Potomkovia hadov - 25.kapitola: Kde je zákon, tam je aj trest
25.kapitola - 1. časť
Keď skončila, prešla vzniknutým otvorom na druhú stranu. Mohla si gratulovať, lebo alarm sa nespustil. Ale najťažšia časť ju ešte len čakala.
Najzaujímavejšie na mágii sú istotne jej rozmanité formy. Tak, ako sa líšia ľudia v rôznych krajinách sveta výzorom, jazykom a zvykmi, takisto sa líšia aj... mágiou.
V Amerike mágiu ovládajú už len rôzni šamani, ktorí vedia pripravovať z rastlín džungle liečivé nápoje a isté zdroje tvrdia, že vedia aj veľmi spoľahlivo privolať dážď alebo slnko. Svoju silu čerpajú z prírody. V Ázii praktizovali prevažne len očistnú mágiu a za tento dar ďakovali svojim bohom. Ich snahou bolo splynúť s vesmírom. V Afrike sa mágia vykonávala len veľmi tajne, lebo voči nej nemali ľudia dôveru. Prevažne však čítali z lístkov magických rastlín osudy svojich blížnych alebo podobné nenáročné kúzla. Už sa tu však začínala rozvíjať čierna mágia v podobe vodoo. Inferiovia, ako ich poznáme dnes, vznikli vďaka tomuto kultu už veľmi dávno pravdepodobne v Nigérii, hoci sa od tých dnešných „neživých nemŕtvych“ podstatne líšili najmä svojím výzorom. Európania mali nepochybne najviac rozvinuté magické schopnosti. Praktizovanie kúziel značne zjednodušilo používanie prútikov, a najmä tým sa líšili od ostatných krajín. Využitie ich kúziel bolo naozaj všestranné, aj keď sa v čítaní budúcnosti nikdy nestali veľkými odborníkmi. Austrálčania... Nikto nevie, ako čarovali pôvodne Austrálčania, ale teraz sa u nich prútiky dostávajú do módy.
Nie všetky národy Európy boli ale s prútikmi spokojní. Najviac sa búrili komunity na Islande, v Maďarsku a v Česku. Deväťdesiat percent Islanďanov ich vôbec nepoužíva. Je zrejmé, že boli kedysi prepojení s americkými šamanmi, lebo sa uberajú ich filozofiou. Môže to byť spôsobené aj veľkým výskytom čarovných tvorov (leprechaunov, goblinov, kentaurov, ghúlov, duchov...) v tejto oblasti, a tým pádom majú veľkú úctu k prírode. Na Islande je zaujímavé najmä to, že vedia čarovať takmer vždy len dievčatá aj ženy, hoci v ostatných častiach Európy je zastúpenie pohlaví úplne vyrovnané.
V Česku bol vydaný zákon, na základe ktorého uväznili každého čarodejníka, ktorý čaroval bez prútika. Iste sa nechceli líšiť od ostatných krajín. Vďaka tomu bola prvotná vzbura zažehnaná ešte pred jej vypuknutím.
V Maďarsku to bolo zložitejšie. Na čele hnutia odporu stál veľmi vážený čarodejník, kedysi maďarský minister mágie, Bölcs Boldizsár, ktorého obdivovalo množstvo ľudí a práve kvôli tomu mal jeho odboj taký úspech. V jeho „kampani za mágiu bez paličiek“ hlásal neschopnosť prútikov a ich nepraktickosť. Využil strach ľudí zo zmien. „Predstavte si, že vás niekto napadne, ale prútik sa vám nešťastnou náhodou zlomil alebo stratil, alebo vás súper odzbrojil. Čo si počnete? Nič... Nemôžete spraviť nič, lebo zrazu ste si tak zvykli na tú smiešnu čarodejnícku pomôcku, že ste načisto zabudli na prastaré kúzla, ktoré sa v tejto krajine s hrdosťou dedili z generácie na generáciu! Zapamätajte si, že lenivosť neplodí nikdy nič dobré. A čo je ten takzvaný pokrok?! Nič iné, len lenivosť. Lenivosť využiť mágiu, ktorá sa v nás skrýva, lebo tieto smiešne paličky, ktoré v sebe obsahujú časti tiel magických zvierat, spravia všetko za vás!“ Svojou ohnivou rečou oslovil aj ochrancov prírody, ktorých bolo v Maďarsku v tých časoch ešte požehnane, lebo sa im nepáčilo, že čarodejníci musia ošklbávať magické zvieratá ako fénixy a jednorožce (alebo zabíjať draky kvôli veľkému čarovnému potenciálu ich sŕdc), aby si uľahčili čarovanie. Maďarská vrchnosť proti tomuto odboju nemusela ani zasahovať. Nech sa Bölcs snažil ako chcel, aj tak vyhrala v ľuďoch tá horšia stránka – lenivosť. Nedalo sa s tým nič robiť, ľudia sa už aj narodili s tým, aby si vždy vyberali tú horšiu cestu, pretože zvyčajne bola ľahšia a jednoduchšia. Nakoniec sa Bölcsova skupina stenčila na pár desiatok mágov, prevažne zo starých a urodzených rodov, ktorí si dostatočne uvedomovali potrebu uchovania starovekej mágie. Títo mágovia na čele s Bölcsom vymysleli množstvo nových zaklínadiel a kúziel, ktoré boli veľmi užitočné a praktické – akurát, že sa museli použiť bez prútika. Boli to zaklínadlá, ktoré v tých časoch takzvaní „prútikári“ nemali šancu vymyslieť. Tieto kúzla mali tvar veršov, aby sa ľahšie pamätali – čím boli kúzla ťažšie, tým boli básničky dlhšie. Keď maďarská vrchnosť videla, že Bölcs má vďaka tejto činnosti zase šancu uspieť proti prútikom, na dlhé roky ho zatvorili do čarodejníckeho väzenia v Debrecíne za „zločiny proti štátu“. Po jeho uväznení sa odboj rozpadol a maďarské verše pomaly upadli do zabudnutia.
Melian nepotrebovala veľa premýšľať, aby zistila, čo musí spraviť. Zase sa v duchu pochválila. Bolo od nej veľmi predvídavé a bystré, že trávila v Jackovej knižnici tak veľa času. Očividne sa tých kníh dlho nikto nedotkol. A bola to svojím spôsobom škoda.
Vedela, že knihu, ktorú hľadá, by sama nenašla. Po prvé: nevedela, ako vyzerá. Po druhé: mala málo času, kníh tu bolo neúrekom a v Zakázanej časti nikdy nebola. Musela si to nejako zľahčiť. Vytiahla spod habitu ústrižok papiera, na ktorom bol napísaný akýsi veršík v nejakom cudzom jazyku. Priložila k nemu svietiaci prútik a niekoľkokrát prečítala slová, kým si nebola úplne istá, že jej ostanú v pamäti už navždy. Bolo to predsa užitočné kúzlo, lenže naučiť sa verš v cudzom jazyku je trochu obtiažnejšie. „Nox... Lacarnum Inflamare.“ Svetlo z prútika vystriedalo svetlo z malého ohníka, ktorý spálil ústrižok papiera na popol, ktorý Melian z podlahy chytro odstránila. Vtedy zavládla úplná tma a prútik si schovala. Sústredene zavrela oči. Ešteže mala nadanie na cudzie jazyky. Otvorila ústa a zreteľne vyslovovala staré maďarské zaklínadlo, pričom zvláštnym spôsobom gestikulovala rukami: „Ki úttalan utakon jár, helyes irányra nem talál, most szentjánosbogár mutat a bolyongónak utat.“
V očakávaní otvorila oči. „Doriti,“ zanadávala potichu, lebo sa nič nedialo. Už-už sa chcela načiahnuť za prútikom a vyskúšať nejaké spoľahlivejšia zaklínadlo, ale nakoniec to neurobila (A mala šťastie. Pri týchto maďarských kúzlach sa prútik vôbec nesmel používať, keď ste ho použili, celé kúzlo ostalo bez odozvy.), pretože sa na úrovni jej očí asi pol metra pred ňou zhmotnilo akési maličké pulzujúce svetielko. „Svätojánska muška,“ zašepkala s bázňou v hlase.
