Jdi na obsah Jdi na menu
 


Potomkovia hadov - 23.kapitola: Prázdniny

11. 1. 2008

Obrazek23.kapitola - Prázdniny

Nadišiel posledný deň školského roka. Na verejné prekvapenie školský pohár konečne vyhrali Chrabromilčania. Veľmi im v tom pomohli aj body získané za metlobal.Ako každý rok, ani tentoraz nezabudli študentom rozdať papieriky, že cez prázdniny je zakázané čarovať. Rozdávali ich prefekti vo Vstupnej hale, a samozrejme, aj tentoraz musela Melian svoj papierik dostať práve od Riddla, pretože všetci ostatní prefekti sa už pobrali k vlaku. ‚Toto už nie je normálne,‘ pomyslela si, keď jej Tom podával papierik a ona v rukách musela držať Kerbieho a klietku s Morganou. Aspoňže batožinu si nemuseli vláčiť sami.
„Choď dopredu, hneď ťa dobehnem,“ povedala Jackovi a on ju poslúchol.
„To je ten pes?“ ukázal Tom Riddle na Melianine ruky. „Ten... Kerberos?“
„Áno. Rozlúč sa s ním, lebo ho už neuvidíš,“ odvetila s úsmevom.
Riddle naklonil hlavu na stranu a premeral si malého psa. „Ale musíš uznať, že som ti vyčaroval pekné zvieratko,“ povedal s úškrnom.
„To najkrajšie,“ usmiala sa. „Keď si predstavím, že bol kedysi vankúšom...“ Kerberos zaštekal, akoby rozumel.
„Tak teda príjemné prázdniny,“ zaželal Riddle bez záujmu, kým rozdával papieriky ďalším ľuďom. Vyzeralo to tak, že sa jej chce už zbaviť, ale Melian to nepostrehla.
„Vďaka. Ty nejdeš?“
„Nie, ja ostávam tu,“ odvetil.
„TU?!“ nechápala Melian.
„Áno. Dippet mi to dovolil, lebo som vzorný študent,“ povedal nemastno-neslano.
Melian sa chcela ešte niečo opýtať, ale podišiel k nej Will, aby jej pomohol so zvieratami a vzal si od nej Morganu. „Ideme?“ spýtal sa jej.
„Ach, jasné. Tak sa teda maj,“ povedala Riddlovi a odišla spolu s Willom ku kočom, ktoré ich mali odviezť k vlaku. „Kde si dal svojho ňucháča?“ spýtala sa cestou.
„Obaja budú cez prázdniny u Hagrida. Mama by dostala infarkt, kebyže jej ho donesiem domov.“
Vo vlaku sedela Melian v kupé s Jackom, Willom a vlastne s celým metlobalovým tímom. Neskôr sa k nim pridal aj Qwer.
Asi po hodine cesty prišla do kupé Sally Carlsonová a vytiahla odtiaľ Jacka, lebo sa s ním chcela rozlúčiť. „Musím ísť na záchod,“ zamrmlala rýchlo Melian a veľavravne pozrela na Marcusa Thora.
„Aj ja,“ ihneď vyhlásil a išiel za ňou.
Ostatní si len vymenili prekvapené pohľady, ale nechali to tak.
„Takže?“ spýtala sa Melian, keď sa ocitli na chodbe.
„Eh. Ja som na to zabudol,“ ospravedlňoval sa Marcus.
„Aspoň máš toľko slušnosti, že sa tváriš kajúcne,“ pobavene poznamenala.
„Fakt prepáč, ale teraz som toho mal strašne veľa – metlobal, tresty, skúšky... Sľubujem, že hneď v septembri niečo vymyslím,“ dušoval sa.
„To dúfam, lebo Carlsonová ma už fakt rozčuľuje,“ povedala a odchádzala.
„Kam ideš?“ zavolal za ňou.
„Predsa na záchod,“ uškrnula sa. Cestou musela minúť veľa kupé. V jednom z nich zbadala aj Dagona. Zastala a zahľadela sa pozornejšie cez sklo vo dverách. Dnu sedel Dagon Balder, Melchior, Janevsky a ešte jeden Slizolinčan, ktorého nepoznala. A ešte tam boli dve dievčatá, ktoré vyzerali, akoby si z oka vypadli. Dulcia Stevensová a zrejme jej sestra. Dulcia sa teraz lepila na Dagona.
Ten zbadal Melian, provokačne objal Dulciu jednou rukou okolo pliec a žiarivo sa usmial. Melian nahodila ľahostajnú masku a išla ďalej. V skutočnosti však hrozne zúrila.

