‘Hádam to len nie je nejaký psychiater? Asi sa niekto sťažoval, že som čudná. Aj keď, on vyzerá skôr na pacienta,‘ uškrnula sa v duchu.
"Veľmi ma teší," podal jej ruku. "Rád by som sa s tebou porozprával. Môžeme ísť do tvojej izby?"
"Iste," odvetila a ovládla ju nervozita. Ak uvidí jej izbu, tak je veľká pravdepodobnosť, že ju na tú psychiatriu skutočne odvedie. Pomaly kráčala hore do svojej izby, starec ju nasledoval.
Vstúpili. Naozaj to bola nezvyčajná izba. Rodičia jej dovolili zariadiť si ju tak, ako chcela. Vďaka tomu vyzerala tak, ako vyzerala. Steny boli studenosivé kombinované s purpurovofialovou farbou. Strop bol tmavomodrý a vynímali sa na ňom nalepené fosforeskujúce hviezdy. Veľmi veľa hviezd. Na stenách boli nalepené rôzne mapy - mapy sveta, mapy nočnej oblohy... Stenu ani nebolo vidieť. Na jedenásťročnú školáčku bolo na policiach až priveľa kníh a ani zďaleka to neboli rozprávky. Plyšové zvieratká alebo iné drobnosti, ktoré by dodali tejto izbe útulnosť, tu neboli. Zato tu boli preparované zvieratká – vypchatý králik a lasica. Kam ste sa pozreli, tam boli obrovské kaktusy s veľmi ostrými tŕňmi. Túto izbu by len veľmi málo ľudí nazvalo "detskou" izbou, pôsobila dosť pochmúrnym a desivým dojmom.
Sadla si na posteľ. Muž sa usadil v hojdacom kresle s tmavočiernymi poťahmi a zvedavo sa obzeral. To kreslo milovala. Bola zvedavá, o čom sa to s ňou chce rozprávať. Chvíľu nikto nič nevravel, až profesor prerušil mlčanie. "Máš to tu veľmi... zaujímavé." Neznelo to vôbec presvedčivo. Po chvíli pokračoval: "Takže, volám sa Albus Dumbledore. Som profesorom na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej."
"Rokfortskej ČO?" mala pocit, že zle počula.
Profesor pokračoval, ako keby ho nikto nebol nevyrušil. "Rokfort je škola mágie. Chodia tam čarodejníci. Prišiel som ti ponúknuť miesto na nej."
"To má byť vtip?!" nedôverčivo sa pozrela na profesora.
"Nie. Ty si čarodejnica."
Zamračila sa. "Ste psychiater alebo niečo podobné?"
Dumbledore sa zasmial. "Kdeže. Určite si už niekedy spravila niečo, čo si nedokázala vysvetliť a považovala si to len za číru náhodu. Mám pravdu?"
Dievčina sa zamyslela. Áno, vždy mala pocit, že je iná ako ostatní, a áno, stávali sa jej divné veci. Pravdou však bolo, že pôvodcom tých divných vecí bola väčšinou ona, aj keď nedokázala vysvetliť, ako. Spomenula si na jeden incident, čo sa raz odohral v škole. Jeden spolužiak ju nazval bifľoškou. Následne sa na neho (akosi) zrútila skriňa. Takmer to neprežil, ale veľmi ju to netrápilo. Inokedy, keď sa jej spolužiačka vysmievala, že je čudáčka, tak sa jej zapálili šaty a takmer zhorela. Nikdy to neľutovala. Nebola to predsa jej vina, že sa jej to stalo (to, že si predtým úporne želala, aby naveky horela v horúcom pekle, zo svojich spomienok nešťastnou náhodou vymazala). Toto však Dumbledorovi nemienila zavesiť na nos. Ešte ju bude považovať za vrahyňu alebo niečo podobné a určite skončí v blázinci. A spomenula si ešte na čosi.
"No, vlastne neviem, či je to naozaj mágia, ale dosť často sa mi stáva, že viem dopredu, čo nejaká osoba povie," s nádejou pozrela na profesora.
