Jdi na obsah Jdi na menu
 


Potomkovia hadov - 26. kapitola

1. 7. 2008

26. kapitola: Kto dokáže ukradnúť vôľu?


Melian sa zobudila a zistila, že to bola tá najhlúpejšia vec, akú mohla v danej chvíli spraviť.
„Au,“ zjojkla, keď ju pichlo v čele. „Kde som? Čo tu robím? A čo sa stalo?“ chrlila otázky.
„Upokojte sa, slečna,“ počula ošetrovateľkin hlas. „Ste v nemocničnom krídle.“
Melian otvorila pravé oko a okamžite ho znova zavrela, keď ju oslepilo denné svetlo. Po chvíli ho zase otvorila a zbadala dve osoby skláňajúce sa nad ňou – madam Treatovú a Dagona Baldera.
„Čo tam tak stojíte? Dajte mi piť!“ oborila sa na nich.
Dagon jej okamžite podal pohár vody a ona ju hltavo vypila. „Kedy ma odtiaľto pustíte?“ spýtala sa a s nádejou pozrela na madam Treatovú.
Liečiteľka na ňu prísne pozrela. „Slečna, prišli ste sem pred pätnástimi minútami. Máte zlomený členok, horúčku a vyskočené stavce. A ešte stále neviem, čo všetko vám možno je. Zabudnite na to, že by ste dnes odišli.“
Melian sa chcela posadiť a niečo „milé“ jej povedať, keď ju Dagon chytil za plecia a nedovolil jej to. „Prestaň!“ zasyčala.
„Nesmieš vstávať,“ odpovedal.
„Okamžite ma pusť!“ skríkla a celou silou sa mykla, až stará drevená posteľ smutne zavŕzgala.
„Nemôžem.“
Keby pohľad vedel zabíjať, tak Melian by už dávno sedela. Inštinktívne siahla do vrecka po prútik, lenže zistila, že na sebe nemá svoj habit. Namiesto toho mala na sebe oblečenú nepohodlnú bielu nemocničnú košeľu.
Podozrievavo sa zahľadela na madam Treatovú. „Prečo som v nočnej košeli?“
Čarodejnica sa zasmiala. „Pretože tu budete musieť stráviť noc, slečna.“
„Ale... Kto ma prezliekal?“ spýtala sa bojazlivo. Nepotrebovala počuť odpoveď, pretože Dagon sa začervenal. Namáhavo preglgla. „To ste nemali.“
„Pozri, ja som ťa len prezliekol... Nič zlé som nerobil, prisahám!“ Dagon vehementne gestikuloval rukami a pustil Melian.
Melian natiahla ruku a schytila Dagona za šticu hnedých vlasov. Pritiahla si ho k sebe a zúrivo mu zašepkala: „Už sa o to nikdy viac nepokúšaj, lebo moje telo bude to posledné, čo na tomto svete uvidíš. Povedala som to dostatočne jasne?“
„Au... Áno... Ale neboj sa... Spodnú bielizeň som ti nechal!“ povedal rýchlo.
„Nechcem sa do toho miešať, ale tento chlapec vám možno zachránil život,“ poznamenala madam Treatová.
Pustila Dagona a on si okamžite siahol na vlasy, či mu ešte stále držia na hlave. „Ak sa do toho nechcete miešať, tak to ani nerobte,“ odvrkla. „A možno mi nestačí. Urobil to proti mojej vôli.“ Zarazila sa. Ako ona Qwerovi. Veď ani on jej nebol vďačný, tak čo na tom...
„Bola vždy taká agresívna?“ spýtala sa madam Treatová, keď naberala do injekčnej striekačky akési sérum.
„U nej nikdy neviete,“ zamrmlal Dagon a pre istotu sa držal od Melian ďalej.
„Nehýbte sa,“ povedala jej madam Treatová a blížila sa k nej so striekačkou v ruke.
Zreničky sa jej rozšírili od zdesenia. „Nie,“ zjojkla. „Prosím, injekciu nie!“ Začala bezmyšlienkovite rozhadzovať rukami okolo seba. Dagon jej ich chytil tak, aby nimi nemohla hýbať. „Ja to nechcem! Choďte odo mňa ďalej!“ kričala. Neznášala doktorov, ale oveľa väčšmi neznášala injekcie.
„Upokojte sa,“ povedala madam Treatová podráždene a luskla prstami. Nič sa nestalo. Liečiteľka sa začervenala, vytiahla svoj prútik. „Dočerta,“ zamrmlala. „Incarcerous.“
Melian obmotali hrubé povrazy, ktoré ju natesno priviazali k posteli, ale ona sa stále neprestala metať.
„To mi nemôžete spraviť,“ zasyčala.
„Milá moja, určite ste utrpeli šok, a preto sa teraz tak bojíte,“ usmiala sa na ňu madam Treatová.
Melian otvorila ústa, aby protestovala, ale madam jej okamžite vpichla injekciu do predlaktia, čiže sa jej z hrdla vydralo len bolestné zjojknutie.
„Čo to bolo?“ spýtala sa panovačným tónom.
„Nič nebezpečné, je to len elixír na spanie, moja milá. To pán Balder mi poradil, aby som použila striekačku, pretože si myslel, že by ste ho inak nevypili.“
Dagon sa zatváril ako stelesnenie nevinnosti. „Je to pre tvoje dobro,“ povedal.
Melian niečo zavrčala a mala šťastie, že bola madam Treatová trochu nahluchlá.
„A ako ste vlastne prišli k tomu úrazu?“ zaujímala sa liečiteľka.
„Spadla som,“ odvetila Melian urazene.
Madam Treatová na ňu začudovane pozrela. „Spadla? A odkiaľ?“
„Zo stromu,“ povedala Melian.
„Z metly,“ povedal v tej istej chvíli Dagon.
Liečiteľka si so záujmom upravila okuliare. „Jeden z vás klame. Ktorý?“
Melian ukázala hlavou na Dagona a on chcel ukázať na ňu, ale včas si to rozmyslel. Melian by to už totižto psychicky zrejme nezvládla a na mieste by mu vykrútila krk. Dokonca aj zviazaná budila rešpekt, keď sa tvárila tak krvilačne.
„Prepáčte, pomýlil som sa,“ opravil sa. „Samozrejme, bolo to zo stromu.“
Madam Treatová vyvalila oči. „Čo ste, pre svätého Merlina, robili na strome?!“
„Kradla som veveričkám orechy,“ odsekla Melian a vyslúžila si tým karhavý pohľad.
„Tak dobre. Mali by ste ísť, slečna o chvíľu zaspí,“ povedala Dagonovi.
„Nie, ja sa tu ešte zostanem na ňu chvíľu pozerať.“
„To teda nezostaneš,“ poznamenala Melian. Keby sa necítila tak ospanlivo, asi by mu jednu vrazila. Obrátila tvár k liečiteľke. „Prosím vás, nedovoľte mu to! Potrebujem predsa pokoj! A veď ešte ani neviete, čo mi je. Čo ak je to nákazlivé?“
Madam Treatová kývla Dagonovi, ktorý sa zatváril urazene a keď odchádzal, tresol dvermi.
„Konečne...“ zašepkala Melian. Viečka jej oťažievali. Snažila sa tomu ubrániť, ale nešlo to. Neznášala lieky na spanie. Neznášala injekcie. Neznášala doktorov. Neznášala...