„Konečne sme tu,“ povedala Melian, keď vystupovala z vlaku a pár ochotných spolužiakov jej pomáhalo s batožinou. „Ďakujem,“ usmiala sa na Marcusa, ktorý jej podal kufor. Aspoň takto sa snažil odčiniť to, že zabudol na svoj sľub, že zariadi, aby Jack nechal Sally.
„Tak ideme?“ spýtal sa Jack Willa a Melian. Prikývli a spoločne prešli cez bariéru, ktorá oddeľovala muklovský svet od čarodejného. „Aha, tam sú rodičia!“ ukázal Jack. Spolu s Willom vykročili k nim. Will mal totiž u Harperovcov stráviť pár dní.
Melian sa zatiaľ obzerala po nástupišti, či nezbadá mamu alebo otca. Bola zvedavá, kto príde, keďže sa teraz rozvádzajú. Predtým zvykli chodiť obaja.
„Melian, poď aj ty, rodičia ťa chcú spoznať,“ povedal jej Jack a všetci traja vykročili k mlado vyzerajúcemu manželskému páru, ktorí sa ihneď zvítali so svojím synom a synovcom. Pani Harperová bola čiernovlasá žena s okuliarmi, ktorá vyzerala veľmi milo a veselo. Jej manžel mal vlasy hnedé a bol statnej postavy. „A toto je kto?“ bodro sa spýtal a ukázal na Melian.
Pani Harperová k nej ihneď priskočila. „Ty musíš byť Melian Halleyová, pravda? Jack nám o tebe veľa rozprával. Ja som Tamara Harperová. Som šťastná, že ťa spoznávam,“ nadšene jej triasla rukou.
„Veľmi ma teší,“ usmiala sa a zoznámila sa aj s Nicolasom Harperom. Neustále sa však rozhliadala, či neuvidí rodičov. Meškali. Pani Harperová sa zatiaľ porozprávala so svojou dávnou kamarátkou, pani Solersovou. Po desiatich minútach si však uvedomila, že na ňu čakajú a navrhla im obed. „Určite ste veľmi hladní. Poďme do tamtej reštaurácie alebo čo to vlastne je.“ Ukázala na malú krčmu, ktorá sa nachádzala na nástupišti. Všetci súhlasili a Melian išla s nimi, lebo jej rodičia tu ešte stále neboli.
V tej pseudoreštaurácii si dali všetci vyprážaný syr, až na Melian, ktorá si objednala cestoviny. Počas obeda bola veľmi mĺkva a stále pozerala von oknom, či neuvidí niekoho zo svojej rodiny. Pani Harperová si to všimla tiež. „Zlatko, stalo sa niečo?“ spýtala sa ustarostene.
Melian zavrtela hlavou. „Nie, takmer nič,“ smutne si vzdychla. „Vyzerá to tak, že na mňa moji rodičia zabudli. Už je to trištvrte hodina.“ Zažmurkala, aby odohnala slzy sklamania a hanby.
„A kde bývaš?“ zaujímal sa pán Harper.
„V Belfaste,“ odvetila.
„Tak spravíme to takto. Pošli rodičom sovu, či sú v poriadku. Možno mala loď len meškanie,“ povedal. „Zatiaľ ťa zoberieme k nám. Ak naozaj zabudli, kľudne u nás môžeš pár týždňov zostať, my sa len potešíme,“ usmial sa.
„Ale... To neprichádza do úvahy, bola by som vám predsa len na obtiaž,“ protestovala.
„Zlatko, máme obrovský dom, ktorý sa vôbec nevyužíva. Ide k nám aj William, takže jeden človek navyše nie je žiaden problém,“ chlácholivo sa usmiala Tamara.
„Tak teda dobre,“ súhlasila napokon. „Veľmi pekne vám ďakujem.“
„To predsa nestojí za reč,“ vyhlásil Jack. „Toto budú super prázdniny,“ usmial sa na ňu.
Melian ihneď napísala svojim rodičom. Pre istotu poslala dva listy, ktoré boli písané vo veľmi nahnevanom duchu. Vysvetlila Morgane, že najprv musí list zaniesť otcovi a potom mame (pretože vzhľadom na rozvodové konanie už zrejme spolu nebývajú) a bez odpovedí sa v žiadnom prípade nesmie vracať. Potom jej zaželala šťastnú cestu. Morgana potichu zahúkala a Melian jej dala ešte poriadne veľa sovích keksov, pretože ju čakal dlhý let ponad more.