Zaklínadlo nazývané Svätojánska muška (Szentjánosbogár) bolo asi najpraktickejšie, aké kedy odboj vymyslel. Po Bölcsovom zatknutí sa ho maďarská vrchnosť usilovala vypátrať a upraviť ho tak, aby sa dal použiť s prútikom. Lenže zaklínadlo sa, ku podivu, nenašlo. Šepkalo sa, že Bölcs kedysi napísal knihu, kde všetky tieto zaklínadlá (aj tie zo starších čias) zhromaždil, no vraj ju nikto nikdy nevidel. Ale Melian áno. Očividne Harperovci ani netušili, akú vzácnu knihu doma majú. Zrejme ani jeden z nich nevedel po maďarsky.
Drobná bodka osvetľovala miestnosť, hoci bola taká maličká, sústredilo sa v nej množstvo energie. Samozrejme, bolo by oveľa jednoduchšie použiť privolávacie zaklínadlo Accio, lenže nevedela, akú ochranu má kniha, ktorú hľadá. Mohlo by to skončiť katastrofálne.
„No tak... Pohni sa už,“ súrila Melian svetielko. Svetielko akoby čakalo len na to, zrazu vyrazilo vpred s jemným, takmer nepočuteľným bzukotom. Melian ju chytro nasledovala. Muška zahla napravo do ďalšej chodbičky. Chvíľu rovno. Potom doľava. Zase doľava. Doprava. Melian sa snažila zapamätať si cestu. Netušila, že Zakázané oddelenie vyzerá ako labyrint. Bolo predsa malé, tak načo toľko chodieb?
Svetlo zastalo pred vrchnou dubovou policou a sadlo si pred jednu tmavozelenú knihu, ktorej obal matne osvetľovala. V Melianiných očiach sa lačne zablyslo. Načiahla sa za knihou a chytila ju. Bola prekvapivo studená a tenká. V tej chvíli svätojánska muška pukla... a zmizla. „Ach, nie,“ povzdychla a vytiahla prútik. „Lumos.“ Dúfala, že rýchlo nájde cestu späť, pretože nemala ktovieaký orientačný zmysel. Ale mala šťastie. Keď prešla aj otvorom v Dippetovom chrániacom systéme, pohŕdavo sa pozrela na hmlistú clonu a povedala: „Diffugio.“ Clona sa stala priehľadnejšou, hmla sa rozptýlila a zakryla dieru. Melian pokrčila plecami. Odteraz bude Dippetove ochranné kúzlo ešte slabšie, ale bolo jej to jedno.
Keď vyšla z knižnice, musela si zacloniť rukou oči, pretože bola celá chodba jasne osvetlená. Starostlivo za sebou zamkla dvere, schovala knihu pod habit a pozrela na hodinky, ktoré jej otec daroval cez leto ako „predčasný vianočný darček“ zo Švajčiarska. Neveriaco nadvihla obočie. Stihla to všetko za sedem minút. To je výborný čas. Ale aj tak utekala po chodbe až do Veľkej siene, aby jej dlhá neprítomnosť nevzbudila podozrenie.
„Už som späť,“ vzdychla a hodila sa na stoličku vedľa Jacka.
„To ti trvalo,“ poznamenal. „Zmeškala si triedenie, ale aj tak to bola nuda.“
Melian pokrčila plecami a nabrala si na tanier jedlo. Skúmavo na ňu pozrel. „Máme šiestich nových Chrabromilčanov.“
„Len?“ začudovala sa a vložila si do úst kúsok zemiaku, ale nevyzeralo to, že by ho veľmi počúvala.
„Áno. Je to smutné... Ale máme ministrovho syna.“
Tentoraz sa už na neho pozrela. „Koho?!“
„Kassius Kvintus,“ zaškeril sa. „Syn Kvastora Kvintusa.“
„Premerlina... Jeho dcéry sú Karmela a Klélia, však? Tie dopadli ešte celkom dobre,“ uškrnula sa.
„Pozri, tam je,“ ukázal Jack na chalana o šesť miest napravo od neho. Sedel tam veľmi pekný jedenásťročný chlapec s bledou namyslenou tvárou, modrými očami a zlatými kučeravými vlasmi. Bol okolo neho rozruch a všetci starší študenti ho usilovne vítali na Rokforte a podávali si s ním ruky. „Som zvedavý, kto mu tu bude nakrúcať vlasy do lokničiek, keď tu nemá mamičku,“ zhnusene povedal Jack.
„Myslím, že sú to prirodzené kučery,“ odvetila Melian pobavene. „Nečudo, že má také rímske meno,“ poznamenala, keď šermovala vidličkou, „vyzerá ako skutočný patricij.“ Jack odfrkol. Melian stále zamyslene pozorovala Kassia. Ten si ju všimol a placho sa na ňu usmial, no ona mu úsmev neopätovala a tak sa rozpačito vrátil k svojmu jedlu. ‚Ktovie, ako sa majú jeho sestry,‘ pomyslela si Melian a trochu ho ľutovala. Ale len trochu.
„Hovoril Dippet niečo zaujímavé?“ spýtala sa Jacka.
„Tak ako každý rok,“ povedal úsečne. „A vraj budeme mať nového učiteľa Starostlivosti o zázračné tvory, ale mešká.“
Melian sa obzerala po sieni. No, najmä na slizolinský stôl. Rýchlo ho očami prebehla. Všimla si Riddla, ako sa rozpráva s Dagonom Balderom, a on si všimol ju. Na chvíľu sa odmlčal a pozrel jej do očí, no o chvíľu zase obrátil pohľad a nedal ničím najavo, že ju pozná. Melian striaslo. Niečo bolo v jeho pohľade iné ako predtým, ale nevedela určiť, čo.
V tej chvíli sa s vrzgotom otvorili dvere a do Veľkej siene niekto vstúpil, čiže sa Melian rýchlo otočila späť. Celá sála zmĺkla a všetky dievčatá hypnotizovali príchodzieho pohľadmi. Dnu vošiel asi dvadsaťpäťročný vysoký a silný čarodejník v tmavom cestovnom plášti, ktorý sa za ním pôsobivo vlnil, keď kráčal k učiteľskému stolu. Dlhé čierne vlasy mal vzadu zviazané gumičkou, mal čierne oči a krátku čiernu briadku. Bohémsky kývol študentom na pozdrav (pričom ženské osadenstvo siene zborovo vzdychlo) a svižne vystúpil k Dippetovi, kde mu srdečne potriasol rukou a takto sa nakoniec zvítal so všetkými profesormi a sadol si na voľnú stoličku vedľa profesorky Bloomovej (učila herbológiu), ktorá sa na neho očarujúco usmievala.
Riaditeľ vstal. „Žiaci, predstavujem vám vášho nového profesora starostlivosti o zázračné tvory, pána Nestora Kettleburna!“ Ozval sa vzrušený aplauz, profesor Kettleburn kývol hlavou, šarmantne sa usmial, pričom ukázal rovné biele zuby a povedal: „Ďakujem.“
„Fíha,“ uškrnula sa Melian, „pôsobivý vstup.“
„Nie je na ňom nič výnimočné,“ zahundral Jack.
„Ale musíš uznať, že má šmrnc,“ doberala si ho. „Pozri, aj Sally si to myslí.“ Ukázala na bifľomorský stôl, kde Sally Carlsonová neodtŕhala pohľad od nového profesora. Jacob nahnevane zabodol vidličku do zmrzliny. Melian sa potichu zachichotala, no zamaskovala to kašľaním.
„Ahoj,“ ozvalo sa pri jej ľavom uchu a teraz jej zabehlo naozaj. Niekto ju pobúchal po chrbte.
„Q...Qwer,“ povedala so zaslzenými očami. „Toto mi nerob! Kde si sa tu zjavil?“
„Prepáč, bol som na druhom konci,“ uškrnul sa a potriasol jej rukou. Melian sa zatvárila zarazene. „Vieš, to keby si ma náhodou chcela objať,“ povedal úsečne. Melian vyprskla do smiechu a on sa na ňu urazene pozeral.
„Prepáč...“ povedala. „Ale vieš... Celé je to také smiešne – ten pajác Kettleburn... Jack...“
„No tak to ti pekne ďakujem,“ povedal Jack, ale mykalo mu kútikmi úst. Mal rád, keď sa smiala, lebo to robila čoraz zriedkavejšie.
Melian prešla rýchlym krokom cez klubovňu a zamierila ku schodom, lebo už konečne chcela preskúmať tú knihu. „Melian!“ zavolalo na ňu niekto. Váhavo sa zastavila. Normálne by každého odignorovala a pokračovala v ceste. Veď čo je pes, aby k nim chodila, keď ju zavolajú? Ale tentoraz sa jej podarilo na tvári vylúdiť aký-taký úsmev a otočila sa. „Áno?“ spýtala sa sladkým hlasom.
