Potomkovia hadov - 24.kapitola: Opäť doma
24.kapitola – Opäť doma
Výňatok z rokov dospievania
Ja osobne sa nazdávam, že život Melian Halleyovej by bol úplne iný, keby sa jej rodičia o ňu viac zaujímali a keby si k nej ako k malému dievčaťu boli našli cestu. Ale nebolo to v ich silách. Museli preklínať hviezdy, že ich obdarili takým dieťaťom.
Možno, kebyže sa ju rodičia boli niekedy snažili pochopiť alebo by jej stále dávali najavo, ako ju majú radi, neskončila by nakoniec tak, ako skončila. Zo svojich nazhromaždených poznatkov usudzujem, že sa zo strany rodiny nikdy necítila milovaná a je dosť možné, že si za to mohla sama. Ale rodičov z toho nemožno obviňovať. Nazdávam sa, že 95% rodičov by malo s takým dieťaťom problémy. Je všeobecne známe, že ak nenaučíme deti rozlišovať, čo je dobré a čo nie, nie vždy to skončí dobre. Najmä ak je to dieťa nadmerne vyspelé a inteligentné a necháva si všetky svoje myšlienky a názory pre seba. Vtedy je skutočne ťažké rozpoznať tieto závažné charakterové chyby. Jedinec sa vtedy uzavrie do seba a najavo dáva len umelé názory. Nedovolí nikomu, aby vedel, čo sa v ňom skutočne odohráva. V prípade Melian je tu však jeden podstatný fakt – odvtedy, čo nastúpila na Rokfort, život jej veľmi ovplyvnilo najmä priateľstvo Jacoba Harpera a jeho rodiny. Je veľmi pravdepodobné, že istý čas sa naozaj kvôli nim snažila utiecť svojmu osudu a svojej ozajstnej identite. Ale bojovať so svojou podstatou je oveľa ťažšie, ako sa môže zdať...
Túto správu vytvoril profesor Alan Dickinson, psychiater v Nemocnici sv. Munga, pre Štúdiu o psychike čarodejníkov.
__________________________________________________________
Melian vystúpila z kozuba a nahlas sa rozkašlala, pretože sa jej dostal do pľúc popol. Kerbie jej zoskočil z rúk a rozštekal sa. „Buď... ticho!“ prikázala mu, keď sa už dokázala nadýchnuť.
Do obývačky vplávala pani Halleyová. „Čo to má znamenať? Dcérka!“ zvolala, keď ju zbadala a Melian len-len zniesla jej objatie.
„Mami... Škrtíš ma!“ povedala pridusene.
„Och, prepáč...“ povedala a usmiala sa, no pri pohľade na Kerbieho a na koberec, ktorý bol špinavý od sadzí, sa zamračila. „Zase si cestovala tým hip-hop práškom?“
„To je hop-šup prášok,“ uškrnula sa Melian.
„Aha... Ten pes je tvoj?“ S miernym odporom pozrela na hnedé šteniatko.
„Áno. Zoznám sa s Kerberosom,“ odvetila.
„A kde si ho zohnala?“ spýtala sa pani Halleyová, keď sa trochu váhavo zohla, aby pohladkala psa po hlave.
„Ach, ani sa nepýtaj... Idem sa vybaliť,“ povedala, vzala kufre a vyšla hore schodmi do svojej podkrovnej izbičky. Celé to stretnutie s matkou jej pripadalo... čudné... Akoby si nemali čo povedať. Prečo sa jej mama nespýtala, ako sa má? Prečo sa neospravedlnila za to, že musela mesiac trčať u inej rodiny kvôli jej a otcovej neschopnosti? Prečo sa nespýtala, čo má nové? Prečo...? Akoby sa ani netešila, že sa jej dcéra po jedenástich mesiacoch vrátila domov!