„Pre Merlinove spodky, to je nádhera!“ rozplývala sa Melian, keď v Colchestere vystúpila z auta Harperovcov. Práve sa pozerala na obrovskú bielu vilu na kraji mesta, ktorá mala vlastné jazierko, bazén, stajňu a dokonca aj tenisový kurt! „Jack, prečo si mi nikdy nepovedal, aký máte nádherný dom?“ spýtala sa, keď si namočila ruky vo fontánke tvaru fénixa. Vedela, že Jackova rodina je bohatá a urodzená, ale nevedela, že až tak veľmi.
„Nechcel som, aby to znelo ako chvastanie sa.“ S úsmevom pokrčil plecami.
„Uťahuješ si?! Keby som vedela, aké je to tu úžasné, chodila by som sem na prázdniny každý rok!“ smiala sa.
„Hm, ja sem kvôli tomu aj chodím každý rok,“ uškrnul sa Will.
Všetci piati sa vybrali príjazdovou cestičkou smerom k domu. Na dverách bolo starobylé klopadlo tiež v tvare fénixa. Melian sa neprestávala čudovať. „Vy máte fénixa ako rodinný erb?“ spýtala sa.
„Áno. Jedného fénixa vlastní aj starká, moja mama, ktorá s nami býva,“ odvetil pán Harper.
Z domu vybehlo malé dievčatko s tmavohnedými vlasmi uviazané vzadu vo vrkoči. Malo rovnaké zelené oči ako jej starší brat. Mohlo mať zhruba päť rokov.
„Ahojte!“ veselo ich pozdravila a vrhla sa Jackovi okolo krku, ktorý sa zapotácal a takmer spadol, ale Melian ho stihla včas zachytiť. Potom sa malá Teresa zvítala so svojím bratrancom a nakoniec zostala váhavo stáť pred Melian.
„Jake, kto je to?“ spýtala sa zvedavo.
Jack si k nej čupol a zašepkal jej: „Teresa, pamätáš sa, keď som ti hovoril o Melian?“
Tvár dievčatka sa ihneď rozjasnila. Zhíkla. „Ty si naozaj Melian?“ spýtala sa obdivne.
„Áno,“ zasmiala sa a Teresa ju tiež objala, akoby ju poznala už roky. Keď to Melian neskôr poznamenala Jackovi, odvetil: „Veď aj ťa pozná roky. Z rozprávania.“
„Veru. Ty si v našom dome už legenda, tvoje meno pozná dokonca aj starká,“ zasmiala sa pani Harperová, ktorá ich rozhovor počula.