 

Klop. Klop. Klop.
Na okná v ošetrovni bubnovali kvapky dažďa.
Kvap. Kvap.
Ale toto nebolo na okno. Melian si povzdychla. Všade bolo ticho, v nemocničnom krídle sa ozývalo len to zanovité kvapkanie vody akoby na drevo. Chcela otvoriť oči, ale mala pocit, ako keby jej ich niekto začaroval lepiacim zaklínadlom.
„Je možné, aby v Rokforte zatekalo?“ spýtala sa samej seba a jej slabý hlas sa rozliehal miestnosťou.
V okamihu, keď to dopovedala, kvapkanie zrazu prestalo.
S námahou otvorila oči. Uvedomila si dve veci. Usudzujúc podľa tmy, ktorá tam vládla, boli asi dve hodiny v noci. A vonku naozaj pršalo. Do miestnosti svietili kradmé mesačné lúče, ktoré sa prebojovali cez mraky a teraz spôsobovali, že všetky predmety vrhali neprirodzený, priam až strašidelný tieň.
Odrazu sa zovšadiaľ ozvala ohlušujúca siréna pripomínajúca muklovské policajné autá, ale ona ju vnímala akoby z obrovskej diaľky. Nevedela rozoznať, či sa to deje v jej hlave alebo je tá siréna skutočná. Tvár jej horela od zvýšenej teploty.
Pocítila, ako sa jej pier dotkol okraj pohára. Inštinktívne pootvorila ústa a niekto jej vlial do hrdla sladkastú tekutinu karamelovej príchute. V tej chvíli jej odľahlo ako ešte nikdy, siréna prestala hučať, hlava, chrbát aj členok ju prestali bolieť a konečne bola schopná uvažovať. Cítila sa, ako keby sa len pred chvíľou narodila. Stále však ničomu nerozumela.
„Som v nebi?“ spýtala sa len tak naverímboha.
„Tam by ťa teda určite nevzali,“ ozval sa zľava sarkastický hlas a ona sa pri jeho počutí zdesene mykla. „Bojíš sa ma?“ pokračoval výsmešne.
„Mohla som čakať, že mi nedáš pokoj,“ povedala opatrne. Cítila sa nesvoja. Hlúpa Treatová! Určite jej tá stará ženská zabudla odčarovať povrazy, ktoré ju ešte stále spútavali a bránili jej v akomkoľvek pohybe. Bola úplne bezmocná.
Na chvíľu zaváhala. „Tá siréna... Snívalo sa mi to?“
„Nie. Je to nová inovácia nemocničného krídla. Ak pacientova teplota dosiahne štyridsať stupňov, automaticky sa zapne a privolá ošetrovateľku.“
„A kde je teda Treatová?“
„Och, naozaj si myslíš, že by som sem prišiel o druhej v noci preto, aby som ti dopomohol k zdraviu? Síce je to neuveriteľné, ale tvoja hlúposť ma ešte stále dokáže prekvapiť. Nie, celú túto miestnosť som zvukotesne začaroval a odtiaľto by sa von nedostal ani smrteľný výkrik,“ pohŕdavo odpovedal.
Melian prevrátila očami a radšej nič nepovedala. Predsalen – bola zviazaná a to jeho prirovnanie jej tiež nebolo úplne ukradnuté. „A prečo ma vlastne nerozviažeš?“ spýtala sa s nepatrnou štipkou nádeje.
„Lebo takto si ťa viac vychutnám,“ zasmial sa.
Melian sa striasla. Vedľa nej sa ozvalo tlesknutie. V ošetrovni sa rozsvietilo pár fakieľ a zaliali ju matnou žiarou.
Vyschlo jej v hrdle. „Vieš, Tom... Ak som ťa niekedy niečím urazila...“
„Ušetri si to divadielko, Halleyová. Máme ešte pár účtov, ktoré by sme si mali vybaviť,“ prerušil ju.
Ešte stále na neho nepozrela, pretože tušila, že keď uvidí jeho tvrdú neľútostnú tvár, príde aj o posledné zvyšky odvahy. Preglgla. Nemôže mu predsa ukázať, že jej je nadradený!
„To by sme mali,“ povedala nahnevaným hlasom. „Pamätáš sa na ten príjemný večer v tej tajnej miestnosti, keď si ma chcel naučiť to geniálne rezacie zaklínadlo?“
„Áno, presne o tom som chcel hovoriť.“
„To je skvelé! Vieš, naozaj by ma zaujímalo, prečo som to nevedela spraviť tým tvojím smiešnym pohybom prútika, ale keď som na to sprosté zviera len tak ledabolo ukázala prútikom, zrazu to šlo!“ Bez toho aby si to uvedomila, kričala.
„Tak to je naozaj zaujímavé,“ počula jeho pobavený hlas. „Asi si sa pri mne nevedela poriadne sústrediť.“
Melian odfrkla. „Nie som hlúpa, Riddle. Pozerala som si to v tej knihe, čo si mi dal, a žiadny extravagantný pohyb prútikom tam spomínaný nebol!“
Odpoveďou jej bolo mlčanie.
„Prečo si to spravil? Chcel si mi dokázať, že som bezvýznamná chudera, ktorá ti nesiaha ani po päty?“ Sama sa čudovala, že má odvahu takto s ním hovoriť, keď je úplne bezbranná, ale už viackrát si všimla, že ak jej hrozí nebezpečenstvo, správa sa dosť nerozumne. Vlastne práve preto bola v nemocničnom krídle takým častým návštevníkom. „V tom prípade máš sakramentské šťastie, že som zviazaná, inak by som ti starým osvedčeným muklovským spôsobom ukázala, s kým sa to zahrávaš!“
„Fajn. Výborne. Tak mi to dokáž,“ povedal Riddle ľahostajne, druhý krát tleskol rukami a povrazy, ktoré ju zväzovali, zmizli.
Melian sa zarazila. Prečo to spravil? Okamžite si sadla.
„No tak, do toho,“ vysmieval sa jej. „Skús mi jednu vraziť!“
Konečne sa na neho pozrela a pri pohľade do jeho chladných sivých očí si spomenula na všetky veci, ktoré jej urobil, ktoré jej viac či menej ničili život, na to, ako ju zviazanú nechal na školskej chodbe, aby ju našiel Pringle, na to, ako ju takmer otrávil punčom, alebo ju takmer zabil tým, že ju zhodil zo schodov... Mala obrovskú chuť zničiť jeho krásnu tvár tak, aby bol celý od krvi, aby aj ON raz zacítil skutočnú bolesť!
Ale nemohla... Nemohla...
„Prečo to nespravíš? Bojíš sa? Alebo sa len hráš na to, aká si odvážna, ale keď máš šancu niečo spraviť, neurobíš to?“ provokoval ju.
Zahanbene sklopila pohľad. Tak veľmi mu chcela ublížiť! Prečo to teda nedokáže?
„Nebojím sa,“ potichu odvetila. „Uvedomila som si, že je nerozumné zbiť ťa, ak pri sebe nemám prútik.“
„Rečičky,“ odfrkol. „Chceš vedieť, prečo mi nedokážeš nič urobiť?“ Víťazoslávne na ňu pozrel. „Pretože si to ne-že-lám,“ vyslabikoval.
Melian sa zamračila. „Nerozumiem.“
„Pravdepodobne netušíš, čo si pred chvíľou vypila,“ poznamenal.
Zhrozila sa. Myslela si, že je to len nejaký elixír na utíšenie bolesti! „Čo... čo to bolo?“
„Uverila by si mi, kebyže ti poviem, že teraz si úplne v mojej moci?“ Uškrnul sa.
„Ani náhodou.“
„Prečo?“
Melian rýchlo premýšľala. Kam tým mieri? Čo od nej vlastne chce?
„Nie je to možné,“ povedala po chvíli. „Imperius si na mňa nepoužil.“
„Odkedy sa mágia končí múrmi tejto školy? Premýšľaj, Halleyová!“
„Čierna mágia,“ vydýchla. „To je samozrejmé, ale... Aký elixír by zaručil stratu osobnej vôle?“ premýšľala. Naraz sa zháčila. „Dopekla, veď ja vôbec nie som v tvojej moci!“
„Hádam ťa presvedčí, ak teraz spravíš niečo, čo by si nespravila ani vo sne,“ poznamenal zlomyseľne.
Neodpovedala. Rozmýšľala, čo by nikdy neurobila. Lenže... To by jej aj tak nedovolil!
Riddle sa pousmial ako človek, ktorý všetko vie. „Pobozkaj ma,“ prikázal jej s výsmechom. „Uvidíme, či to splníš alebo nie.“
Vypleštila oči. Hádam si Riddle nemyslí, že to skutočne urobí?! Všimla si však, že na sekundu zaváhala. Žeby...?
‚Nerob to!‘ opakovala si v duchu. Snažila sa proti tomu bojovať, ale nemohla. Akási neviditeľná sila ovládala celé jej telo.
Ako v mrákotách sa prisunula bližšie k Riddlovi. Zdvihla ruku a dotkla sa jeho bledého líca. Nereagoval, len čakal, čo spraví ona.
Neznášala sa za to. Neznášala sa za to, že ide pobozkať niekoho, koho tak veľmi nenávidí! Neznášala sa za to, že tomu nemôže zabrániť...