"Áno, aj to je určitý druh mágie," pripustil, "zrejme budeš dobrá v legilimencii."
"Prepáčte, v ČOM?"
"V legilimencii. Zjednodušene povedané to je čítanie myšlienok."
"A vy...tiež viete čítať myšlienky?"
"Samozrejme." Dievča sa nepokojne zahniezdilo.
"Zrejme si zvedavá, či viem o tom incidente s tvojím spolužiakom. Áno, viem. Ale nemusíš sa trápiť, pri silných emóciách sa ani kvalifikovanejší čarodejníci nevedia celkom kontrolovať." Skúmavo sa na ňu zahľadel.
"Uhm, fajn," nevedela, čo iné na to povedať. Žiadne výčitky totiž necítila.
"Takže prijímaš miesto na Rokforte?"
Ona však ešte stále nebola celkom presvedčená. "A odkiaľ mám vedieť, že toto nie je len nejaký blbý žartík mojich trápnych spolužiakov?" pozrela na neho podozrením v očiach.
"Ak chceš, tak ti ukážem dôkaz." Dumbledore vytiahol asi 30-centimetrovú paličku. "Čo ti mám vyčarovať?"
"Kvety," odvetila bez rozmýšľania.
"Orchideus." Švihol prútikom a objavila sa krásna kytica kvetov. S úsmevom jej ju podal, keď sa striedavo pozerala na prútik a na kvety.
"Kde si môžem takéto niečo zohnať?" ukázala na tú paličku. V jednom jedinom momente sa jej úplne zmenil doterajší pohľad na svet, ale ona to prijala celkom pokojne. Ako keby už dopredu tušila…
"Takže prijímaš miesto na Rokforte?"
"Áno, áno, ale kde si môžem zohnať tú…vec?" odpovedala netrpezlivo. Dumbledore vytiahol akýsi list. "Tu máš všetky inštrukcie. Pomôcky si kúpiš v Šikmej uličke. Ak chceš, pôjdem s tebou."
"Nie, netreba," okamžite odpovedala, možno až prirýchlo, lebo profesor sa na ňu čudne zahľadel. "Som zvyknutá robiť veci sama,“ dodala na vysvetlenie, "stačí, ak mi poviete, ako sa tam mám dostať." A profesor jej to povedal.
Ešte dlho po odchode si Dumbledore lámal hlavu nad tým veľmi zvláštnym dievčaťom ešte aj na čarodejnícke meradlá. Bol poriadne zmätený. Bolo jasné, že toto dievča má v sebe veľký talent, avšak nepostrehol v nej ani kúska citu. Na ktorú stranu sa nakoniec pridá? Na to nedokázal odpovedať. Ešte nie. Čas ukáže.
Komentáře
Přehled komentářů
GabusQa alias bugaboo to zase nevydrzala xD Čľovek je zase dlhšie doma :) Bugaboo sa rozhodla,že si ide najlepšie poviwedku z poviedok pčítať zas a znovu hádam už aj po 100x :) No mne to nevadí ja tu aj tak vždy nájdem nejaký ten malý detalik čím to robí také napínavé ako ked som to čítala prvý raz :) Už sa teším ked bude nová kapitolka :)(: no ja viem že sa dočkám...hádam...raz :)
Joj
(Lavender, 26. 1. 2009 22:11)Takéto poviedky by si nemala písať.... Lebo sú vysoko návykové... Musím s nimi šetriť... Je perfektná... a pritom ja poviedky nejak nemusím.. Evka idééééééééééš
re: evelyn
(foaly, 24. 5. 2008 10:30)
No, ono je to preto, lebo som si spravila stránku až vtedy, keď som mala nejakých 20 kapitol... A potom keď to človek začne čítať, tak sa mu zrejme nechce nechávať komentáre pri každej kapitole :D
Veď dúfam, že to nie je až také zlé (:
:))))
(evelyn, 23. 5. 2008 21:32)foaly,nevidim ziadne komentare,ze by to bolo take zle???ale vobec ne,je to uzastne!!!!!!
zase xD
(buagboo :D GabusQa, 17. 5. 2010 15:52)