Melian zostala u Harperovcov týždeň, kým sa Morgana vrátila. Ale vôbec jej to nevadilo, pretože na svojich rodičov úplne zabudla. Bol to úplne úžasný týždeň.
Melian spala v jednej izbe s Teresou, ktorá ju aj Kerbieho úprimne zbožňovala a aj Melian ju mala rada ako svoju vlastnú sestričku. Jack sa delil o izbu s Willom. Hneď v prvý večer sa Melian zoznámila aj so starkou, ktorá bola síce už na vozíčku, ale stále bola veľmi čulá a energická. Ona bola paňou domu. Starká každý večer rozprávala malej Terese rozprávky a Melian ju rada počúvala. Starkiným neoddeliteľným spoločníkom bol aj jej fénix, ktorý sa volal Rimmon.
Každý deň začínali skvelými raňajkami. V dome Harperovcov slúžili traja domáci škriatkovia. Potom išli do záhrady hrať metlobal a pomaly zaúčali do tejto hry aj Teresu, ktorá sa však ešte bála lietať privysoko. Žiadni muklovia ich nemohli vidieť, lebo ako ich pán Harper ubezpečil, okolo plota je vytvorené silné magické pole, ktoré im zabraňuje vidieť čokoľvek, čo sa deje na pozemku Harperovcov. Vraj ho vytvoril ešte prastarý otec Nicolasa, ktorý bol kedysi dokonca ministrom mágie. Poobede si išli zajazdiť na koňoch, okúpať sa do bazéna alebo zahrať tenis. Melian mala v jedno popoludnie dosť šialený nápad, že prečo by si nemohli zahrať tenis vo vzduchu na metlách. Nakoniec to dopadlo tak, že museli sieť levitovať do päťmetrovej výšky, vyčarovať vo vzduchu imaginárne čiary a hrali. Túto inováciu odobril dokonca aj pán Harper, ktorý si občas zahral s nimi.
Nicolas Harper bol liečiteľom v Nemocnici svätého Munga a Melian nemusela dvakrát hádať, odkiaľ má Jack svoje nadanie na elixíry. On a jedna inak nevýrazná Slizolinčanka Eileen Princová boli najlepší v ročníku. Samozrejme, to by nebola Melian, aby im nedýchala na chrbát.
Raz pri večeri spomenula, ako rada by videla mesto. Vyhlásila, že byť v Colchestere a nepozrieť si centrum, by bol hriech. Tamaru Harperovú to veľmi potešilo. „Vidíte, berte si z nej príklad,“ vravela Jackovi a Willovi.
„Mami, bývam tu štrnásť rokov, hádam si nemyslíš, že neviem, ako vyzerá moje mesto,“ zagánil na ňu.
„A ja zase štrnásť rokov chodím k vám na prázdniny,“ uškrnul sa Will.
„Nie, nechodíš, Will. Na Rokfort chodíš predsa len tri roky a pochybujem, že si sem chodil na prázdniny už ako ročné batoľa,“ namietala Melian.
„Správne,“ ukázala pani Harperová vidličkou na Melian. „Takže ak chcete, môžete si ísť so mnou a s Melian zajtra pozrieť múzeum. Je naozaj zaujímavé...“
„No zbohom, teraz už neskončí,“ zašepkal Jack Willovi.
„Jack, hovoril si niečo? Zdalo sa mi, že si hovoril, že chceš ísť s nami,“ uškrnula sa Melian.
„Dobre, idem. Aj tak som tam už dávno nebol,“ vzdychol si.
„Veru. Naposledy minulé prázdniny. A rok predtým. A ďalší rok predtým...“ poznamenal Will zamyslene.
„Will!“ ohradila sa pani Harperová so smiechom.
„Pani Harperová, aká je vlastne vaša profesia?“ zaujímala sa Melian.
„Hovorila som ti, že mi môžeš hovoriť Tamara,“ zamračila sa. „Ja robím na ministerstve. Niečo ako výskumná pracovníčka, ale teraz som už pár rokov na materskej dovolenke.“
„Čo presne to znamená? Tamara?“
„Špecializujeme sa na veľmi staré magické artefakty. Teda pátrame po starých veciach ako prívesky, amulety, talizmany... Určite si už počula napríklad o stratenom Slizolinovom medailóne. Určite má veľkú moc, no nevieme ho nájsť.“
„To musí byť veľmi zaujímavé, aj keď o tom medailóne som nikdy nepočula,“ povedala.
„Nie? Čo to dnes učia deti v škole? Ja sama som bola prekvapená, keď som videla Jackove učebnice dejín mágie. Sú fakt hrozné.“
„Ozaj, minule si spomínala, že sa chceš už vrátiť do práce, nie?“ spýtal sa Jack mamy.
„Áno. Ak pôjde všetko podľa plánu, v októbri by som mala zase nastúpiť na ministerstvo. Už mi to bádanie začína chýbať. Ale mala by som si oprášiť jazyky. Najlepšie by bolo zohnať nejakého raráška, s ktorým by som si dobre pokecala,“ žartovala.
„Aké jazyky ovládate?“
„Och, všelijaké, zlatko. V mojom odbore je najdôležitejšia asi latinčina, hebrejčina a gréčtina. Ale dorozumiem sa aj s Francúzmi, raráškami a vodnými ľuďmi. To posledné je síce úplne zbytočné, ale vyžadujú to od nás.“
„Zrejme si ešte nebola v našej knižnici,“ povedal pán Harper. „Tam nájdeš knihy v stovkách rôznych jazykov. Jack, musíš ju tam zajtra zaviesť.“
Keď neskôr večer hrali Jack a Will vonku muklovský futbal, Melian si sadla na záhradnú lavičku aj s listami od rodičov. Najprv otvorila ten od mamy.