„Ahoj, aké si mala prázdniny?“ usmiala sa na ňu Corina a okolo pliec držala malé dievča.
„Mizerné.“ Naďalej sa milo usmievala.
„Ách tak... Chcela by som ti niekoho predstaviť,“ povedala. „Melian, toto je moja sestra Roxana,“ ukázala na čiernovlasé dievčatko, ktoré sa na ňu hanblivo usmievalo.
„Teší ma,“ potriasla si s Roxanou ruku. „Ale teraz už naozaj idem, lebo som unavená. Dobrú noc.“
Vyliezla hore do izby, ktorá bola prázdna. Tara a Mirabelle boli ešte v klubovni a určite sa vrelo zvítavali so spolužiakmi. Zmätene sa obzerala po izbe. Boli tu už aj ich kufre, ale niečo jej tu chýbalo... Aha, áno. Kerberos. Zamračila sa a vytiahla „požičanú“ knihu. „Caligo,“ zašepkala s úsmevom. Kniha bola ešte stále nezvyčajne studená. Mala tmavohnedý drsný obal, po ktorom teraz Melian prešla rukou. „Krokodília koža... Barbari,“ uškrnula sa a začala čítať.
„Áno, a povedal mi, že mám najkrajšie oči, aké kedy videl,“ ozvalo sa za dverami a Melian rýchlo schovala knihu pod vankúš. „Á! Tara!“ prekvapene zvolala a nasadila falošný úsmev číslo dva. „Ty si zo dňa na deň krajšia!“
Tara a Mirabelle sa na ňu chvíľu len vyjavene pozerali a potom sa ju rozhodli odignorovať a vybaliť si veci. „Pekné šaty,“ dobiedzala Melian ďalej, keď si Tara zvliekla habit a pod nimi mala ružové šaty s mašličkami a volánikmi, ktoré jej ledva siahali pod zadok.
„O čo ti ide, Halleyová?“ prižmúrila oči.
„Ale o nič. To sa ani nemôžem porozprávať so svojou spolubývajúcou?“ zatvárila sa nevinne. Tara na ňu úkosom podizrievavo hľadela, keď si do skrine skladala šatstvo do úhľadných kôpok. Melian si položila hlavu na lakte. „Inak ako sa má Jeremy?“ spýtala sa veselo.
„Tyyy....“ Tara na ňu nenávistne pozrela. „Za toto mi zaplatíš,“ zavrčala.
„Dobre,“ pokrčila plecami. „Aspoň si kúpiš poriadne šaty. Tieto sú ti už asi krátke, lebo ti vidieť pomaly aj ceduľku na nohavičkách.“ Vstala, žmurkla na ňu a odišla do kúpeľne.
„A mimochodom, Jeremy príde už o dva týždne,“ zakričala za ňou Mirabelle, ktorá bola až doteraz ticho.
„Mlč!“ oborila sa na ňu Tara.
Už o dva týždne sa ozval Riddle.
„Som tu,“ unudene riekla, keď vstúpila do obvyklej miestnosti – starej učebne transfigurácie. Zamračila sa. „Čo tu chce on?“ Pohoršene ukázala na Dagona Baldera, ktorý sa s prekríženými rukami ležérne opieral o stenu.
„Ja ťa tiež rád vidím,“ Dagonovi kvapkal z hlasu sarkazmus. (Nie doslova, samozrejme. Pardon. Túto poznámku som si proste nemohla odpustiť :D; pozn. autorky)
„Nehádajte sa,“ okríkol ich Riddle stroho. Obrátil sa k Melian. „Halleyová, potrebujeme novú miestnosť.“
„To je mi jasné. Vzhľadom na to, že si sa tu vyvaľoval na Rokforte celé dva mesiace, očakávam, že si našiel nejaké vhodné miesto,“ podráždene odvetila. Dagonova prítomnosť ju trochu rozrušila a... Chcela, aby videl, že z Riddla nemá strach.
Tom si unavene pošúchal oči. „Pozri, maličká, ak sa spoliehaš na to, že ti v prítomnosti Baldera nič nespravím, mýliš sa. Momentálne k tebe prechováva taký vrúcny vzťah, že keby si náhodou skončila v kozube, odprisahal by aj pred Wizengamotom, že to bolo z tvojej vlastnej vôle,“ chladne povedal. Dagon sa zatváril posmešne a prikývol na znak súhlasu. So znechuteným pohľadom si ju premeral.
Melian si trochu znepokojene uhladila vlasy, ktoré mala zviazané v cope. Na jazyku už mala pripravenú štipľavú odpoveď, no prehltla ju, keď zbadala výraz v Riddlových očiach. „Fajn, ale čo tu robí?“ Odmietala sa na svojho bývalého priateľa (alebo čím jej bol) pozrieť.
„Našiel som skvelú miestnosť, ale okrem mňa o nej nikto nevie a nikto o nej vedieť ani nesmie.“
„Chceš ma dostať do Tajomnej komnaty?“ nadvihla obočie.
„Nie. Tam nie. Je to oveľa delikátnejšia záležitosť,“ samoľúbo sa usmial.
„Aha. A nemá o nej nikto vedieť. Čiže to, čo mi práve teraz hovoríš, je úplne zbytočné,“ unudene poznamenala.
„Ale,“ povedal Riddle, „poviem ti to, lenže musím mať istotu, že to nikdy nikomu nepovieš.“ Pochybovačne na neho pozrela. „Nikdy,“ zdôraznil.
„Nebodaj odo mňa nechceš, aby som zložila neporušiteľnú prísahu?“ neveselo sa zasmiala. „A Balder má byť určite svedok, pravda?“ uškrnula sa. Keď však videla ich vážne tváre a Dagonove netrpezlivé podupkávanie nohou, úškrn jej z tváre ihneď zmizol. „To nemyslíš vážne!“ zvolala neveriaco.
„Prečo nie?“ zaškľabil sa Tom.
Melian sa nahnevane hodila na stoličku a skryla si tvár do dlaní. Čo teraz? Skladať neporušiteľnú prísahu Tomovi Riddlovi, bolo niečo... neuveriteľne riskantné a hlúpe. Hoci sa jednalo len o nejakú tajnú miestnosť, neporušiteľná prísaha bola neporušiteľná prísaha.
„Počuj, ak hodláš premýšľať celý týždeň, tak nám to kľudne povedz. Vieš, môj čas je priveľmi drahocenný na to, aby som ho trávil s tebou,“ kyslo jej povedal Dagon. Prekvapene zdvihla hlavu. Prečo je vlastne taký odporný? „Drž...hubu,“ precedila pomedzi zuby. „Som pripravená,“ povedala Riddlovi a kľakla si pred neho.
„Vieš, ako sa robí neporušiteľná prísaha?“ prekvapene nadvihol obočie. Neodpovedala, len pozerala pred seba kamenným pohľadom. Celé jej to pripadalo nesmierne ponižujúce. Kľakol si oproti nej a vzal jej pravú ruku do svojej. Pri tom dotyku sa Melian mierne mykla. „Dagon,“ oslovil ho Tom a Dagon mlčky pristúpil k nim a priložil prútik k ich spojeným rukám.
„Stačí jedno ovinutie, nie?“ spýtala sa Melian.
„Áno. Takže...“ Riddle si odkašlal.
25.kapitola – 2.časť
„Áno. Takže...“ Riddle si odkašlal. „Melian Halleyová, prisaháš, tu a v tejto chvíli, že nepovieš, nenapíšeš, nepošepkáš, nevyzradíš ani nijakým iným spôsobom nenaznačíš ani nikam nezaznamenáš tajomstvo miestnosti, ktoré sa ti chystám vyjaviť?“
Melian si vzdychla. Zase ho podcenila a dúfala, že ho nenapadne formulovať prísahu v právnickom dialekte. Ako premýšľala, tieto podmienky sa nedali obísť. On vedel, do čoho ide. „Prisahám,“ povedala napokon a z Dagonovho prútika vyletela červená stuha, ktorá sa obmotala okolo ich rúk. Utešovala sa myšlienkou, že keby došlo k najhoršiemu, existuje ešte jeden jediný spôsob, ako prísahu anulovať...
„A...“ začala, „Tom Riddle, prisaháš, že na mňa počas celého trvania môjho života nepoužiješ Cruciatus, a zároveň to nedovolíš ani nikomu inému, ani nikomu zo svojich ľudí nedovolíš, aby mi fyzicky ubližoval, mučil alebo ma zabil?“
Šokovane na ňu pozrel. „Na tomto sme sa nedohodli!“ nahnevane zasyčal.