Keď jej po tvári stiekla horúca slza, on sa len samoľúbo usmial. A keď ho pobozkala, necítila len jemný dotyk ich pier, ale aj ďalšiu slzu rinúcu sa z jej očí. Taká hanba! Toľké poníženie!
Keď splnila, čo od nej chcel, rýchlo sa od neho odvrátila a rukávom nočnej košele si utrela oči. „Už si spokojný?“ spýtala sa zlomeným hlasom.
„Áno. Skutočne si v mojej moci,“ povedal víťazoslávnym tónom, v ktorom bolo jasne počuť, kto je pánom situácie.
„Potentia absolutis,“ vydýchla zronene. Nemohla si pomôcť, ale ten bozk bol taký čudný... Akoby po tom polka jej tela skutočne túžila.
„Správne.“
„Znie to ako prostriedok na zvýšenie potencie,“ neodpustila si poznámku.
„A predsa vidíš, čo to s tebou urobilo,“ uškrnul sa. Postavil sa a začal sa prechádzať po miestnosti. Melian ho kútikom oka pozorovala. Všetky tie ochranné bubliny, ktoré si voči nemu toľko mesiacov vytvárala, spľasli vo chvíli, keď ho proti svojej vôli pobozkala. Dostal ju tam, kde ju chcel mať. Zasiahol do jej súkromia, keď ju začal ovládať, a toto bolo niečo, čo sa už nedalo zmeniť. Vďaka tomu elixíru teraz presne vedel, na čo myslí a čo cíti a mohol v nej čítať ako v otvorenej knihe. Neexistovali žiadne bariéry.
„Ten elixír je taký dômyselný, ako keby som ho sám vymyslel,“ vystatoval sa a chvíľu postál pri okne, po ktorom ešte stále stekali kvapky dažďa. Melianina nálada bola rovnaká ako to počasie. A na dôvažok neznášala Riddlov zlozvyk prechádzať sa po miestnosti, keď niečo vysvetľuje. Nehodilo sa jej to k jeho bezcitnému, chladnokrvnému charakteru.
„Na tú chvíľu, kým si v mojej moci, necítiš žiadnu bolesť, takže aj keby si umierala, musíš splniť to, čo od teba žiadam. Veľmi prefíkané,“ pokýval hlavou. „A najlepšie na tom je,“ otočil hlavu k nej a po tvári sa mu roztiahol cynický úsmev, „že keď pominú účinky elixíru, bolesť sa vráti niekoľkonásobne silnejšia.“
Melian zronene sklonila hlavu. Nechcela ho viac počúvať. Chcela od neho utiecť niekam ďaleko... Pripadala si ako zneuctená a bolelo ju, že prišla o všetko, čo si tak usilovne vytvárala – odstup od neho, ktorý jej zaručoval aké-také bezpečie. A práve on teraz mohol vidieť tam, kam by nepustila nikoho. Aká irónia osudu!
„Cítim všetko, čo cítiš ty a poznám myšlienky, ktoré sa ti práve preháňajú v hlave.“ Na malú chvíľu sa odmlčal a zvraštil tvár. „Prečo však cítim tvoju bolesť?“
Melian sa v kútiku duše potešila, že vie niečo, čo on nie. „Lebo Potentia absolutis odoberá len fyzickú bolesť,“ povedala znechutene. „Tá duševná ostáva.“
Riddle sa zarazil.
„Och, ale ty takú nepoznáš, však? Aká smola!“ ironicky poznamenala.
Venoval jej hrozivý pohľad. „Ak nevieš povedať nič inteligentné, tak radšej mlč,“ oboril sa na ňu.
„Prečo mi to všetko robíš?“ spýtala sa a uprela na neho svoje slzami zaliate oči.
Ani to ním nepohlo. „Prečo?! Lebo si ma zradila, preto! Dával som ti oveľa viac slobody ako ostatným! A čo z toho? Za mojím chrbtom chodíš žalovať Dumbledorovi!“
Zúril. Jej to bolo jedno. Nemohla s tým nič urobiť. Ale nemohla pochopiť, odkiaľ to ten hajzel vie...
„TY by si mi mala povedať, prečo si to spravila! JA som tu ten, kto by mal klásť otázky, malá špinavá humusáčka!“ odpľul si. „Dával som ti všetko! Vedomosti! Ochranu pred Slizolinčanmi! Šancu byť niekým!“
Odprisahala by, že sa mu v očiach mihol červený tieň. Nezdalo sa jej to, videla to už druhý krát!
„Povedz mi teda, prečo si ma zradila,“ vyzval ju panovačne. „A je ti hádam jasné, že chcem počuť pravdu.“
Vzdychla si. „Chcel si ma zabiť,“ povedala ospravedlňujúcim tónom. „Nemohla...“ Preglgla a hľadala správne slová, ktoré by vyjadrili jej dôvody. „Myslel si si, že si so mnou môžeš robiť čo len chceš. Mohol si ma urážať koľko sa ti zachcelo. Dohodli sme sa na začiatku, že sa budeme rešpektovať. Ale ja som nemohla znášať to neustále ponižovanie...“
„Chcem počuť pravdu! Kedy si za ním bola prvý krát? Hovor!“
Nervózne si zahryzla do pery. To mu nemôžem povedať! „V ten deň, keď si ma presvedčil,“ vyletelo z nej proti jej vôli.
Takého nahnevaného ho ešte nevidela a obdivovala ho za to, že sa ešte tak ovláda.
„Prečo?“ spýtal sa tichým hlasom, ktorý neveštil nič dobré.
Snažila sa zadržať hrču, ktorá sa jej tlačila do hrdla. Cítila sa hrozne za to, že zradila jeho dôveru, napriek všetkému, čo jej kedy urobil. „Bála som sa... Bála som sa, že ťa raz odhalia a s tebou pôjdem ku dnu aj ja,“ odvetila.
„Nikto ma nemôže odhaliť. Som Slizolinov potomok, nejestvuje odo mňa silnejší čarodejník!“
„Dumbledore ťa vždy podozrieval! On je oveľa múdrejší než ty!“ skríkla.
Stratil trpezlivosť. „Asphyxia!“
Melian sa začala dusiť. Srdce jej silno búšilo a ona lapala po vzduchu, ktorý nedokázala vdýchnuť. Chytila sa za hrdlo a vypúlila oči na Riddla, ktorému sa v tvári odrážalo zadosťučinenie. Keď si už myslela, že sú to jej posledné okamihy života, Riddle mávol prútikom a zalapala po dychu.
„Prepáč mi to,“ povedala so slzami v očiach, keď sa trochu upokojila. Mala na mysli celú tú zradu, a on to vedel.
Ani na ňu nepozrel.
„Čo si tým chcela docieliť?“ chladne sa spýtal. „Naozaj si si myslela, že to nezistím?“
„Ja som len chcela počkať, až skončím školu a potom uvidím, kto bude vyhrávať,“ smutne povedala. „Je mi to ľúto. Naozaj.“ A aj bolo. Vedela, aké je to hrozné, keď niekto zradí dôveru, hoci jej bolo jasné, že jej nikdy skutočne neveril. Netušila, čo s ňou teraz bude.
„Ja neodpúšťam,“ vyhlásil.
To veľmi dobre viem... A vedela aj to, že ju teraz čaká trest. „Čo mi chceš spraviť?“ spýtala sa bojazlivo.
„Asi by som mal využiť to, že ma teraz musíš poslúchať, a prinútiť ťa urobiť niečo hrozné,“ dumal.
Melian si hneď predstavila, čo všetko to mohlo znamenať. A všetky možnosti viedli ku katastrofe.
„Ale bolesť šľachtí ducha,“ dodal Riddle takmer veselo a Melian nevedela, či si má od úľavy vydýchnuť. Neznášala bolesť a keďže účinky elixíru slabli, do tela sa jej znovu vracala.
„Čo tým myslíš?“
„Zajtra to zistíš,“ povedal. „Inak vieš, čo je zaujímavé na Potentii absolutis?“ Melian zvedavo zdvihla hlavu. Nečakal na odpoveď. „Štatistiky hovoria, že na deväťdesiatpäť percent ľudí, ktorí sa ubránia Imperiusu, elixír nepôsobí.“
„Čože?!“ Neverila vlastným ušiam. Tak potom čo sa s ňou dialo?!
„Ostatných päť percent ľudí mu podľahne preto, lebo majú zvláštny citový vzťah k svojim... ovládateľom,“ povedal pohŕdavo.
Nevedela, čo na to povedať. Odrazu sa jej v hlave vynárali riadky, ktoré čítala o tomto elixíre v rezidencii Harperovcov. Ak podáme Potentiu absolutis neznámemu človeku, bude mu chutiť ako číra voda. Ak nás však obeť nenávidí, bude chutiť ako niečo, čo nenávidí. Ak nás miluje, bude mu chutiť ako to, čo miluje...
Vedel, na čo myslí, a spýtal sa: „Máš rada karamel, Halleyová?“
Skôr, ako mohla proti tomu niečo namietnuť, postavil sa nad ňu a namieril na ňu prútik.
„Čo bude potom?“ rýchlo sa spýtala.
„Nič,“ odvetil a vyslovil zaklínadlo.
Vtedy ani netušila, akú mal pravdu.