Melian nahnevane hodila kufor a klietku na posteľ, pričom Morgana protestne zahúkala, a podišla k oknu. Mala výhľad na ich záhradu a kopec s hustým lesom, ktorý sa týčil neďaleko. Usmiala sa pri spomienkach na svoje detstvo. Vždy si predstavovala, že je zlou čarodejnicou a vládne svojmu kráľovstvu, ktorý tvorila záhrada. Na dieťa v jej veku to bolo nepochybne zvláštne, keďže väčšina dievčat sa vtedy hrala na zakliate princezné. Ona nie. Ona chcela vládnuť. Vzdychla si. Keď nad tým spätne uvažovala, zisťovala, že s rodičmi prestala mať blízky vzťah už pred desiatimi rokmi. Za všetko mohla jedna jediná somarina, ktorú spravila. Vtedy hovorila pravdu. Vtedy ešte hovorila, čo si myslí. U nej to bol závažný problém.
* * * * * *
Pred desiatimi rokmi
„Až na tretíkrát vyrobila zlá kráľovná, s pomocou starých čarodejných kníh, za svitu mesiaca o polnoci a tichého šelestu netopierích krídel, skutočne prudký jed a otrávila ním nádherné, chutne vyzerajúce jablko." Dievčatko sa na chvíľu pomrvilo a naplo sluch, no onedlho rozprávku zase prestalo vnímať.
„A Snehulienka aj princ žili spolu šťastne, až kým nepomreli,“ dočítala na konci pani Halleyová a s úsmevom sa pozrela na svoju mračiacu sa dcérku. „Melian, niečo sa ti nepáči?“
„Čo sa stalo s tou zlou čarodejnicou?“ spýtala sa zvedavo.
„Nepočúvala si? Keď macocha zistila, že Snehulienka žije s princom v susednej krajine, od zlosti hodila svoje zrkadielko na zem a od jedu a závisti pukla.“
„Ale... To predsa nebolo spravodlivé...“ protestovalo dievčatko.
„Ako to myslíš?“ spýtal sa pán Halley, ktorý až doteraz ticho sedel a počúval.
„No... Nemusela zomrieť. Mala radšej zomrieť Snehulienka. Predsa ukradla trpaslíkom jedlo. A ľahla si do ich postele bez ich dovolenia. To nesmela.“
„Lenže macocha sa ju snažila zabiť.“
„Áno... A je na tom niečo zlé? A ak aj áno, sú zlé obe, a vtedy mala vyhrať tá mocnejšia,“ vyhlásila Melian.
„No dobre. Nechajme to tak,“ povedala napokon pani Halleyová.
„Mami! Mám nápad!“ vykríkla Melian.
„Áno?“
„Zahrajme sa na Snehulienku... Ty budeš Snehulienka, ocko bude princ a ja budem kráľovná. Ale naša rozprávka skončí inak. Ja ťa zabijem,“ vyhlásila natešene.
Pani Halleyová a pán Halley si vymenili bezradné, zhrozené pohľady. Pán Halley si sadol na posteľ a štvorročnú dcérku si posadil na kolená. „Melian. Ty nesmieš zabíjať. Vražda je zlá vec. Ako by sa ti páčilo, keby sme zrazu zomreli a ty by si nás po zvyšok života nevidela?“
Melian pokrčila plecami. „Asi by ste mi nerozkazovali a ja by som nikoho nemusela poslúchať,“ úprimne povedala, pričom sa usmievala.
Otec ju nahnevane zložil a vstal z postele. „Dobrú noc. A dobre popremýšľaj o tom, čo je pre teba naozaj dôležité, mladá dáma!“ výhražne zdvihol prst a spolu s manželkou, ktorá sa tvárila trochu zmätene, odišiel a zabuchol dvere.
„Povedala som niečo zlé?“ spýtala sa sama seba Melian tíško.
„Čo si o tom myslíš, Anette?“ spýtal sa pán Halley znepokojene, keď schádzali dolu schodmi.
„Na svoj vek je veľmi vyspelá...“ začala pani Halleyová.
„Ja viem, ja viem...“ vzdychol. „Je oveľa inteligentnejšia ako ostatné deti v jej veku. Ale tiež sa od nich niečím líši. Neviem, čím to je, ale... Nemáš pocit, že je akási... zlá?“ S obavou pozrel na svoju ženu.