„Ja viem,“ odvetila pokojne, „ale ak to neodprisaháš, nemá zmysel skladať ti prísahu o dodržaní tajomstva, lebo s tebou nikam nepôjdem. Musím mať istotu, že to prežijem.“
„O tom Cruciate sme sa už predsa rozprávali,“ ľadovo vyhlásil.
„Áno. Ale akú mám záruku, že svoje slovo aj dodržíš?“
Chvíľu na ňu mlčky pozeral a Dagon začínal byť už nervózny. „Až tak veľmi sa bojíš bolesti?“ uškrnul sa Tom.
„Nie, len chcem mať istotu, že keď budeš využívať moje schopnosti, nebudem v postavení tvojej slúžky, ku ktorej si budú môcť všetci dovoľovať,“ odsekla. „Sám najlepšie vieš – raz na tvojej strane znamená navždy na tvojej strane. A ak si mám vybrať medzi cestou plnou mučenia a cestou boja proti tebe, vieš veľmi dobre, čo by som si vybrala,“ v očiach sa jej nebezpečne blyslo.
„Ty teda chceš, aby som ťa chránil?“ neveriaco na ňu pozrel. Prikývla. „A ty odo mňa žiadaš, aby som ti odprisahal, že ak ma neposlúchneš alebo zradíš, tak ťa vôbec nepotrestám?! Potom som tvoju inteligenciu naozaj precenil...“
„Nie. O tom reč nebola. Môžeš mi spraviť takmer hocičo. Len to nesmie urobiť niekto iný,“ vážne na neho pozrela. Riddle na ňu šokovane hľadel. Nechápal, čo tým sleduje.
Dagon vycítil hroziacu hádku. „MLČTE!“ skríkol priam hystericky. Obaja na neho prekvapene pozreli.
„Ako sa to so mnou rozprávaš?“ V Riddlovom tóne sa nedala prepočuť vyhrážka.
„Pozrite sami,“ Dagon ukázal na červený lúč, ktorý bol omotaný okolo ich rúk. Teraz začal nebezpečne vibrovať a triasť sa. „Ak nebudete konečne ticho, kúzlo sa rozpadne a nerád by som bol nablízku, keby sa to stalo, lebo účinky môžu byť rôzne,“ varoval ich.
„Takže prisaháš, Riddle?“
„Znamená to, že ťa môžem pokojne zabiť, len na teba nesmiem použiť Cruciatus?“ chladne sa spýtal.
„Áno. Ale musíš to urobiť sám,“ odvetila.
„Tak prisahám,“ uškrnul sa a druhý červený lúč vyletel Dagonovi z prútika a pridal sa k tomu prvému.
„A...“
„Čo chceš ešte, premerlina?“ vyštekol.
„Prisaháš, že ak mi aj budeš chcieť ublížiť, nikdy sa ani len nedotkneš Jacka Harpera a mojej rodiny?“
„Prisahám,“ povedal Riddle so zlovestným úsmevom a tretí lúč sa ovinul okolo ich spojených rúk. Melian bola trochu zmätená. Ako to, že tak rýchlo súhlasil?
„Halleyová, musím ti povedať, že si hrozne hlúpa,“ poznamenal Dagon, keď tri červené prstence začali miznúť a Riddle a Melian si okamžite pustili ruky, akoby prenášali mor. Melian si zároveň všimla prsteň s čiernym kameňom, ktorý mal Riddle na ruke.
„Čo tým myslíš?“ zamračila sa, vstala a oprašovala si habit. Vtedy pochopila. „Och!“ šokovane si zakryla ústa dlaňou.
„Presne tak...“ Riddle sa spokojne usmial. „Nikdy som ani nemal v pláne dotýkať sa tvojej špinavej humusáckej rodiny alebo toho tvojho zradcovského kamaráta. Na to tu máme prútiky,“ veľavýznamne na ňu pozrel. „Vidieť, že na seba myslíš oveľa viac ako na svoju rodinu, keď ťa nenapadla ani takáto elementárna úvaha.“
„Ale to nám bolo už dávno jasné. Ako aj to, že naša milučká humusácka pobehlica nepoužíva svoj rozumček,“ zaškeril sa Dagon.
Natiahla ruku a TRESK! Vylepila Dagonovi zaucho. Do Dagona vošiel hnev. „To si nemala...“ Schytil ju za krk a pritlačil k stene tak rýchlo, že nedokázala zareagovať. Melian na okamih prebleslo hlavou, že nová miestnosť by mala byť dostatočne veľká a steny dostatočne vzdialené, no túto myšlienku vzápätí vystriedala panika. Snažila sa vytiahnuť prútik, no nevládala, lebo nedokázala dýchať. Škrtil ju a jej začínali slziť oči od strachu. „Toto...“ prerývane dýchal a jednou rukou jej prútikom mieril na hrdlo, „si už nikdy viac nedovoľuj.“ V hnedých očiach, ktoré jej kedysi pripadali také milé, sa teraz leskla zúrivosť. Vystrašene fľochla pohľadom na Riddla, ktorý tam zatiaľ len zamyslene stál.
„Dagon, pusti našu malú krásku, lebo som práve niečo odprisahal,“ vzdychol si nakoniec neochotne. „Hneď!“ zvýšil hlas. Balder ju pustil a Melian sa hneď chytila sa bolestivý krk a rozkašlala sa. Nepochybovala o tom, že keby tu nebol Tom, Balder by sa nebol udržal. Videla to šialenstvo v jeho očiach a desilo ju to. Vždy ho považovala za slabošského a nechopného niečo jej spraviť, ale ako videla, mýlila sa. A bola rada, že za tento omyl nemusela zaplatiť životom. „Ja nie som malá,“ povedala Riddlovi, keď sa jej po minúte podarilo nabrať dych. Nebola mu ktovieako vďačná, skôr ďakovala sebe samej, že bola taká predvídavá a podarilo sa jej presvedčiť ho, aby jej zložil tú prísahu, ktorá bola pre ňu veľmi dôležitou.
„Nie si ani kráska, takže je to jedno. Ideme,“ zavelil a pohol sa k dverám. Melian sa mierne začervenala a hodila posledný pohľad plný opovrhnutia na Dagona, ktorý bol ešte stále trochu zadýchaný. To, čo si v jeho mysli mimovoľne prečítala, ju donútilo uškrnúť sa. On si nemyslel, že nie je kráska... A tiež videla v jeho očiach... Boli to výčitky? Nebola si tým istá, ale stále sa na neho hnevala. V duchu si pomyslela, že si ho musí pripísať na zoznam ľudí, ktorí sa ju buď pokúšali zabiť, alebo sa o to zrejme pokúsia. Ak ich nepredbehne.
„Dagon?“ otočil sa ešte Riddle vo dverách.
„Čo?“
„Nauč sa zatvárať si myseľ,“ uškrnul sa a vyšiel von. Melian zamyslene vyšla za ním.
„Kam ideme?“ spýtala sa, keď ho dobehla.
„Uvidíš,“ odsekol a ona len pokrčila plecami. Chvíľu kráčali v úplnej tichosti. „Povedz mi... Načo si vlastne potrebovala tú prísahu? Veď bola úplne zbytočná,“ nechápavo na ňu pozrel.
„Ako keby si nevedel...“ vzdychla. „Predpokladám, že keď budeš chcieť ovládnuť svet,“ uškrnula sa, „tvoju armádu budú tvoriť poväčšinou Slizolinčania. A ja nemôžem za to, že ma dal ten blbý klobúk do prašivého Chrabromilu!“ Tom sa pri tej poznámke mierne uškrnul. „No a vieš, aké vzťahy panujú medzi Slizolinom a Chrabromilom. Budú ma upodozrievať. A to ešte nehovorím o tom, že ma tá krava Stevensová neznáša...“
„A Balder tiež,“ zlomyseľne dodal.
„Á-áno, asi aj ten,“ neochotne prisvedčila. Zrazu sa zamračila. Naozaj mala pocit, že jej Dagon v skutočnosti nechcel ublížiť a konal v afekte, alebo len klamala samu seba? Zhlboka sa nadýchla. Nesmie dovoliť svojim pocitom, aby jej bránili v jasnom zmýšľaní. Podcenila aj Dagona. A s trpkým pocitom si uvedomovala, že to bola chyba. Jej chyba. Keby bola ostražitejšia, mohla včas zareagovať a poriadne mu nakopať zadok, no teraz sa len nechutne ponížila.