Nemala poňatia, koľko času odvtedy prešlo. Mohlo to byť pár minút, ale aj niekoľko týždňov. Vedela len to, že ležala v mäkkej posteli a každú chvíľu jej niekto lial niečo do úst. Už toho mala plné zuby.
„Čo sa deje?“ spýtala sa rozospato. Bola priveľmi unavená a ubolená, aby dokázala niečím pohnúť. Mohla sa len pozerať na biely strop nad ňou a pavúka, ktorý po nej liezol. Toto nebude nemocničné krídlo.
„Melian!“ začula akýsi známy hlas, ktorý jej okamžite zdvihol náladu.
Jack je tu?
Jack sa postavil nad ňu, takže okrem pavúka videla teraz aj jeho šticu tmavohnedých vlasov a zelené oči. Zdalo sa jej to ako večnosť, odkedy ho videla naposledy.
„Rád by som ťa objal, ale doktori by ma zabili,“ povedal s úsmevom. „Ak by si ich nepredbehla,“ uškrnul sa.
Melian nevládala odpovedať, tak len vzdychla.
Jack sa hneď zamračil. „Čo ťa bolí?“
„Radšej sa spýtaj, čo ma nebolí, bude to kratšie,“ odvetila.
„Ále, už na tom budeš celkom dobre, keď sa ti vracia aj tvoj sarkazmus,“ žartoval Jack.
„Počuj, síce som rada, že si tu, ale mohol by si mi konečne povedať, kde to „tu“ je?“
„Och, prepáč. Nemocnica svätého Munga na čarovné choroby a zranenia, oddelenie čarovných baktérií, druhé poschodie, izba číslo tridsaťdeväť, zodpovedný liečiteľ... eh... zabudol som,“ odrecitoval.
„A čo tu vlastne robím?“
Vážne sa na ňu zahľadel. „Mel, si chorá.“
V ubolenej hlave si to snažila poskladať do takých súvislostí, aby to dávalo zmysel. Som chorá. „Ako... čo mi je?“
„Tak to by som ti veľmi rád vysvetlil, ale ani ja som to nepochopil,“ pokrútil hlavou. „Včera v noci ti prišlo odrazu veľmi zle a museli ťa previezť sem. Jediné, čo viem je, že to má niečo spoločné s čiernou mágiou.“
„Takže dnes je nedeľa?“ spýtala sa a začínali sa jej mariť nejaké spomienky na minulú noc. Niekto ju tam bol navštíviť...
„Áno. O desať minút osem hodín večer.“
Zavŕzgali nejaké dvere a ozval sa podráždený mužský hlas: „Chlapče, nevravel som ti, že ma máš okamžite zavolať, keď sa zobudí?!“
Jack znervóznel. „Prepáčte, pán... doktor.“
„Choď von, musím ju vyšetriť,“ nevrlo mu prikázal liečiteľ.
Jacob krátko prikývol a dvere sa za ním zabuchli.
Do Melianinho zorného uhla vstúpil obrovský černoch. „Ahoj. Volám sa Demetrius Williams. Toto ťa bolí?“ spýtal sa a zdvihol jej ľavú ruku do výšky.
„Au,“ zastonala.
„Hm,“ zahmkal liečiteľ. „Takže si tu poležíš ešte dosť dlho. Tvoja choroba postupovala veľmi rýchlo.“
„Čo je to za chorobu?“
Liečiteľ si zhlboka vzdychol. Bolo na ňom vidieť, že to neznáša vysvetľovať. „Pravdupovediac, táto choroba je taká zriedkavá, že nemá ani názov. Nie, nie je na tom nič čudné,“ dodal, keď videl jej pohľad. „Väčšina ľudí nevie, že čarodejníci majú trochu inú krv ako muklovia. Ich krv je doslova nasiaknutá mágiou.“
Melian mierne prikývla. Už o tom počula. Aj upírom chutí viac čarodejná krv ako obyčajná.
„Čím viac magickej sily má čarodejník v krvi, tým je silnejší. Môžeš si to predstaviť ako malé magické čiastočky plávajúce v tvojich žilách. Čarodejníci nemajú len červené a biele krvinky, ale aj magické. A keď na tieto krvinky niečo zaútočí, tak človek väčšinou nemá šancu.“
Začudovane nadvihla obočie. „Niečo zaútočí?!“
„Áno. Hovorím o baktériách, ktoré vyciciavajú všetku magickú silu z čarodejníka a zároveň napádajú nervové bunky, takže pacient môže z tej bolesti zošalieť. Nebol by to prvý prípad,“ poznamenal.
„Ako sa tie baktérie prenášajú?“ spýtala sa, no hneď si uvedomila, že odpoveď na to pozná. Čierna mágia je nebezpečná nielen pre jej obeť, ale aj pre toho, kto ju praktikuje, a nedovolí, aby ju ovládali slabí čarodejníci. Berie si totiž svoju daň a zo slabých čerpá ich energiu. Keď s tým neprestanú, vysaje z nich všetku čarodejnú silu a oni zomrú od bolesti. Nechutné, ale účinné. Kto nevie ovládať oheň, nech sa s ním nehrá.
Doktor Williams nahodil kyslý výraz. „Na to sa spýtaj nejakého černokňažníka,“ zahundral.
„Myslíte tým, že sa to dá prenášať aj zámerne?“ spýtala sa. To by dávalo zmysel. Riddle.
„Samozrejme, je to obľúbený spôsob vzájomného sa vraždenia čiernych mágov. V súčasnosti sa tie baktérie prenášajú takmer výlučne náročky. Vďaka Merlinovi, že je už málo takých sprostých čarodejníkov, ktorí sa dajú na čiernu mágiu, keď na to nemajú.“ Odrazu sa na ňu podozrievavo zahľadel. „Odkiaľ si, dievča? Z Durmstrangu?“
„Z Rokfortu,“ zašomrala. „Ja čiernu mágiu nepraktikujem,“ povedala urazene.
Doktorov pohľad zmäkol. „Nikto ťa neobviňuje, dievčatko. Si len ďalšia z nevinných obetí.“
Melian sa v duchu nad jeho výrokom takmer zasmiala. Nevinná? Kiežby...