„Viem, čo tým myslíš. Nechápe rozdiel medzi dobrým a zlým. Dúfam, že to čoskoro pochopí.“
„A čo keď nie? Čo ak to súvisí s jej pôvodom? Možno je to u takých ľudí normálne.“
„Nie! Ona bude dobrá! Je to ešte len dieťa, nevie, čo hovorí,“ povedala s istotou Anette.
* * * * * *
Keď sa Melian vybalila, rozhodla sa, že by nebolo zlé ísť pozdraviť svojich súrodencov. A tak vstala, zišla schodmi na prvé poschodie, kde mali Nick a Mike spoločnú izbu. Pred dverami váhavo zastala. Mala z toho nepríjemný pocit. Od svojich štyroch rokov, kedy ju odtiaľ Nick vyhodil, tam nevstúpila a sama sa tomu čudovala. Bolo to už desať rokov! Každý deň išla okolo ich izby, ale nikdy do nej nevošla. Mala na tú miestnosť nepríjemné spomienky.
* * * * * *
Pred desiatimi rokmi
„Mami, Vigo sa včera naučil chodiť po kolotoči!“ Nick nadšene opisoval svoje nové domáce zvieratko, škrečka Viga, a pritom šialene gestikuloval rukami nad svojou miskou ovsených vločiek. Jeho o tri roky mladšia sestra na neho len smutne hľadela. „Nick, to je úžasné, ale snaž sa, aby ti jedlo neskončilo pod stolom,“ napomenula ho mama.
„Nick? Nejdeš sa so mnou zahrať šach?“ spýtala sa Melian a prosebne zopäla ruky. Nick sa skláňal nad Vigovou klietkou. „Nie, teraz sa hrám s Vigom. Aj tak ešte nevieš hrať šach,“ odsekol.
„Ale mohol by si ma to naučiť,“ odvetilo dievčatko sklamane.
„Nie. Aj tak by si to nepochopila,“ odvrkol.
Melian sa od poníženia nahrnuli do očí slzy, ale statočne ich skryla. Pristúpila bližšie k Nickovi a vrhla pohľad nenávisti na Viga, ktorého práve kŕmil kúskami jablka. „A môžem sa aj ja hrať s Vigom?“ spýtala sa.
„Nie! Choď preč... Je to môj škrečok,“ povedal Nick, hoci mal trochu výčitky svedomia, že je na ňu taký zlý. Ale potlačil ich. Je to predsa jeho škrečok.
Melian bola nasledujúce týždne veľmi smutná. Predtým, ako Nick dostal na narodeniny zvieratko, vždy sa hrával len s ňou. Vždy bol k nej veľmi dobrý. No teraz sa všetko zmenilo. Už žil len pre svojho škrečka a svoju sestru odsunul na vedľajšiu koľaj. A ju to nesmierne bolelo. Chcela, aby všetko bolo tak ako predtým. Neznášala to zviera! Najlepšie by bolo, keby sa nikdy nebolo narodilo!
Melian počkala, kým Nick a Mike neodišli do školy a pomaly sa vkradla do ich izby. Vrhla na klietku znechutený pohľad. „Za toto mi zaplatíš, Vigo,“ zašepkala nahnevane, vybrala vzpierajúceho sa škrečka a odniesla ho von.
„Mami! Oci! Vigo sa stratil!“ vbehol rozrušený Nick do kuchyne.
„Ako sa mohol stratiť?“ nechápala pani Halleyová. „Nick, asi sa len skryl do svojho domčeka. Nerob paniku.“
„Ale on tam nie je!“ hystericky skríkol.
„Možno len ušiel,“ ozvala sa Melian. „Nezabudol si náhodou zavrieť dvierka?“
Pán Halley sa podozrievavo pozrel na Melian. „Melian, nevieš náhodou o tom škrečkovi niečo?“
„Ja? Nie,“ nevinne povedala.