Striasla sa. „Neviem, ako to bude v budúcnosti. Neviem ani, či sa k tebe pridám. Len žartujem,“ dodala rýchlo, keď zbadala jeho výraz. „A ja neviem, ako sa budeš ku mne správať, ale predpokladám, že nijak zvlášť príjemne. Lebo ty si bezcitný. Mučiť ľudí ti robí radosť.“
„Ver mi, že ak si to niekedy vyskúšaš, aj tebe sa to zapáči,“ teatrálne vzdychol.
„Možno. Ale rozhodne sa mi nebude páčiť, ak niekto bude mučiť mňa,“ odvetila. „A ja nechcem byť ako tvoji ostatní služobníci. Chcem mať väčšie právomoci. Chcem, aby ma rešpektovali. Nechcem byť len jednou z davu.“ Odhodlane na neho pozrela.
„Ty ani nebudeš ako ostatní,“ poznamenal. Zdvihla obočie. „Ak ma budeš poslúchať, s tvojimi schopnosťami sa dostaneš vysoko. Ak budeš ale taká drzá ako teraz, tak budeš zase trestaná oveľa častejšie ako ostatní. Samozrejme, budem ťa trestať osobne a ak si si myslela, že neexistuje nič horšie ako Cruciatus, tak je to smutné,“ diabolsky sa usmial. „Ešte stále si myslíš, že to bol dobrý nápad?“
„Áno. Lebo ty ma nebudeš mať za čo trestať,“ odvetila sebavedome. „A ak by som už ja spravila niečo zlé, bolo by to až natoľko zlé, že by si ma musel zabiť,“ záhadne sa usmiala. „A to potom spravíš osobne a ja aspoň zomriem s hrdosťou.“
Zamračil sa. Stále tomu nerozumel. Buď mala nejaké zvláštne plány, alebo mala zvrátené zmýšľanie. Zrazu si nebol istý, ktoré z toho je pravda. Bude si však musieť dávať na ňu pozor. „Tebe šibe,“ vyhlásil napokon. Pokrčila plecami, ale nenamietala. Mala vlastné dôvody, prečo to robila. Nemuseli jej zachrániť život a ani jej ho nemuseli uľahčiť, no pre ňu bolo vedomie, že ak má zomrieť násilnou smrťou, tak iba z ruky Toma Riddla, najdôležitejšou vecou na svete. Niečo jej však ešte stále nešlo do hlavy. „Prečo práve Balder?“ spýtala sa. „Prečo mal byť svedkom prísahy práve on?“ Chcela vedieť, či si uvedomoval, čo tým spravil.
Spravil grimasu. „Mám pre to vlastné dôvody,“ odvrkol.
Tak je to... Ona tušila, aké má dôvody. Ale nevedela, či je to dobré pre neho alebo pre ňu.
Zrazu zbadala ísť oproti nim Marcusa Thora. „Hej! Melian! Čau!“ skríkol na ňu z konca chodby. Boli práve niekde na piatom poschodí. „Oh... Ahoj...“ odzdravila neveselo a Tom sa zamračil.
„Počuj, musím sa s tebou porozprávať,“ začal natešene.
„Ach, ale ja práve teraz...“ šibla pohľadom po Riddlovi, „nemám čas. Zajtra sa porozprávame.“
„Aha, no dobre. A kam idete?“ zvedavo si obzeral Riddla.
Riddle prevrátil očami. „To nech ťa netrápi. Mimochodom, o desať minút sa začína večierka, takže sa vráť do klubovne,“ povedal odmerane.
„A ty sa tu môžeš premávať?“ spýtal sa pochybovačne, no niečo v Riddlovom pohľade a v Melianinom výraze varovania ho donútilo zatvoriť ústa. „Tak sa teda majte,“ povedal rýchlo a odišiel.
„Idiot,“ odfrkol Tom.
„Čo proti nemu máš?“ spýtala sa Melian konverzačným tónom.
„Všade sliedi... Najradšej by vedel o všetkom, čo sa tu deje. Už mi fakt lezie na nervy. A čo s ním vlastne máš?“ podozrievavo na ňu pozrel.
„Nič, len mi zháňa informácie,“ nevinne sa usmiala a on na ňu vrhol vražedný pohľad.
„Niečo, o čom by som mal vedieť?“
„Nie... Skôr sú to... osobné problémy. Je to ešte ďaleko?“ zmenila tému. Na siedmom poschodí Riddle zastal pred jednou stenou a začal chodiť sem a tam po chodbe. „Čo to robíš?“ začudovane sa na neho pozerala.
„Ticho.“ Keď prešiel popred stenu trikrát, zrazu sa tam objavili dvere.
„Pôsobivé,“ poznamenala Melian.
„Nedokážeš byť ani sekundu ticho?“ spýtal sa jej Tom podráždene, otvoril dvere a vošiel dnu. Melian šla za ním. „Vitaj v Núdzovej miestnosti,“ povedal a zavrel dvere.
Zvedavo sa obzerala. Stála zhruba v obdĺžnikovej miestnosti, kde bol kozub s blčiacim ohňom, mäkký huňatý koberec, gauč, dve kreslá a stôl, pár políc s knihami a voľné priestranstvo, kde boli na zemi rozložené vankúše. Na stolíku ležala tácka s dvoma šálkami, z ktorých sa ešte parilo.
„Na akom princípe tá miestnosť funguje?“ spýtala sa.
„Musíš trikrát prejsť popred myslené dvere a myslieť pritom na to, na čo chceš, aby sa zmenila izba, keď do nej vstúpiš,“ vysvetlil.
„To je úžasné,“ rozplývala sa. Bez slova ukázal na šálku na stole a sám si jednu vzal a odpil si z nej. „Nie, ďakujem,“ odmietla.
„Myslíš, že ťa chcem otráviť?“ pobavene sa spýtal.
Melian sa zamračila. „Presne toto si sa ma pýtal aj vtedy, keď si ma skutočne otrávil.“
„Život nie je fér,“ uškrnul sa a starostlivo odložil šálku naspäť na tácku. „Takže?“
„Takže...?“ nechápavo na neho pozrela.
„Čo budeme robiť?“
„Eh...?“
Prevrátil očami. „Čítala si tú knihu?“
„A to sa ma nemôžeš rovno spýtať?“ nedvihla obočie. „No, pozerala som si ju...“ Netrpezlivo našľapovala z jednej nohy na druhú a pozerala kamsi nad Riddlovu hlavu.
„Takže pozerala...“ zamyslene prikývol.
„Uhm,“ pritakala.
„Takže si to vyjasnime,“ tleskol rukami. „Požičiam ti na prázdniny knihu, za ktorej prechovávanie by ma minimálne vyhodili zo školy a ty sa do nej ani len nezpozrieš?!“ nahnevane zvraštil obrvy.
„Ale pozrela som sa!“ protestovala. „Aj som si to čítala... Trochu... Ale nemala som na to čas,“ pokúsila sa o ospravedlňujúci pohľad.
„Aha. Z dvoch mesiacov si nemala čas si ju pozrieť. Chápem.“ Melian teraz nevedela, či sa naozaj hnevá, lebo sa z jeho tváre nedalo nič vyčítať.
„Ale...“ vzdychla si. „Keď ona je tak nudná,“ zvraštila nos. „Sú v nej len samé zaklínadlá.“
„A čo viac by si chcela?“ neveriaco na ňu pozrel.
„Niečo poriadne... Napríklad ako pripraviť Dúšok živej smrti alebo niečo zo skutočne temnej mágie ako...“ V sivých očiach sa jej zalesklo.
„Počkaj!“ zastavil ju. „Odkiaľ vieš o Dúšku živej smrti?“ podozrievavo si ju premeral.
„Ale no tak, je o ňom písané takmer v každej neveľmi čistej knihe,“ odvetila. „Hoci recept sa nenájde v každej,“ na tvári sa jej zračil úsmev.
„Nevieš, o čom hovoríš,“ mávol rukou, „a ak sa na mňa snažíš urobiť dojem, je to strata času.“
Jej úsmev hneď povädol. „Nerobila som na teba dojem,“ odsekla urazene.