 

Lekári jej s ľútosťou oznámili, že baktérie jej už natoľko zničili nervovú sústavu, že už sa nikdy nedokáže úplne zregenerovať. Prakticky to znamenalo, že je odsúdená na život v bolestiach.
‚Aké optimistické vyhliadky...‘ pomyslela si. Do konca života bude musieť brať elixír na zmiernenie svojho utrpenia a ľutovať, že hrala na dve strany. Geniálne vymyslené.
V piatok vstúpil doktor Williams do jej izby s veselým úsmevom.
„Čo sa deje?“ spýtala sa a naďalej sa pozerala von oknom. Už dokázala sedieť, hoci jej to spôsobovalo nevýslovné muky.
„Mám dobré správy,“ povedal a nakukol do svojho notesa. „Zranenia, ktoré si utŕžila pri páde zo stromu, sme už úplne vyliečili. A včerajšie testy, ktoré som robil, dokázali, že tvoje čarodejnícke schopnosti našťastie neutrpeli žiadnu ujmu.“
„To je skvelé,“ odvetila bez záujmu. Radšej by stratila všetky schopnosti než bola do konca života jednou nohou v hrobe. Rozmýšľala, či náhodou Riddlovi nešlo práve o to. Keby nemohla čarovať, vylúčili by ju z Rokfortu a čo viac by si mohol želať?
Jack ju chodil navštevovať tak často, ako sa len dalo. A to bolo dostatočne často, pretože Dumbledora vraj dojímala sila ich priateľstva a Jacka pustil k svätému Mungovi kedy len chcel. A keďže bol Jack vždy na druhý deň ospravedlnený od domácich úloh, tak tu bol takmer neustále. Aspoňže sa mu podarilo cez otca vybaviť, aby mala vlastnú izbu.
Melian mala od toho zranenia ustavične zlú náladu. Riddlove slová jej nedávali ani na chvíľu pokoj. V jedno popoludnie vošiel Jack do izby aj s nejakým balíčkom. „Karamelové pirôžky,“ povedal a podal jej ho.
Prekvapene sa strhla a pozrela na neho ako na ducha.
„Čo sa stalo? Nie si hladná? Alebo je ti zle? Nemám zavolať doktora?“ chrlil na ňu otázky.
Pokrútila hlavou. „Nie... Jack... Ja mám rada karamel?“
„Ja neviem. Máš?“
„Ja... Netuším,“ vzdychla.
Pokrčil plecami. „Keď sa nad tým zamyslím...“
„U vás mi tá karamelová torta hrozne chutila, pamätáš sa?“ spýtala sa Melian.
„Áno,“ váhavo prikývol Jack, „ale karamelového pudingu si sa nechcela ani dotknúť.“
Melian sa zarazila. „To je pravda,“ ticho povedala.
Jack sa zasmial. „Toto je šialená debata. Tak ochutnaj tie karamelové pirôžky a zistíš to,“ navrhol.
Zamračene na neho pozrela. „Prepáč, Jack, ale ja tie pirôžky nechcem.“
„Prečo?“ sklamane sa spýtal.
„Nechcem vedieť, či mám rada karamel,“ povedala zanovito a nevšímala si Jackov pobavený pohľad.
Jack často listoval v lekárskych knihách, ktoré boli pohodené po nemocničnej izbe a diagnostikoval Melian rôzne čudesné choroby. Raz radostne skríkol.
„Čo je?“ spýtala sa znudene.
„Už viem, čo ti je!“ zvolal nadšene.
Melian prevrátila očami. „To som zvedavá.“
„Medzi príznaky patria črty ako nápadná výrečnosť a povrchný pôvab, velikášske sebahodnotenie, potreba stimulácie a sklon k nude, patologický sklon klamať, bezcitnosť a nedostatok empatie, parazitický štýl života, impulzivita, egocentrickosť, surovosť, porucha svedomia, vychvaľovanie sa, sklon riskovať, neschopnosť odolať pokušeniu, znevažujúci postoj k ľuďom a podobne,“ čítal. Zdvihol pohľad od knihy a uškrnul sa na ňu. „Čo na to hovoríš?“
Žasla. „To je choroba?“ spýtala sa neveriacky.
Šibalsky sa usmial. „Áno. Psychopatia.“ Okamžite do neho letel vankúš.

 

Isté však je, že ju skutočne bol navštíviť psychiater na podnet doktora Williamsa.
„Počuj, Melian,“ povedal jej o dva týždne, jeden deň predtým, ako mala odísť z nemocnice. „Musí byť pre teba veľmi ťažké vyrovnať sa s tým, že zvyšok života budeš musieť brať lieky na utíšenie bolesti. Nechcela by si sa o tom s niekým porozprávať?“
Zdvihla pohľad od Denného proroka. „Nie, cítim sa dobre,“ odvetila.
Liečiteľ sa nenechal odradiť. „Všimol som si, že celý tvoj pobyt v tejto nemocnici si veľmi smutná a nepriateľsky naladená. Môže to byť spôsobené depresiou, koniec koncov, lieky, ktoré berieš, sú tiež veľmi silné a...“
„Ja som smutná z toho, že musím tvrdnúť v tejto blbej nemocnici a nepriateľsky naladená preto, lebo neznášam doktorov,“ odsekla.
Doktor Williams pokrčil širokými ramenami. „Ale aj tak som povedal istému veľmi renomovanému psychiatrovi, ktorý sa špecializuje na dlhodobo chorých pacientov, aby sa na teba prišiel pozrieť. Je veľmi slávny, vydal kopu kníh.“
„Čo ste spravili?“ Nemohla uveriť vlastným ušiam.
Williams na ňu žmurkol a odišiel z izby.
„To je nehoráznosť!“ zakričala za ním Melian.
Jej protesty, vyhrážky a prosby nepomohli a v ten istý deň vstúpil do izby ten psychiater. Bol to typ človeka, ktorého výzor si neviete zapamätať, lebo sa tak veľmi podobá na tisíce ďalších ľudí.
„Dobrý deň, slečna Halleyová. Doktor Williams vám určite povedal, že prídem,“ povedal.
Melian neodzdravila a naďalej vypĺňala v Dennom prorokovi krížovku, ale psychiatra to nevyviedlo z rovnováhy.
„Volám sa Alan Dickinson,“ dodal.
„V živote som o vás nepočula,“ povedala Melian nevinným tónom.
Tentoraz sa Dickinson začervenal. „Povedzte, slečna Halleyová, rada lúštite krížovky?“
„Nie, neznášam lúštiť krížovky, práve preto ich lúštim. Celkom logické, nie?“ odvetila sarkasticky.
„Och, vy ich lúštite silou vôle? Toto som ešte nevidel,“ prekvapene zahlásil, keď zbadal, že Melian to robí bez pera.
Prevrátila očami. Toto bude dlhý deň.
Dickinson si odkašlal. „Doktor Williams ma oboznámil s vaším zdravotným stavom. Je mi ľúto, že vás postihlo toľké nešťastie, ale nesmiete sa vzdávať. Medicína postupuje závratnou rýchlosťou a určite sa čoskoro vynájde elixír, ktorý mi vás úplne ušetril bolesti, ktorú cítite. Hlavné je nestratiť optimizmus.“
Melian sa na neho pohŕdavo pozrela. „Choďte preč,“ prikázala mu.
„Čože?!“
„Povedala som vám, aby ste išli preč. Nechcem vás tu, lebo som úplne zdravá. No choďte!“
„Žiaľ, musím vám ešte položiť pár otázok, aby sme si boli úplne istí, že netrpíte depresiami a...“
„Ja netrpím žiadnymi depresiami!“ dotknuto zvolala.
Dickinson len nadvihol jedno obočie a niečo si zapísal do modrého notesa, ktorý mal položený na kolenách.
„No moment! Ja nie som emočne labilná,“ ohradila sa, keď zbadala jeho zápisky.
Psychiater si zložil popolníkové okuliare a začal si ich čistiť. „Slečna Halleyová, poznám vás síce zatiaľ len pár minút, no hneď je mi jasné, kde je vo vás chyba. Nedostatok rodičovskej starostlivosti má za následok vznik rôznych porúch osobnosti. Ako vidím, ste veľmi nadaná čarodejnica, ktorá má však emocionálny kvocient desaťročného dieťaťa. Ak by ste mi dali ešte pár minút – ááá!“ Vetu nedokončil, pretože nešťastným spôsobom sa na neho vyliala váza s kvetmi, ktorú mala Melian položenú vedľa postele. „Doparoma,“ zahrešil, keď si snažil ako-tak utrieť nohavice, ktoré vyzerali, ako keby ich mal pomočené. Výstražne zdvihol ukazovák. „Ja sa vrátim, Halleyová!“ namosúrene zašomral a odpochodoval z jej nemocničnej izby.
„O tom pochybujem,“ uškrnula sa Melian.
Alan Dickinson sa k nej ešte párkrát pokúšal v ten deň dostať, ale Melian sa vtedy vždy tvárila, že spí, a sestrička mu zakázala do izby vstúpiť.