O dva týždne na to našli v pivnici uduseného škrečka. Niekto ho vložil do škatule na topánky a privrel veko. Melian dostala vtedy najväčší výprask vo svojom živote. Ale bol tu väčší trest – nikto sa s ňou dva mesiace nerozprával. Dokonca ani Mike! Nick si na protest nechal prázdnu klietku vo svojej izbe, aby mu navždy pripomínala, čo vyviedla jeho sestra. Zakázal jej vstúpiť do jeho izby a celé tri roky sa s ňou nerozprával. Odvtedy už spolu nedokázali vychádzať a ani rodičia jej už nikdy nečítali rozprávky.
Až pred rokom robila pani Halleyová v chlapčenskej izbe veľký poriadok a Vigovu klietku navždy vyhodila.
* * * * * *
A tak teraz nerozhodne stála pred dverami a nevedela, čo robiť. Má zaklopať? Alebo len tak vojsť? Nakoniec sa premohla a trikrát zaklopala na dvere. „Ďalej,“ ozvalo sa zvnútra a ona vošla.
Na prahu ostala prekvapene stáť. Mikeova časť izby bola takmer celá vyprázdnená a on si balil veci do kartónových škatúľ. Na stene ešte ostali plagáty rôznych vojenských lietadiel a vzducholodí. Mikeova vášeň – lietadlá. Chcel sa stať pilotom. Nick znudene ležal na posteli a hádzal si loptu o stenu. „Melian? Ahoj!“ natešene vstal Mike, podišiel k nej a objal ju. Už si ani nepamätala, kedy ju naposledy objal. „Nevedel som, že prídeš už tak skoro!“ usmieval sa.
„Ahoj,“ nervózne kývla Nickovi.
„Čau,“ mierne sa na ňu usmial, prestal si hádzať loptu a zvedavo na ňu pozeral. Možno si aj on uvedomoval, že tu desať rokov nebola.
„Ty niekam odchádzaš?“ spýtala sa Mikea.
„Áno. Sťahujem sa,“ žiarivo sa usmial. „Nikto ti to nepovedal?“
„Nie. A kam ideš? Vieš... Zatiaľ som hovorila len s mamou... A jej nebolo veľmi do reči.“ Sadla si na posteľ. „Inak ako sa máte?“
„Zatiaľ ujde... A idem do Limericku. Je tam veľa práce.“
„Aha.“ Nevedela, čo ešte povedať. Zrazu mala pocit, že ich vôbec nepozná. „A ako je to vlastne s tým rozvodom?“ zmenila tému.
„Otec si zatiaľ prenajal byt o dve ulice ďalej,“ odvetil Nick znudene. „A stále chodia k tomu terapeutovi. Ak im to pomôže, zjem túto loptu.“
„Aha. Tak dobre. Ja idem, musím si ešte vybaliť veci,“ zaklamala. Keď bola opäť vo svojej izbe, uľahčene si vydýchla.
Jej mama ju prekvapila tým, že pre ňu spravila slávnostnú večeru, ktorá pozostávala z jej obľúbeného jedla – plnenej papriky, hoci ostatní ju veľmi nemuseli. Na večeru prišiel dokonca aj otec, ktorý sa tváril oveľa viac nadšene ako pani Halleyová, že vidí svoju dcéru. No večera prebiehala skoro v úplnom tichu. Rodičia sa spolu nerozprávali a Melian nevedela, čo má hovoriť. Situáciu sa snažil zachrániť ešte Mike a rozprúdiť debatu, ale neúspešne. Melian si vtedy uvedomila, ako rada by bola ešte u Harperovcov. Tam bola zábava. Tam sa vždy mali o čom rozprávať. Rozumela si s nimi, lebo aj oni boli čarodejníci. Ale jej skutočná rodina sa od nej tak diametrálne odlišovala! Teraz si plne uvedomovala, že sú všetci muklovia. A preto sa cítila trochu nadradená. Ona dokázala čarovať, zatiaľ čo oni... nedokázali nič. ‚Prestaň, už si ako Riddle,‘ napomínala sa v duchu.