„Jasné. Hlavne že nevieš poriadne ani cloniace zaklínadlo a už tu básniš o čiernej mágii, hoci pochybujem, že vôbec vieš, o čo sa v nej jedná,“ zvrchu na ňu pozrel. „Ale nevadí. Ak tak veľmi chceš začať s čiernou mágiou, kľudne.“ Usmial sa na ňu takmer chlácholivo. Takmer. „A uvidíš, že na to ešte nie si pripravená. Ale ja to chápem, si predsa ešte veľmi mladá a...“
„Prestaň!“ zasyčala, pohodlne sa usadila v kresle ďaleko od neho a vzdorovito si prekrížila ruky na prsiach. „Dobre,“ povedala pomedzi tesne zomknuté pery, „ukáž, aký si učiteľ.“
Uškrnul sa a začal sa prechádzať po miestnosti. „Čierna mágia...“ začal a pozeral pritom do neznáma, „je nádherná veda plná tajomstiev a zla.“ Na tvári sa mu zjavil blažený výraz. „Je temná a zlovestná. A najmä premenlivá, to si zapamätaj. Nikdy presne nevieš, čo stojí proti tebe. Musíš sa brániť a to ide len prútikom. Zrazu neexistuje nič iné, len ty a tvoj protivník. Záleží len na tom, kto z vás vie viac.“ Zastal a venoval Melian dlhý pohľad. „Preto niekedy aj pomôže, ak sa tváriš, že toho vieš viac ako v skutočnosti,“ povedal uštipačne. Melian okázalo zívla. „Prepáč, nudím ťa?“ spýtal sa milým hlasom plným sarkazmu.
„Nie. Len pokračuj,“ veľavýznamne prikyvovala. „Prosím ťa len o to, aby si preskočil tie nudné oduševnené reči. Správaš sa, akoby si mal s čiernou mágiou deti. Vážne by si si mal nájsť dievča...“ Riddle mávol prútikom a zrazu ju niečo začalo hrozne ťahať za vlasy. „Áááu!“ zvrieskla. Po chvíli kmásanie za vlasy prestalo a Melian od bolesti začali slziť oči. „Čo to malo, dopekla, znamenať?“ skríkla, ale veľmi dobre vedela, že tentoraz to trochu prehnala.
„To malo v skratke znamenať to, že keď rozprávam ja, ty máš mlčať, moja malá humusáčka,“ odvetil sladko.
„Ale veď sám si sa ma spýtal!“ rozhorčene zvolala.
„Mlč,“ zahriakol ju. Mávol prútikom a na stole pred ním sa zjavila klietka plná... „Myši!“ prekvapene vytreštila oči. Pobavene na ňu pozrel. „Dúfam, že sa ich nebojíš.“
„Nie.“
„Tak potom... skúsime niečo iné,“ uškrnul sa, mávol prútikom a myši sa premenili na potkany. Melian sa od nich odvrátila a na tvári sa jej zračil hnus. „To je už lepšie,“ zlomyseľne povedal Tom.
„Ja sa ich nebojím,“ vravela Melian, „len majú nechutné chvosty.“ Striasla sa. „Prečo nemôžem trénovať radšej na hadoch?“ uškrnula sa a on sa na ňu zamračil.
„Takže... Čo vieš o kúzle Sculpo?“ spýtal sa, keď vyberal za chvost jedného potkana z klietky. „Hups,“ začudovane pozeral na potkana, ktorý zrazu bez chvosta spadol na zem, kde začal prenikavo pišťať. Tom znechutene pustil nevládny chvostík z rúk.
„Povedala by som, že dosť,“ odvetila Melian so samoľúbym úsmevom.
„Odkedy vieš neverbálne čarovať?“ zmätene na ňu pozeral. „Veď sa to učí až v šiestom ročníku... Accio, potkan! Moment! Kde máš prútik?“
Pokrčila plecami. „Je priam nechutné, ako ma podceňuješ.“ Pozrela na neho. „No dobre, vzdávam sa, Sculpo to síce nebolo, ale aspoň som ťa vystrašila,“ uškrnula sa.
„Nevystrašila si ma,“ odvrkol. „Engorgio.“ Potkan sa mnohonásobne zväčšil a teraz bol veľký asi ako menší pes. Melian naprázdno preglgla, keď sa na ňu potkan pozrel svojimi veľkými červenými očami. „Ale povedal by som, že teraz si vystrašená ty,“ kruto sa uškrnul. „Takže ako si sa iste dočítala v tej múdrej knižke...“ prísne na ňu pozrel.
„...Sculpo spôsobuje hlboké rezné rany, ja viem, ja viem,“ dokončila znudene. „Ale mám jednu otázku.“
„Hm?“
„Ak to na tú beštiu použijem, si si istý, že z neho nezačne striekať naokolo krv? Vieš, nebola by som práve nadšená, keby ma to zasiahlo do tváre.“ Potkan medzitým začal oňuchávať vzduch a tváril sa dosť agresívne.
„Na čiernej mágii je jedna vec úžasná. A to, že zvyčajne nezanecháva žiadne viditeľné stopy a koná dokonale čistú prácu. Áno, ja viem, že Cruciatus je trochu iné,“ rýchlo dodal, keď videl, že chce už protestovať. „Vedela si o tom, že toto zaklínadlo používali aj ázijskí kanibali? Veľmi účinne sa ním totiž prepracovali k vnútorným orgánom obete.“ S ohrnutým nosom pozeral na špinavú potkaniu srsť. „Takže ak použiješ Sculpo, dokážeš vidieť až na kosti. Niekedy aj ďalej, to závisí skutočne už len od teba. Ale že si to ty, úspech bude aj to, ak sa ti ho podarí odčerviť.“
„Fuj, niežeby som túžila vidieť mu kosti,“ striasla sa Melian odporom a jeho poslednú poznámku radšej ignorovala.
„Urobíš, čo ti kážem,“ vyhlásil panovačne.
„To je mi jasné,“ zahundrala. „Petrificus totalus!“ Potkan zrazu znehybnel. „Dúfam, že ti nevadí, že sa nehýbe?“ spýtala sa Toma.
Pokrútil hlavou. „To je v poriadku. Kým by sa ti podarilo tomu zvieraťu naozaj ublížiť, zrejme by ťa zabilo. Ach, myslím, že by si naozaj mala trénovať s hýbucim sa potkanom,“ uškrnul sa.
Melian prevrátila očami. „A povieš mi aj, čo mám robiť alebo mám použiť intuíciu?“ Dúfala, že to neznelo priveľmi drzo, lebo koža na hlave ju ešte stále bolela.
„Och, jasné,“ spamätal sa. „Urobíš toto...“ spravil prútikom akýsi komplikovaný pohyb, „a povieš Sculpo, čo je dosť logické.“
„Ešte raz, prosím ťa,“ požiadala ho Melian a on ten pohyb rýchlo zopakoval. Melian to začalo pripadať tak, že nechce, aby to pochopila.
„Už vieš?“
„Zhruba,“ prikývla, lebo nechcela vyzerať ako nechápavá.
„Tak do toho.“ Ustúpil trochu bokom a uvoľnil jej priestor.
Melian sa nadýchla. Mala nepríjemný pocit, keď sa pozerala do tých nehybných červených potkaních očí. „Kam mám mieriť?“
„To je jedno, aj tak sa trafíš niekde úplne mimo,“ odvetil pohŕdavo a ona mu venovala škaredý pohľad. ‚Fajn. Ideš na to. Ukáž tomu dementovi, čo dokážeš,‘ povzbudzovala sa v duchu. Pokúsila sa zopakovať pohyb, ktorý jej Riddle ukazoval, zamierila na potkaniu hlavu a zvolala: „Sculpo!“ Nič sa nestalo. Skúsila to druhýkrát. Potom tretíkrát. Riddle mal stále ľahostajný výraz. Keď asi po siedmy krát zvolala zaklínadlo a nič sa nestalo, akoby sa prebral z letargie.
„Halleyová, preboha, prestaň mávať tým prútikom ako s mucholapkou!“ chytil sa za hlavu. Melian na neho znudene pozerala. Bolo jej jasné, že čakal len na toto. „Nedokážeš napodobniť jeden jediný pohyb?! Veď to nie je ani poriadna čierna mágia a už zlyhávaš! Už sa ani nečudujem, že ťa Balder nechce, keď si taká hlúpa! Každý by sa radšej vláčil so Stevensovými než s tebou...“
Melian silno zovrela svoj prútik, z ktorého mimovoľne vyletelo pár iskričiek. „Balder,“ povedala nahnevane, „ma miluje. Čo ty, samozrejme, pochopiť nevieš.“
„Takže preto spáva s tou malou Slizolinčankou? To je celkom logické, čudujem sa, že som na to predtým neprišiel.“
Melian zaškrípala zubami. „Nerob to,“ upozornil ju Tom s úškrnom, „ničíš si tým zubnú sklovinu.“
Odfrkla. „Vieš, že ma miluje, predsa mu dokážeš čítať myšlienky,“ sebaisto odvetila.