Ahoj, zlatko,
Je mi ľúto, čo sa stalo. Tvoj otec na teba zrejme zase zabudol, veď čo iné by si od neho čakala? Napíš mu, nech po teba okamžite príde do Colchesteru, ja mu volať nemienim. Mama
PS: Tvoja sova je priveľmi agresívna, ak to takto pôjde ďalej, zakážem jej prístup do nášho domu!

Melian sa pomaly nadýchla. To čo si predstavuje? S rastúcim hnevom roztrhla obálku od otca.

Dcérka, toto je naozaj komplikovaná situácia, ale na vine je tvoja matka. Dohodli sme sa celkom jasne, že pre teba príde, ale poznáš ju... Namojveru, tá pojašená ženská raz zabudne aj dýchať. Ja pre teba, žiaľ, prísť nemôžem, musíš napísať svojej matke, lebo sa zajtra chystám do Limericku. Morgana ma chytila len tak-tak. Srdečne pozdravujem Harperovcov a keď po teba príde matka, poriadne jej za mňa vynadaj. Ocko

„Blbci!“ vydýchla Melian a oba listy roztrhala. Pozerala, ako ich útržky padajú na zem a ovládol ju smútok. Jej rodičia ju vidia len dva mesiace do roka a ani na tom im nezáleží, aby prišla domov. A ona tam nechce ísť! Už nikdy! U Harperovcov sa cítila doma viac ako kdekoľvek inde. Boli jej ako rodina. Tu bola šťastná a vôbec nemusela predstierať veselosť, lebo tu panovala vždy dobrá nálada. Ale načo sa vracať do Írska k rodičom, ktorí o ňu nejavia záujem a k bratom, ktorí ani nevedie, že existuje? Morgana jej súcitne zahúkala pri uchu a Melian sa do očí nahrnuli slzy. Jack si to všimol, naznačil Willovi, aby odišiel, a prisadol si k nej na lavičku.
„Čo sa stalo?“
„Nechcem ísť domov. Ja ich neznášam!“ vyhŕkla.
„Čo ti napísali?“
„Vyhovárajú sa jeden na druhého ako deti. Nezdalo sa, že by ich trápilo, že nie som doma,“ smutne povedala. Jack ju objal. „Neboj sa, môžeš u nás ostať aj do konca prázdnin,“ usmial sa na ňu. „Aj tak by som sa nudil...“
Naradostene na neho pozrela. „Naozaj?“
„Že váhaš,“ uškrnul sa. „Rodičia sa tiež potešia, aspoň mama nebude musieť stále dávať pozor na Teresu.“
„Ďakujem,“ usmiala sa cez slzy, hoci bola stále smutná z prístupu jej rodičov. „Och, načo som to trhala? Musím to upratať,“ trpko povedala pri pohľade na roztrhané listy.
„Nechaj tak, Klens to uprace,“ zadržal ju. Klens bol domáci škriatok.