30. augusta sa Melian rozlúčila s rodinou a najmä s Kerberosom, ktorý mal ísť spolu s Mikeom do Limericku. Sľúbil jej, že sa o neho postará. A tak sa teraz snažila vteperiť všetku svoju batožinu do kozuba. Išla do Šikmej uličky a mala tam prespať v Deravom kotlíku. Prvého septembra sa mala odtiaľ vybrať na stanicu King’s Cross. Vzala do hrsti zelený hop-šup prášok, ktorý pred niekoľkými rokmi prezieravo kúpila v Londýne, vstúpila do kozuba a udala smer svojej jazdy.
„Slečna Halleyová?“ prekvapene sa ozval barman Tom, keď Melian vypadla z kozuba v jeho bare. Ihneď k nej priskočil a pomohol jej na nohy. „Ste v poriadku?“
„Áno, ďakujem, Tom. Chcela by som si objednať izbu na dve noci,“ povedala milo.
„Samozrejme, hneď to bude,“ odvetil, hneď jej ukázal izbu a odniesol jej tam batožinu.
„Ďakujem,“ povedala a hneď šla do Šikmej uličky nakúpiť veci do nového školského roku.
„Thor?“ hlesla prekvapene v apatieke, kde si dopĺňala zásoby muších očí. Kapitán chrabromilského metlobalového družstva sa otočil. „Dokelu, Halleyová, aj ty si tu?“ uškrnul sa.
„No to ti ďakujem,“ zasmiala sa.
„Čo tu robíš?“
„To je mi ale otázka... Nakupujem. Ty si tu s rodičmi?“ poobzerala sa po obchodíku.
„Ale čo si... Nie... Bývam v Deravom kotlíku, včera som prišiel.“
„Naozaj? Aj ja! Ale prišla som až dnes,“ odvetila. Nakoniec sa dohodli, že keď sa už stretli, tak budú nakupovať spolu, aspoň sa budú menej nudiť. A veruže sa ani nenudili. Obaja boli k sebe až neprimerane milí.
„Ako bolo na prázdninách u Harperovcov?“
„Odkiaľ o tom vieš?“ prekvapene na neho pozrela.
„To vieš... Konexie,“ žmurkol na ňu.
„Veľmi vtipné,“ sucho skonštatovala. „Ale inak bolo celkom dobre.“
„Počul som, že Carlsonovú už Jack začína omŕzať,“ pokračoval Marcus.
„Čože?! To fakt? A to máš zase odkiaľ?“
„Obchodné tajomstvo,“ zazubil sa.
„Thor, ja ťa raz vážne zabijem,“ vyhlásila namosúrene. „A na tvojom mieste by som sa radšej rýchlo postarala o to, aby Carlsonovú Jack omrzel veľmi rýchlo alebo naopak, inak si ma neželaj,“ uškrnula sa.
„Upokoj sa, človeče,“ usmial sa na ňu. „Aby si sa zase nesťažovala, pozývam ťa na zmrzku.“
Melian na neho pozrela s otvorenými ústami. „Ty... pozývaš mňa?“ vyjachtala. Medzi nimi dvoma totiž nikdy nevládli priateľské vzťahy.
„Áno... Ale zajtra ma ty pozveš v Deravom kotlíku na pivo,“ povedal.
„Ale to nie je fér! Ďatelinové pivo stojí oveľa viac ako nejaká obyčajná zmrzlina!“ protestovala.
„A kto povedal, že chcem ďatelinové pivo?“ pobavene na ňu pozrel.
„Vieš čo? Mlč už konečne, lebo ty máš talent prispievať do konverzácie plnej spirituálnych bytostí, ktoré sa boja smrti, neskutočnými nonsensmi!“
„Ehm? Povieš mi to aj po anglicky?“ uškrnul sa.
„Nie. Kúp si slovník,“ odvrkla.
„Počuj, Thor,“ začala Melian večer pred ich odchodom na Rokfort, keď popíjali v Deravom kotlíku ďatelinové pivo. „Marcus. To, že sme teraz niečo ako priatelia... Neznamená, že budeme aj na Rokforte.“
„To by ma ani nenapadlo,“ súhlasil, „ty ako mladšia študentka by si mi pokazila reputáciu.“ Škaredo sa na neho pozrela.