„Hádam tomu ani sama neveríš. Nie je to ani hodina, čo sa ťa pokúsil zaškrtiť. A jediné, čo v hlave má, je nenávisť k humusákom. To si nevedela?“ zatváril sa prekvapene. „Síce som sa ho na to veľmi nevypytoval, ale neznáša ich už od detstva. Zrejme k nemu neboli práve najmilší. Preto si myslím, že ty u neho šancu nemáš. A tá Dalila si ho už aj tak obmotala okolo prsta.“ Zoširoka sa na ňu usmial.
Melian pokrútila hlavou. „Je také ľahké zničiť niečo, čomu nerozumieš...“
„Myslíš lásku?“ zatváril sa znechutene. „A načo je to dobré? Moju matku zabila láska k prašivému humusákovi, ktorý ju tehotnú opustil,“ v jeho očiach sa zrazu zračilo niečo temné a Melian mimovoľne spravila krok dozadu. „Ale našťastie... Už nežije,“ zatváril sa spokojne. Melian bola radšej ticho. V Riddlovom hlase počula kruté zadosťučinenie a jej fantázia si vytvorila vlastnú predstavu o smrti jeho otca, no tú myšlienku rýchlo zahnala. Veď bol cez prázdniny celý čas tu, na Rokforte... „A chceš mi nahovoriť, že ty Baldera miluješ?“ zmenil rýchlo tému.
„Ja? Áno!“ povedala rýchlo.
Tom sa zatváril pochybovačne.
„Naozaj!“ povedala a pozrela do jeho chladných očí.
„Nemysli si, že ti uverím len preto, lebo si dokážeš uzatvárať myseľ,“ zašepkal po chvíli. Sám bol prekvapený, ako rýchlo sa naučila oklumenciu. „Nedokážeš milovať...“
„Ja nie som ty,“ odsekla.
„Prečo sa urážaš?“ zatváril sa pobavene. „Veď to je poklona! Láska je len prízemný prejav citovej slabosti... A ty sa mi podobáš viac, ako si myslíš.“
„Nikdy nebudem ako ty,“ tvrdošijne vyhlásila, ale v kútiku duše si želala byť takou ako on. Robiť si, čo sa jej zachce a nemyslieť na následky...
„To je mi jasné. Nemáš k tomu potrebný talent... Kde sme to skončili s tým kúzlom? Aha... Pri tom pohybe... Nepochopím, ako to, že nevieš napodobniť tento jednoduchý pohyb prútika. Pozri na to... Sculpo!“ Na hrudi potkana sa zjavila trhlina, ktorá sa začala šíriť dokola ako laserový lúč. Melian sa na to ohromene pozerala. Zrazu sa kruh uzavrel a potkania koža sa v napadnutom mieste začala pomaly odlupovať a odhaľovať vnútornú kostru. Tmavá červenočierna krv pomaly a priam elegantne stekala na dlážku, kde vytvorila mláčku. Melian naplo. „Evanesco,“ rýchlo povedala a odstránila potkana spolu s gučou chlpov a krvou, ktorá ležala na zemi.
„Prečo si to spravila?“ vyčítal jej Riddle. „Chcel som ti ešte ukázať, ako z neho dostať srdce!“ Melian spravila grimasu. Tom znova podišiel ku klietke a potkany ako na povel začali hlasno pišťať, akoby vedeli, čo bude nasledovať. Nakoniec jedného vytiahol, zväčšil ho ako toho predošlého a Melian ho znehybnila. „No a teraz to zopakuj,“ povedal jej.
Melian sa postavila pred zviera, sústredila všetky svoje sily a skríkla: „SCULPO! Dočerta!“
„Ty si beznádejný prípad,“ vzdychol Riddle. „Čo ti, sakra, bráni roztrhnúť tomu hovädu kožuch?!“
„Tak vieš, ja som ľaváčka, takže to nemôžem spraviť tak ako ty,“ povedala potichu.
„A prečo si ľaváčka?!“ vyštekol. Pokrčila plecami. „Prečo... Prečo? Prečo sa musíš stále od všetkých odlišovať?“ zaúpel. „Deväťdesiatpäť percent ľudí čaruje pravou rukou, no ty musíš byť zase výnimka!“ zúril. Zhlboka sa nadýchol, aby sa upokojil. „Ľudia...“ začal už potichšie, „ktorí niečo znamenajú, si dávajú sakramentský pozor na to, aby to niekto nezistil predčasne, aby ho nemohli zastaviť. Ak máš nejaký talent, musíš byť nenápadná. Ale ty nie... Ty sa musíš správať úplne inak ako normálni ľudia...“
„Nepovedala by som, že ty si až taký nenápadný, ak si dostal Cenu za zásluhy o rozvoj školy,“ poznamenala. „A myslím, že som tu teraz práve pre tú neobyčajnosť. Inak by som nemala šancu niekedy niečo dokázať, pretože by si sa o mňa ani neobtrel.“
„Áno. A rozmýšľam, či to bolo pre mňa aspoň na niečo dobré,“ odsekol. „Stevensová by ma určite oveľa radšej poslúchala a nemala by rôzne trápne rozmary ako ty.“
„Aké rozmary?“ prekvapene otvorila ústa. „Prepáč mi, veľký pane, že nedovolím, aby sa ku mne správali ako k špine,“ úpenlivo spojila ruky a teatrálne padla pred ním na kolená. Nemohla si však odpustiť jednu poznámku. Vzhliadla k nemu. „A Stevensová poslúcha aj v posteli?“ spýtala sa prešibane. Tom na ňu v slepej zúrivosti namieril prútik. „Cruc-,“ nedopovedal, hoci okamih si Melian myslela, že to naozaj spraví. Napriek tomu pred ním stále kľačala a s chladným pokojom na neho pozerala. „Ty ale si špina,“ zasyčal a prerývane dýchal, jednak od hnevu, jednak od toho, že takmer zabil sám seba. „Dal som ti šancu... Mohla si sa stať niekým! Ale ty si to nevážiš... Si jednoducho špinavá humusáčka, ku ktorej som sa správal oveľa lepšie, než by si zaslúžila!
„Založme klub,“ uškrnula sa. „Veď ty si tiež svojím spôsobom humusák, však? Po otcovi...“
Na pár sekúnd zavládlo v Núdzovej miestnosti mučivé ticho. Dokonca aj potkany prestali pišťať. Melian mimovoľne prestala dýchať a pozerala Tomovi do očí. Vtedy pre ňu existoval iba on a napäto ho pozorovala. Keby sa pokúsil o nejaký prudký pohyb...
„Uvedomuješ si, že o tejto miestnosti vieme momentálne len my dvaja?“ prelomil nakoniec ticho. Chladný pokoj sálajúci z jeho hlasu neveštil nič dobré. Melian sa hrôzou rozšírili zreničky, no nedala najavo svoj strach. To by radšej umrela. A to sa mohlo stať už o chvíľu.
„Chceš ma zabiť a nechať tu?“ spýtala sa posmešne. „To nespravíš,“ sebaisto vyhlásila. Pomaly si začínala uvedomovať, že pred ním ešte stále kľačí. Takto rozhodne nechcela skončiť. Chcela sa postaviť, no nebola si istá, či by ju náhodou nezradili jej vlastné nohy. Áno, Riddle sa jej už často vyhrážal. Ale nikdy ho až takto neurazila. Dnes už spravila chybu, keď podcenila Dagona.
„Prečo nie? Nebudeš prvou... A ani poslednou...“
Melian mimovoľne zaletel pohľad k jeho prútiku, ktorým na ňu ešte stále nemieril, čo ju prekvapovalo. Držal ho tak pevne, až mu zbeleli hánky na prstoch. A na prostredníku sa mu vynímal prsteň s veľkým čiernym kameňom. Ovládlo ju podozrenie. „Odkiaľ máš ten prsteň?“ hlas mala zachrípnutý. Prečo sa jej zdal ten prsteň taký povedomý?
„To nie je tvoja starosť,“ odsekol.