 

Bola streda poobede a Melian sa už pripravovala na to, že z nemocnice odíde. Okolo šiestej ju mal prísť vyzdvihnúť Dumbledore.
„Slečna Melian?“ ozvala sa sestrička nervózne.
Melian práve dojedala chabý nemocničný obed, ktorý sa skladal z pripečeného kurčaťa a presolenej ryže. „Áno, Florence?“
„Vonku na vás niekto čaká.“
Melian sa zamračila. „Nemal prísť Dumbledore náhodou až o šiestej?“
„Och, to nie je profesor Dumbledore. Je to nejaký otrhaný domáci škriatok, ktorý vraj s vami potrebuje veľmi súrne hovoriť.“
„Volá sa Setty?“ spýtala sa s rozžiarenými očami.
„Nie, vravela, že sa volá Lyna alebo tak nejako,“ pokrútila Florence hlavou. „Môže vstúpiť dnu?“
„Lyna? Hm... Nie, nepoznám ju, povedzte jej, nech ide preč,“ povedala panovačne. Teraz nemala na nikoho náladu, a hlavne nie na nejakého otrhaného domáceho škriatka.
Sestrička prikývla a po jej odchode si Melian lámala hlavu, čo od nej mohol chcieť ten domáci škriatok. Lyna... Lyna... Niečo jej to meno vravelo, ale keby ju poznala, určite by si ho pamätala!
Práve to chcela pustiť z hlavy, keď sa ozvalo jemné, takmer nepočuteľné klopkanie na dvere. Dvere sa vzápätí otvorili a dovnútra vbehol malý domáci škriatok v deravej a zafúľanej zástere. Bol to ten najstarší, najzúfalejší a najčudnejší domáci škriatok, akého kedy videla. Mal tmavšiu pokožku ako ostatní, ktorá bola celkom zošúverená, vráskavú tvár a jasné modré oči, v ktorých sa zračil zmätok a dlhodobé súženie.
Kým stihla Melian zareagovať, Lyna už kmásala jej perinu a zúfalo volala: „Slečna Melian, slečna Melian, slečna Melian!“
Melian ju okamžite pevne chytila za drobné vyziabnuté ruky. „Čo toľko kričíš?“ oborila sa na ňu. „A kto ti vôbec dovolil vstúpiť sem?“
Lyne sa do modrých očí začali tisnúť slzy. „Prepáčte, slečna Melian, prepáčte, slečna Melian...“ opakovala stále dokola.
Melian už začínala strácať trpezlivosť. Tento tvor určite utiekol z nejakého ústavu pre duševne chorých domácich škriatkov. „Odkiaľ poznáš moje meno?“
Lyna však len krútila svojou starou hlavou, až jej dlhé uši plieskali o líca.
„Povedz mi to!“
Škriatok sa na ňu bojazlivo pozrel a zašepkal: „Počula som ho od veľmi zlého čarodejníka.“
„Akého?“ Keď jej Lyna nechcela odpovedať, prudko ňou potriasla.
„Volal sa Mictian,“ sotva počuteľne zašepkala a vydesene sa obzrela okolo seba, či ju niekto nepočul. „Musím vám porozprávať pravdu o vašej rodine, slečna Melian,“ dodala a pozrela na ňu mútnym pološialeným pohľadom.
Melian nechápavo zažmurkala a do izby vtrhla nazúrená Florence. „Ty...!“ ukázala sestrička prstom na škriatka. „Ako si sa opovážila vojsť, ak som ti to výslovne zakázala?! Prac sa odtiaľto!“
Lyna sa rozšírenými očami pozrela na Melian a kŕčovito držala v kostnatých prstoch okraj plachty. Vyzerala ako malé dieťa, ktorému chcú ukradnúť obľúbenú hračku.
„Už aj, lebo na teba použijem kúzlo!“
Škriatok zhíkol a potkýnavo vybehol z izby.
Florence si vydýchla. „Je mi to veľmi ľúto, slečna Melian, ale je taká malá, že som si ju zrejme nevšimla.“
Melian na to povedala len krátke „hm“.
„Potrebujete niečo?“
„N-nie,“ povedala váhavo a uprela na sestričku zamračený pohľad. „Ako sa volala? Lyna?“
„Áno.“
Melian sa razom rozjasnila tvár. Jasné! Lyna... A Mictian! Lyna bola sestrou Settyho matky, ktorá ušla spolu so svojou paňou Elenlith, ktorá sa chcela vydať za černokňažníka Mictiana! Buchla si do čela. Že ju to nenapadlo skôr!
Rýchlo odhrnula prikrývky. „Florence, kde šla Lyna po tom, čo som jej návštevu odmietla?“
„Mary mi vravela, že ju videla na piatom poschodí v čajovni, prečo?“
‚Možno tam išla aj teraz,‘ prebehlo Melian hlavou.
„Moment, kam chcete ísť?“
Melian bola však už mysľou na piatom poschodí a prekvapenú sestričku si nevšímala.
„Slečna, vy ešte nemôžete behať!“ kričala za ňou Florence, keď len v nemocničnej košeli a bosá vybehla zo svojej izby.
Vonku na chodbe sa zatackala. Odkedy ju sem previezli, čo bolo zhruba pred dvoma týždňami, chodila po vlastných jedine na toalety, lebo ju všetko tak veľmi bolelo, že sa snažila hýbať čo najmenej. Teraz však na bolesť úplne zabudla a zmätene sa obzerala. Jack vravel, že je na druhom poschodí.
Našla schody a bežala po nich hore nevšímajúc si začudované pohľady návštevníkov nemocnice. Ledva vyšla na piate podlažie a lapala po dychu, ako keby práve zabehla maratón. Očami prezrela celé poschodie a to, čo zistila, jej vyrazilo aj ten dych, ktorý nemala.
Na celom šírom poschodí nebol NIKTO! Ani živá duša... Nevedela si to vysvetliť. Žiadni pacienti, žiadni návštevníci, žiadni obsluhujúci... Ako v tranze prechádzala dokola okolo kruhového pôdorysu čajovne.
Pri pulte bolo niečo položené na zemi. Melian zaostrila zrak. To niečo – to bol domáci škriatok! S tlmeným výkrikom sa rozbehla k malému telíčku a kľakla si.
Vzala do dlaní Lyninu zvráskavenú zafúľanú tvár a uprene sa jej pozrela do očí. Už boli nevidomé, ale musela zomrieť len pred chvíľou. Na jej tele nevidela žiadne rany. Buď zomrela na infarkt alebo – čo bolo vzhľadom na prázdne poschodie oveľa pravdepodobnejšie – ju niekto zavraždil.
Melian pocítila výčitky svedomia. Keby ju aspoň vypočula, tak sa toto nemuselo stať! „Prepáč,“ zašepkala ľútostivo a zahryzla si do pery. Lyna jej tak veľmi chcela niečo prezradiť, akoby od toho závisel celý jej život. A ona jej to ani nedovolila! Cítila sa ako vrah.
Nemohla tu však strácať čas a rýchlo sa postavila. Lynu nesmel nikto vidieť. Keby teraz Melian zišla dole, všetci by vedeli, že tam bola sama s domácim škriatkom, ktorý záhadne umrel. Nebolo treba dvakrát hádať, koho by z jej smrti obviňovali.
Lenže čo robiť? Dokonca pri sebe nemala ani prútik a čo nevidieť sa sem začnú hrnúť ľudia! Zostávala jej len jedna možnosť, ktorej sa bránila.
Opäť si čupla a so zavretými očami položila dlaň na Lynine rýchlo chladnúce čelo. „Incendio,“ zašepkala s hlbokým sústredením. O chvíľu cítila pod rukou sálajúce teplo a keď oči znovu otvorila, pri nohách jej ležala len kôpka popola.
Schmatla z pultu prázdnu plechovku od tekvicového džúsu a nasypala do nej Lynin popol. ‚Zaslúžila by si väčšiu úctu,‘ pomyslela si nešťastne.
Schmatla plechovku a čo najrýchlejšie zbehla dolu po schodoch. Tam na plošine už stál hlúčik ľudí, ktorí si ju začudovane premerali.
„Stalo sa niečo?“ spýtala sa Melian, tváriac sa, že si odpíja z plechovky.
„Tam hore hodil niekto hnojové bomby,“ vysvetlila jej akási tučná žena s nemeckým prízvukom.
Melian preglgla. „Hnojové... bomby? Aj som sa čudovala, prečo tam nikto nebol... Ale ja som nič necítila, už ten smrad určite prešiel.“
Číňan v bielej zástere, zrejme čašník v čajovni, si ju podozrievavo premeral. „To ste ukradli?“ spýtal sa a ukázal na plechovku.
„Čo? Kdeže! To len... To len...“ Mala dojem, že si uvarí mozog od toho horúčkovitého vymýšľania vhodnej výhovorky.
„Pozri sa na ňu lepšie, Wong,“ povedal sa nejaký muž. „Zdá sa, že to dievča len utieklo z oddelenia pre duševne narušených pacientov, ktorým niekto vymyl mozog kliatbou. Veď má na sebe len nemocničnú košeľu a je bosá! Zoberte ju k doktorovi Dickinsonovi.“
Nejakí chlapi schytili zrazu Melian pod pazuchy a niesli ju cez chodbu, hoci sa metala ako naozajstný šialenec, kopala nohami a kričala. Chceli jej zobrať aj plechovku s Lyniným popolom, ale tú držala tak pevne, že sa im to nepodarilo.
„Čo sa tu deje?“ ozval sa zrazu hlboký hlas, ktorý Melian ihneď upokojil.
„Dumbledore!“ prekvapene skríkol Číňan Wong.
„Okamžite ju pusťte,“ povedal Dumbledore pokojným, no autoritatívnym hlasom.
„Mysleli sme, že je duševne chorá, chceli sme ju len zaviesť za doktorom Dickinsonom,“ ohradili sa.
Dumbledore zdvihol ruku. „Nechcem počuť podrobnosti. Toto dievča je tu so mnou.“
Muži neveriacky prikývli, ale vzdialili sa od nich.
„Melian, choď si pobaliť veci, musíme stihnúť prenášadlo,“ povedal jej Dumbledore.
„Dobre,“ prikývla. „A... Ďakujem.“
„To nestálo za reč. A mimochodom, niečo si obleč. Ako vidím, už sa cítiš lepšie,“ pobavene sa usmial.