Nasledujúci deň sa na stanicu dostali Rytierskym autobusom. Vo vlaku sa potom stretla so svojimi spolužiakmi a cesta prebehla pokojne. Len sa niekoľkí čudovali, že je Melian zrazu taká priateľská a milá.
Neskôr:
Niekde v diaľke na severe Anglicka,
Kde sa vietor v horách rozbíja o skaliská,
Kde stromy rastú do výšky
A dobrú noc dávajú líšky,
Tam stojí jeden veľký hrad.
Ako domov má ho každý rád.
„Hm... Ten klobúk sa tento rok fakt prekonáva,“ poznamenal Jack.
„Áno. Má zvlášť poetickú náladu,“ uškrnula sa Melian.
V tom hrade žiaci mágiu sa učia,
S nevedomosťou sa raz a navždy lúčia.
Do štyroch fakúlt boli rozdelení,
Hoci mágiou navždy zostanú spojení.
Bifľomor je jednou z nich,
Hostí žiakov dobrých, poctivých...
„Toto je už nuda... Koľko ód na Rokfort sme už dokopy počuli?“ zívla Melian.
„Toto je už štvrtá...“
Všetci vedia, ako to chodí,
Bystrohlav samých géniov rodí.
Vo fakultnom erbe majú havrana,
no idú vpred so silou barana.
Zlatá a modrá im na cestu svieti,
Nikto nepochybuje, že sú to múdre deti…
„Hovorí niečo o génioch? Vždy vravím, že som mal byť v Bystrohlave,“ uškrnul sa Jack.
„Pst! Je to poučné,“ zahriakol ho Will s vážnou tvárou. Samozrejme, že len žartoval. Melian vnímala už len útržky piesne Triediaceho klobúka.
...takí sú chrabromilskí študenti,
Neopisujú, nepoznajú lesť,
Sú to len statočné deti,
Aj keď prehrajú, nestratia česť.
„Vidieť, že nás nepozná,“ rehotal sa Jack.
„Už by mohol skončiť... Som hladná,“ sťažovala sa Melian.
Vtom dostala nápad. Poobzerala sa po Veľkej sieni. Všetci počúvali pieseň Triediaceho klobúka. „Bolí ma hlava, idem do ošetrovne pre nejaké lieky,“ pošepkala Jackovi a pri záverečných slovách ‚Nech vyhrá školský pohár ktokoľvek, jedno je isté, medzi fakultami musia vládnuť vzťahy čisté!‘ vstala, nenápadne podišla k Dumbledorovi (ak sa to vôbec dalo, keďže musela prejsť cez polovicu siene) a niečo mu pošepkala. On krátko prikývol a vyšla von zo siene.
O dve či tri minútky už klopala na dvere madam Treatovej. Vedela, že je tam, lebo vo Veľkej sieni nebola. Zrejme sa bála, že na hostine na ňu číha priveľa bacilov.
„Áno? Slečna Halleyová! Zase ste tu? Veď sa školský rok ešte ani nezačal,“ karhavo na ňu pozrela liečiteľka spoza hranatých okuliarov.
Melian sa usmiala. „Ja viem... Ale nebojte sa, nasledujúce týždne vás už neplánujem navštíviť.“
„To je dobre. A čo sa vám stalo?“
„Nič hrozné. Len ma trochu rozbolela hlava, tak som sa chcela spýtať, či nemáte nejaké lieky.“
„Och, dievča, to je ale otázka... Samozrejme, že mám. Počkaj momentík!“ Na sekundu zmizla vo svojom byte a vrátila sa s jednou jedinou pilulkou a pohárom vody. „Toto vypite.“
„Ďakujem,“ poďakovala sa a hneď to prehltla.
„Ste si istá, že tu nechcete ostať na noc?“ spýtala sa jej madam Treatová s obavami.
„Nie, ďakujem, už je mi lepšie,“ rýchlo povedala Melian.