„V takejto obrovskej knižnici som ešte nebola,“ rozhliadala sa Melian po obrovskej kruhovitej miestnosti zapratanú knihami od zeme až po strop. Bolo vidieť, že niektoré sa už stáročia nepoužívali. Stáročia!
„Naša rodina mala významných predkov,“ povedal Jack. „Niektoré knihy sú staršie ako Rokfort.“
Melian prekvapene otvorila ústa. „Staršie ako Rokfort?“ zopakovala neveriacky a lačne pozrela na hŕbu kníh.
„Ale nie všetky knihy sú pre deti,“ upozornila ju pani Harperová.
„Mama, myslím, že sme už dostatočne starí na to, aby...“ začal Jack.
„Nie je to otázka veku,“ prerušila ho mama. „Na čiernu mágiu nie je nikto dostatočne starý. Tvoj starý otec sa tie knihy už niekoľkokrát snažil vyhodiť alebo aspoň zničiť, ale nešlo to. Tie knihy majú zrejme nejaký ochranný mechanizmus.“
„Fíha,“ obdivne povedala Melian.
„Ale nemysli si, že sme mali v rodine čiernych mágov,“ rýchlo sa pozrela na Melian. „Nicolas hovorí, že tie knihy získal jeho pra-prastrýko, ktorý s nimi obchodoval.“ Pani Harperová podišla k jednej skrini a vytiahla odtiaľ akúsi červenú knihu. „Melian, nechcela by si sa naučiť po raráškovsky?“
„Jasné,“ zasmiala sa Melian a vzala od nej knihu.

„Ako si pokročila so štúdiom jazyka?“ spýtala sa jej Tamara o týždeň pri večeri.
„Veľmi ma to nebaví. Jazyk raráškov sa mi zdá hrozne tvrdý a agresívny,“ odvetila.
„Veru, to je možné,“ prikývla. „Ani mne sa ten jazyk veľmi nepáči. Vieš čo? Mám nápad! Minulý rok som zohnala učebnicu staroislandčiny od jednej podivnej bosorky. Predpokladám, že na Islande ich žije celá komunita. Mne by bola staroislandčina na nič, ale ak si trúfaš...“
„Samozrejme!“ potešila sa Melian. Islandčina ju vždy fascinovala.

Dvere na starej knižnici hlasno zavŕzgali, no Melian bola taká zahĺbená do čítania knihy, že to nepočula. „Čo to čítaš, dievka moja?“ podišla k nej stará mama Harperová a Melian od ľaku nadskočila. „Ale nič, nič...“ zahovárala a snažila sa zakryť názov knihy chrbtom ruky, no neskoro.
„Nigror? Ale to ty predsa nesmieš čítať!“ vytrhla jej knihu z ruky.
Melian sa zatvárila nevinne. „Prepáčte, madam, ja neviem, čo to je. Iba teraz som ju otvorila,“ povedala kajúcne.
„Ach, keď je tak... Tak je to v poriadku,“ povedala starká a usmiala sa. „Musíš si dávať veľký pozor, na akú knihu siahneš v tejto knižnici. A nesiahaj na vrchné police!“
„Samozrejme. Prepáčte, nevedela som.“ Na tvári sa jej zračila ľútosť a starká odišla hundrúc si čosi o čiernych ovciach rodiny a cestou vzala kuchársku knihu aj knihu, ktorú čítala Melian.
„Dokelu, tá babizňa musela prísť v tej najnevhodnejšej chvíli,“ hnevala sa Melian. ‚Čo by povedala, keby vedela o knihe, ktorú mi dal Riddle?‘ pomyslela si s úškrnom.