 

Doktor Williams práve vchádzal do svojej pracovne, keď ho niekto zdrapol za plece.
„Demetrius, chcem sa s tebou porozprávať.“
Doktor Williams sa prekvapene obzrel. „Alan? Prepáč, ale teraz mi to nevyhovuje, mám priveľa práce.“
„Demetrius, prosím. Zaberie to len chvíľku,“ nástojil Dickinson.
Williams si vzdychol. „No dobre teda. Poď dnu. Dáš si kávu alebo čaj?“
„Nie, naozaj zostanem len na moment. Potrebujem sa ťa spýtať pár vecí ohľadom,“ poobzeral sa okolo seba, „Melian Halleyovej.“
„Je mi ľúto, o svojich pacientoch ti nemôžem poskytnúť žiadne informácie.“
„Je to čisto pre vedecké účely, prisahám,“ oduševnene tvrdil Dickinson. „Nikdy sa to nedostane z Oddelenia záhad.“
Williams vypúlil oči. „To je až také dôležité?“
Psychiater prikývol a Williams si zamyslene poškrabkal bradu. „Pár vecí ti o nej teda môžem povedať, ale zvyšok si budeš musieť zohnať sám.“

 

Melian sa v Dumbledorovej pracovni pustila jeho klobúka, ktorý použili ako prenášadlo, a bez vyzvania sa zvalila na jednu z červených čalúnených stoličiek.
„Kto všetko vie, že som bola u svätého Munga?“ opýtala sa odrazu.
Dumbledore vyrovnaným krokom prešiel k svojmu stolu a sadol si zaň. „Môžem ti ponúknuť nejaké občerstvenie?“ spýtal sa milo.
„Nie. Prosím vás, odpovedzte mi na otázku,“ požiadala ho síce slušne, no dôrazne. Neznášala, keď niekto ignoroval jej otázky.
Profesor chápavo prikývol. „O vašom pobyte v nemocnici vedel len učiteľský zbor a páni Harper, Weasley a Wotar. Predpokladám teda, že to vie už aj ten bazilisk,“ poznamenal pobavene, no Melian nemala náladu na žarty.
Vytiahla z habitu plechovku tekvicového džúsu a podala ho Dumbledorovi.
„Ďakujem, nie som smädný,“ odmietol.
„To nie je džús,“ vyhlásila netrpezlivo. „To je popol domáceho škriatka!“
Dumbledore na pár sekúnd onemel a sústredene ju pozoroval svojimi nezvyčajne modrými očami. „Mala by si ísť ešte do nemocničného krídla,“ povedal napokon jemne.
„Ja nie som šibnutá!“ skríkla. „Veď sa pozrite!“
Váhavo si od nej vzal ponúkanú plechovku a otvoril ju. Keď uvidel, čo je v nej, okamžite ju zase zavrel. „Vysvetli to,“ požiadal ju.
Melian mu porozprávala všetko od noci v nemocničnom krídle, ibaže vynechala ten vynútený bozk, pretože sa cítila trápne. Pri rozprávaní o domácom škriatkovi si Dumbledore na chvíľu skryl hlavu do dlaní. Ešte nikdy predtým ho nevidela takého utrápeného alebo smutného, ale bola mu vďačná, že ju ani raz neprerušil a nevyčítal jej to, čo spravila.
„Teraz máme dôkaz proti Riddlovi, pretože ma napadol takou strašnou kliatbou,“ dodala, keď si Dumbledore vypočul všetky podrobnosti o Potentii absolutis a Riddlovom treste.
Profesor sa chabo usmial. „Žiaľ, nemáme.“
„Ale veď som jeho obeť a strávila som kvôli nemu tri týždne v nemocnici!“ zúrila Melian, aj keď vedela, že to nestačí. Riddle jej zničil život a ona mu to nemôže ani dokázať...
„Mala si horúčku,“ upozornil ju. „Riddle vyhlási, že si len blúznila. A tá choroba usvedčuje teba z praktikovania čiernej mágie, na ktorú si nemala potrebnú moc.“
„Ale to mi spravil on, prisahám!“
„Ja ti verím. Ale nikto iný nebude,“ vzdychol Dumbledore a vložil si do úst pár mentoliek. „Prosíš si?“ ponúkol ju, no ona len pokrútila hlavou.
Riddle jej už liezol na nervy. Každým svojím činom ju presviedčal o tom, že je neporaziteľný. Mal premyslený každý detail. Dokonca aj tá choroba usviedčala Melian! Pomaly, ale isto začínala strácať svoju sebaistotu. Riddle ju vždy buzeroval, ale brala to iba ako provokáciu, pretože nemohol vystáť, že je niekto rovnako dobrý v čarovaní ako on. Ale teraz uvažovala nad tým, či to náhodou nemyslel vážne. Riddle snoval geniálne plány, ktoré mu zaručovali, že ho nikto nemôže podozrievať.
„Čo myslíte, čo sa stalo tomu škriatkovi?“ opýtala sa skleslo.
„Nuž, v každom prípade najlepšie by bolo bývalo, keby si ho nepremenila na popol, lebo teraz sa z toho nedajú vyvodiť žiadne závery. Ale ak ti naozaj chcela Lyna porozprávať niečo dôležité o tvojej rodine, je možné, že niekto proste nechcel, aby si sa to dozvedela.“
„Riddle?“
„Mohol to byť ktokoľvek.“
„Ale ja okrem neho nemám žiadnych nepriateľov,“ namietala Melian.
„Alebo o nich skrátka nevieš,“ poznamenal Dumbledore.
„Kto bol vlastne ten Mictian? Ešte žije?“
Dumbledore pokrútil hlavou. „Je mi ľúto. Nikdy som o ňom nepočul.“
Melian si skryla hlavu do dlaní. „Ja to už nevydržím,“ zverila sa profesorovi. „Neviem, čo mám robiť. Odteraz si Riddle dá na mňa obrovský pozor.“
„Spomínal ti niekedy dedinku zvanú Little Hangleton?“
„Nie. Mal by?“
Dumbledore si pošúchal oči. „V lete tam boli zavraždení traja muklovia. Riddlovci,“ dodal významne.
„Takže už vraždil,“ pokývala Melian hlavou. „Pomstil sa otcovi.“
Chvíľu nikto nič nehovoril. „Niekde nám unikajú informácie,“ poznamenal Dumbledore nakoniec. „Riddle vie veci, ktoré nemohol vedieť. Kto všetko vie o tom, že sa s ním stýkaš?“
Melian na neho pozrela. „Quirinius,“ úsečne povedala.
Dumbledore na ňu skepticky pozrel.
„Ale áno! Pozrite, vie o mne veci, ktoré som mu nikdy nepovedala! Presne ako... Riddle. Je to logické! Určite ma sledoval.“
„Ja som skôr uvažoval nad istým Dagonom Balderom,“ nadškrtol profesor.
„To určite nie,“ zamietla Melian.
„Veríš viac svojím nepriateľom ako priateľom?“ spýtal sa Dumbledore smutným hlasom a Melian sa zahanbila.
„Veci niekedy nie sú také, akými sa zdajú,“ odvetila.
Kto ju mohol ešte zradiť? Dagon mu už na ňu donášal, ale keby ju sledoval tentoraz, tak by to už vedela, lebo ovládala legilimenciu. Jediným možným zradcom ostával Quirinius, pretože nikdy mu neverila. Bolo nebezpečné, aby o nej vedel toľko vecí.
„Mohol by Riddle niekoho ovládať Imperiusom?“
Dumbledore prikývol. „Dovolím si však tvrdiť, že Riddle určite využil nejaký netradičný spôsob na získavanie informácií, inak by sme o tom už vedeli.“
„Na koho sme zabudli?“ lámala si Melian hlavu a kŕčovito držala plechovku od tekvicového džúsu. Chuderka Lyna, takú smrť si nezaslúžila. A čo na to povie Setty? Lyna bola predsa jeho tetou! Nevedela pochopiť, kto by už len zabíjal domáceho škriatka. Veď škriatkovia sú takí... bezvýznamní...
Rozžiarene a zároveň zúrivo pozrela Dumbledorovi do očí, ktorému v nich tiež svitlo. „Setty!“ zašomrala s odporom.
Dumbledore okamžite vstal a podišiel ku kozubu. Nabral do hrsti trochu hop-šup prášku a vliezol do krbu.
Melian bola zmätená. „Kam to idete?“
„Do kuchyne. Nechoď za mnou. A pamätaj na to, že ten úbohý škriatok za to nemohol,“ prísne na ňu pozrel, pustil prášok a už ho nebolo.
Melian len pokrčila plecami, do ktorých jej vystrelila tupá bolesť. Zastonala a vytiahla z vrecka flakónik s jedovatozeleným elixírom, z ktorého si odpila jeden dúšok. Zaškrípala zubami od tej kyslej chuti. Ak bude musieť užívať ten liek až do konca svojho života, tak za to niekto zaplatí.
Snažila sa odohnať vtieravé otázky, ktoré jej nedávali pokoj. Čo je s jej rodinou? A kto vlastne je jej rodina? A chce to vôbec vedieť?
Zdvihla sa a pomalým krokom vyšla z Dumbledorovej pracovne.