„Odkiaľ máš ten prsteň?!“ hystericky skríkla. Neuvedomovala si celkom presne, čo robí, ale z toho prsteňa cítila nejakú tajomnú energiu. Nevedela to vysvetliť. Ale vedela, že ten prsteň je veľmi dôležitý a zároveň ju desil. On jej neodpovedal a len si skúmavo prezeral svoj prútik, ako keby ho videl po prvý krát. Melian to nazlostilo. Tak najprv ju uráža a potom ju chce ešte aj ignorovať? To tak nemienila nechať. Kdesi hlboko vo svojej hlave počula tiché varovanie svojho zdravého rozumu, no pýcha jej nedovolila poslúchnuť ho.
Vstala. Prútik mala stále v ľavej ruke, no nebola taká hlúpa, aby ním na neho mierila. Alebo možno práve bola taká hlúpa. V očiach jej blčal hnev, keď hlasom roztraseným od potláčaného strachu a zlosti vravela: „Povedz mi, Riddle, prečo zabíjaš muklov? Myslíš si, aký si úžasný, ak vraždíš tých, ktorí sa nemôžu brániť?“ Možno, keby mala jasnejšiu myseľ, všimla by si červený lesk Riddlových očí, keď to vravela a možno by zmĺkla. On sa však ešte stále tváril, že ju nepočuje a ona bola zamestnaná vlastnou osobou. Nezáležalo jej, čo s ňou bude, ale musela si povedať svoje. Už sa nebála. Vedela, že ju dnes nezabije. Z nejakého jej neznámeho dôvodu bola pre neho dôležitou, nech jej dnes hovoril hocičo. Chcel sa tváriť, akoby na nej vôbec nezáležalo a učil ju kúzla len náhodou. No neskoro. Minulý rok jej naznačil dosť a ona nezabudla.
„Ale podľa mňa svojho otca dokáže zabiť iba zúfalec,“ povedala napokon. Teraz na ňu šokovane pozrel a moment prekvapenia hral na Melianinu stranu, lebo Riddle celkom zabudol, že to bola urážka. Jeho výraz jej dokázal, že mala pravdu. Skutočne zabil vlastného otca, pretože to bol mukel. Ako hlboko dokáže človek klesnúť? Víťazoslávne sa usmiala. „Si ešte väčší zbabelec, ako som si myslela,“ skonštatovala.
Naraz ju niečo pochytilo do vzduchu, odsotilo ju a ona celou silou narazila chrbtom do tehlami obloženej steny. Udialo sa to tak rýchlo, že ani nepocítila bolesť, podlomili sa jej však kolená a ona sa zviezla na zem. Vzdychla. Nič si necítila a zaregistrovala, že prútik jej vypadol z bezvládnej ruky. Niekto jej zdvihol bradu a ona pozerala do zlostných sivých očí Toma Riddla, ktoré jej skúmali tvár. Kľačal pri nej. V prvom momente mala pocit, že ju ide azda pobozkať, no ten nápad zavrhla skôr ako sa stihol zhmotniť do myšlienky.
„Koľkokrát som ti vravel, že sa so mnou nemáš zahrávať?“ zašepkal. Melian si však všimla, že šepkal nie od strachu o jej zdravie, ale od zlosti. Chcela zdvihnúť ruku a odtisnúť ho od seba, no nevládala ňou pohnúť. Vtom ju napadla hrozná myšlienka – čo ak si narazila miechu a preto sa teraz nedokáže hýbať?
Prerývane sa nadýchla, lebo ju niečo tlačilo na hrudi, no neodradilo ju to od komentára. V spoločnosti Toma vždy vravela, čo ju napadlo, aj keď pred ostatnými mohla predstierať hocičo. Bolo to zvláštne. „Povedz mi jeden jediný dôvod,“ pomaly hovorila, „prečo by som teraz nemala ísť za Dumbledorom. Predsa si ma fyzicky napadol.“
„Nespravíš to,“ pokojne odvetil.
„Prečo si si taký istý?“ podozrievavo si premerala jeho príťažlivú tvár.
„Len preto, lebo ťa poznám,“ usmial sa, no jeho úsmev sa neodrážal v jeho chladných očiach. „Poznám ťa, Melian Halleyová,“ ľahostajne pokračoval, „a viem, prečo to nespravíš.“
Melian vedela, že čaká len na to, aby sa ho spýtala, ale aj tak to urobila. „Prečo?“
„Pre tvoju trápnu hrdosť a česť,“ zatváril sa znechutene. „Po prvé, veľmi dobre si uvedomuješ, že je to len medzi nami a neznížila by si sa na to, aby si sa išla vyplakávať k tomu senilnému starcovi.“ Toto znelo Melianiným ušiam ako poklona a trochu sa upokojila, no neverila tomu, že to tak naozaj myslel. „Po druhé, sľúbila si mi, že to nikomu nepovieš. A ty keď mne raz niečo sľúbiš, aj to splníš.“ Melian sa zamračila. Nepáčil sa jej spôsob, akým zvýraznil slovo „mne“. Naozaj si myslel to, čo si ona myslí, že si myslel? To by totiž znamenalo, že má Riddle pocit, že ho má... rada... Keby vládala, od znechutenia by sa striasla.
„Pôvodne som mal v úmysle len tak ťa tu nechať...“ pokračoval Riddle nenúteným tónom, „aby si sa naučila, ako sa máš správať k Slizolinovmu potomkovi...“ Melian si odfrkla a on jej venoval jeden zo svojich vražedných pohľadov. „Ale keďže ťa vôbec napadla myšlienka zradiť ma, rozhodol som sa udeliť ti menšiu lekciu,“ povedal zlomyseľne a vtedy Melian nebolo všetko jedno. Riddle si všimol, že nepozerá na neho, ale ponad jeho plece a otočil sa. Znehybňujúce zaklínadlo prestávalo na potkana účinkovať zrejme dôsledkom Melianinho nárazu.
„Zaujímavé,“ uznanlivo pokýval hlavou. „Si sama v miestnosti s krvilačným potkanom veľkosti psa, nemáš pri sebe prútik a tak sa mi zdá, že sa nemôžeš hýbať. Nezávidím.“
„Ale ja tu nie som sama,“ odvetila potichu a dúfala, že sa nechystá urobiť to, čo si myslí. Ale urobí to. Cítila, že toto je už iný Riddle.
„Ale si. Ja tu už teoreticky ani nie som,“ zlovestne sa uškrnul. Melian zastonala. „A aby som to tomu úbohému týranému zvieratku uľahčil... Petrificus totalus!“
Ak sa Melian predtým nedokázala hýbať, teraz už stratila nádej na to, že sa ešte rozhýbe. Nahnevane pozrela na Riddla, lebo mohla hýbať jedine očami. ‚To bolo zbytočné, už ani predtým som sa nemohla hýbať,‘ adresovala mu nahnevané myšlienky.
„To pre istotu,“ otočil sa, jeho habit sa za ním zavlnil, vyšiel z Núdzovej miestnosti a zabuchol za sebou dvere. Nechal ju tam samu...
Komentáře
Přehled komentářů
ďakujem (: . no, ani ja niekedy neviem, či ju mám rada :D
super
(shalmakia, 18. 2. 2008 15:27)No dnes som docitala to co si napisala .. mozem powedat ze ma uplne dostala a mas podla mna velky talent :0) Riddla som si uplne predstavovala tak ako si ho vykreslila a o Melian absolutne newiem co si mam mysliet... niekedy mi je uplne sympaticka a inokedy ju uplne neznasam.. :0) ale inak pises uzasne a dufam ze coskoro tu bude dalsia kapitola.. :0)
re:Sally
(foaly, 3. 2. 2008 19:15)
díky... áno, on odiešiel do dôchodku a preto začal učiť Hagrid. Mal tuším 76 rokov :D tak ale Dumbledore mal nejakých 150 keď zomrel, takže v pohode:D.
a niee... ja nemám rada sovy... lebo sa mi ich potom nechce vymazávať (;. STačí hentam do komentárov...alebo sem (:
fíha!
(Sally :D, 3. 2. 2008 16:54)
moj prvý komentárik :D
konečne! Dobre napísane(; čakala som síce nejaké pôsobivejšie kúzlo. Jéééjo Qweeeer! :) hroozne ho mám rada. Všimla som si že ten nový učíteľ na Ká bol pred Hagridom, však?? takže ona mal potom... veeeľmi veľa rokov :D
P.S.: mrzí ma že Elvíra netrafila, už som ju mala začatú ked.. som na to zabudla a neviem či mám ešte písať ked sú tie komentíky. Mám???
re: shalmakia
(foaly, 22. 2. 2008 12:26)