„Tak teda príjemnú zábavu,“ povedala madam Treatová úzkostlivo a rýchlo zavrela dvere. Zrejme sa bála, že chytí od Melian vírus migrény.
Ale Melian sa na hostinu tak skoro neplánovala vrátiť. Ešte si musela niečo vybaviť. Pri Veľkej sieni zabočila doprava a rýchlo vhupla do neosvetlenej knižnice. „Alohomora,“ ukázala prútikom na kľučku, pretože miestnosť bola zavretá. To bolo dobré znamenie. Znamenalo to, že madam Lettersová nie je dnu. Knihovníčka prišla na Rokfort vždy nejaké dva dni po začatí školského roka a Melian bola rada, že tento svoj zvyk nezmenila ani tentoraz. A tak s pokojným duchom vošla dnu a privrela dvere. Pre istotu. Nikdy neviete, či sa nenájde človek, ktorý má podobné úmysly ako vy. Hoci by to mala byť krádež knihy čiernej mágie zo Zakázaného oddelenia počas slávnostnej hostiny.
Melian prešla do najzadnejšieho kúta knižnice pred Zakázané oddelenie. Nemohla doň vstúpiť, ak nebola siedmačkou a nemala povoľujúci papierik od nejakého učiteľa. Dippet urobil okolo oddelenia ochranné kúzla, ktoré spustia akýsi alarm, keď tam vstúpi nepovolaná osoba. Uškrnula sa. Pred dvoma rokmi počula, ako sa o tých kúzlach háda Dumbledore s Dippetom. Dumbledore ich chcel aplikovať nepochybne sám, lebo to bol jeho nápad, ale riaditeľ o tom nechcel ani počuť. A tým teraz poskytoval Melian veľkú výhodu. Bude oveľa ľahšie zlomiť čary toho pajáca ako Dumbledorove.
„Lumos,“ zašepkala a zdvihla svietiaci prútik vyššie. Pomaly ním prechádzala popri medzere medzi dvoma skriňami s knihami, lebo tam začínala chodbička do Zakázaného oddelenia. Napla zrak. Hľadala hocičo, čo by jej mohlo napovedať, o aké kúzlo presne sa jedná. Aha! Tam! Prizrela sa bližšie. Áno, nezdalo sa jej to. Naozaj sa tam na boku tesne pri skrini zdvíhal miniatúrny opar. Vyzeralo to ako hmla. „Skvelé,“ spokojne sa uškrnula. Nemohla si priať nič viac ako zbabrané kúzlo. Zbabral ho však riaditeľ, čiže musela počítať s tým, že bude aj tak náročné sa cez neho dostať. Nadýchla sa a ukázala prútikom na opar. „Suffringo Cavum Maxima,“ povedala. Zrazu sa ukázala medzi skriňami perleťovobiela bariéra, ktorá bola narušená v tej časti, kde Melian ukazovala prútikom. Teraz ním sústredene prechádzala po oboch stranách, aby si tak vytvorila v bariére akési dvere. Jednoducho povedané, vyzeralo to tak, akoby vysekávala hmlu. Keď skončila, prešla vzniknutým otvorom na druhú stranu. Mohla si gratulovať, lebo alarm sa nespustil. Ale najťažšia časť ju ešte len čakala.
Komentáře
Přehled komentářů
no... ono to... trochu... ehm, uvidíš :D
ehm,
(Meddy, 25. 1. 2008 23:27)moc milé...veľmi príjemné nočné čítanie...a super sa to číta, keď vám niekto na ICQ vyznáva lásku...potom jednu vetu čítate aj 15x...u mňa to konkrétne bola veta: "Neznášala to zviera!":D ja len toľko...:D och, nemala by som piť...nerobí to dobre...:D
takže...
(Sayuri, 25. 1. 2008 22:00)hm..ja už viem, prečo je Melian taká...má traumu..chúda dievča...presne viem, ako sa cítila...so mnou bart už neprehovoril ani slovo štyri roky...
re: Sayuri
(foaly, 28. 1. 2008 19:38)