Toto bolo bez pochyby najlepšie leto, aké Melian kedy zažila. Asi v prvý augustový týždeň zažila prekvapenie.
„Morgana!“ zakričala prekvapene z bazéna. „Čo tu robíš?“ Vyliezla z vody a zababušila sa do uteráku, lebo sa zamračilo a fúkal studenší vietor. Sove odviazala list z nohy a otvorila ho. Kto jej len môže písať?

Ahoj, Mel!
Nevieš si predstaviť, aký šok som zažil, keď som sa raz ráno zobudil na to, že mi Morgana klope na okno! Ale prišla vhod, lebo som Ti chcel už miliónkrát napísať, ale nepoznal som adresu k tým ľuďom, u ktorých bývaš. Rodičia si robili o Teba veľké starosti, keď zistili, že ani jeden z nich pre Teba nešiel a Ty si im nenapísala. Určite to v hĺbke srdca ľutujú. Mne už tiež začína chýbať malá sestrička, lebo Nick sa v poslednom čase zadrapuje len do mňa. Bol by som rád, keby si sa vrátila domov, ostatní sa určite potešia tiež. Mimochodom, mám pre Teba dobrú správu. Rozvodové konanie sa ešte nekonalo a s Nickom sa nám podarilo presvedčiť rodičov, aby začali chodiť k manželskému poradcovi. Ešte nie je všetko stratené!

Teší sa na Teba Tvoj očarujúci, šarmantný, inteligentný a dokonalý brat Mike.

Zamyslene poskladala list a vrátila ho do obálky. Možno... Možno by sa už naozaj mala vrátiť. Nemôže predsa obťažovať Harperovcov donekonečna.
„Meliááán!“ kričala na ňu Teresa z bazéna.
„Prosím?“
„Pozri, ja sa viem ponoriť pod vodu na tridsať sekúnd!“ zvolala natešene.
„To je vynikajúce, si šikovná,“ povedala jej, ale myšlienkami bola úplne niekde inde.

„Máš všetko?“ pýtal sa jej Jack, keď sa chystala vstúpiť do kozuba v ich obývačke.
„Myslím, že áno,“ usmiala sa.
„Počkaj, počkaj!“ pribehla zadychčaná Teresa a objala ju. „Budeš mi chýbať,“ zašepkala.
„Aj ty mne,“ s úsmevom ju pohladkala po tmavých vlasoch. „Ale veď sa ešte uvidíme!“ Otočila sa k zhromaždeným – k pánom Harperovcom, starej mame Harperovej, Jackovi a Terese (Will odišiel už v polovici júla). „Veľmi vám ďakujem za všetko, čo ste pre mňa urobili,“ vyhlásila.
„To nič nebolo,“ usmial sa na ňu pán Harper. „Dúfam, že k nám ešte niekedy prídeš na prázdniny.“ Podal jej misku so zeleným hop-šup práškom.
„Možno,“ povedala a vzala si za hrsť prášku a vstúpila do kozuba, kde už mala aj kufor. Zakývala im prázdnou rukou. „Zbohom. Jack, napíšem ti,“ pustila prášok, zvolala svoju adresu a už jej nebolo.

Jack vošiel do Teresinej izby a na nočnom stolíku zbadal knihu. Musela patriť Melian. Určite si ju tu zabudla. Podišiel k nej bližšie. Mala tmavomodrý kožený obal. „Oklumencia a legilimencia,“ pošepky prečítal názov. Zvedavo ju chytil do rúk a otvoril ju. Hádam jej nebude vadiť, keď si ju prečíta. Jej to ani nevadilo. Jack nevedel, že tú knihu tam nechala náročky.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

:))))))))))))))

(evelyn, 26. 5. 2008 16:15)

:)))))))))))))))

aaaa

(Meddy, 18. 1. 2008 23:51)

veď to som už raz čítala...alebo nie?? som mimo...