 

Keď vošla do klubovne, mala mizernú náladu. Na dôvažok si takmer nikto nevšímal, že sa po troch týždňoch vrátila do školy. Určite sa bez nej mali všetci výborne.
Keď horko ťažko preliezla cez portrétový vchod, pretože kĺby a svaly ju ešte celkom neposlúchali, hneď ju zbadal Jack a priskočil k nej, aby jej pomohol.
„Nechaj ma, zvládnem to aj sama,“ odbila ho zamračene.
Jack sa len uškrnul. Takéto jej stavy poznal. „Aj ja ťa rád vidím,“ povedal a tuho ju objal.
Melian bojovala s úsmevom. „Jacob... Ja ťa milujem,“ priznala sa.
Jack ju ihneď pustil a vystrašene od nej odskočil. „Čože?“
„Len žartujem, inak by si ma asi zadusil,“ poznamenala Melian pobavene.
„Budem to brať tak, že tie lieky ti udreli na mozog,“ uškŕňal sa.
Melian si prekliesnila cestu k veľkému červenému kreslu pri kozube, ktorého bola neprávoplatným vlastníkom, a vyhodila odtiaľ nejakú prváčku. Jack si sadol oproti nej.
„Inak ešte stále som nepochopil, čo ti bolo,“ zahundral Jack. „Lekári mi to nechceli vysvetliť,“ sťažoval sa.
Zaváhala. Musela by mu povedať všetko...
Odniekiaľ sa zrazu vynoril Qwer a Melian sa ani nenazdala, a už jej nadšene potriasal rukou. „Vitaj späť! Som rád, že si to prežila.“
„Čo mala prežiť?“ spýtal sa Jack nechápavo.
Melian sa spýtavo pozrela na Qwera, aj keď vedela veľmi dobre, aký bude jeho názor.
Quirinius sa nadýchol a uhladil si vlasy myšacej farby. „Nechcem sa do toho pliesť, ale čo by si robila, keby si to nebola prežila?“
„Asi by som ležala v hrobe a nad takýmto niečím by som sa nezamýšľala,“ zahundrala nespokojne. On jej má čo kázať... Už ani nerozmýšľala nad tým, odkiaľ to Qwer zase vie. Pochopila, že rozmýšľaním sa na istých veciach nič nezmení.
Qwer sa na ňu prísne pozrel. „Kým si bola v nemocnici, cvičil som s Jackom oklumenciu,“ oznámil jej.
„Čo si robil?!“ vyprskla Melian. „Ja som ho to mala učiť!“ Zúrivo pozrela na Qwera, ktorý sa naďalej tváril ako vševedúci.
„Och, nemysli si, že neviem, prečo si ho to chcela učiť ty,“ odvetil jej jedovato.
Melian zarazene otvorila ústa. Quirinius sa s ňou ešte nikdy nezhováral takým tónom. Už si aj on o nej myslí, že je úplná beštia? „Dobre, dobre, upokoj sa,“ povedala rýchlo, aby mu zabránila povedať viac. Jacka by asi nepotešilo, keby zistil, že jedným z dôvodov, prečo ho chcela učiť oklumenciu, bolo to, aby mu úplne videla do mysle. Ale ona na tom nevidela nič zlé – bolo predsa logické, že predtým ako mu povie všetky tajomstvá, sa presvedčí, či ju neskôr nezradí. Lenže Quirinius mal dojem, že po štyroch rokoch priateľstva by mu už mala aj naslepo dôverovať. A aj mala. Ale ako mohla? Riddle by využil každého, kto je jej blízky, aby ju ovládal.
„Počujte, decká, ja nemám ani šajnu, o čom to tu točíte,“ ozval sa nespokojný Jack.
Melian mu uprene pozrela do očí. Quirinius si odviedol svoju prácu viac než dobre a ak sa niekto nebude veľmi sústrediť, tak sa Jackovi do mysle nedostane. Lenže Riddle... Rýchlo zahnala myšlienku na Riddla. Okrem nej, Qwera a Dumbledora sa nikto nikdy nevyrovná Riddlovi v oklumencii, takže odďaľovanie rozhovoru s Jackom ničomu nepomôže. A Riddle už aj tak vedel, že mu klamala, takže už nemala čo stratiť.
„Dobre teda. Vyhral si,“ s nevôľou povedala.
Qwer len krátko prikývol. Melian mu bola vďačná, že si ušetril nejakú víťazoslávnu poznámku, ako by to Riddle určite nespravil. Zarazila sa. Odkedy sa jej Riddle dostal do hlavy, už ho odtiaľ nevedela vymazať. Nemôže predsa každého porovnávať s ním!
Vzala nič netušiaceho Jacka za ruku a ťahala ho hore schodmi do jeho izby.
„Mel, môžeš mi konečne vysvetliť, o čo tu ide?“ spýtal sa jej podráždene.
„Vysvetlím ti toho omnoho viac,“ odvetila, keď otvorila dvere na izbe. Nebola však prázdna, ako predpokladala. Na svojej posteli ležal Jeremy Travis a čítal nejakú knihu.
Keď Melian s Jackom vstúpili do izby, prekvapene zdvihol hlavu. „Melian! Počul som, že si už v poriadku. Vitaj späť na Rokforte,“ povedal s úsmevom od ucha k uchu.
Melian sa na neho podozrievavo zahľadela. „Vypadni,“ prikázala mu chladne.
„Prestaň si vylievať zlú náladu na nevinných ľuďoch, dobre?“ upozornil ju Jack pokojne, no dôrazne.
Prevrátila očami. „Prepáč, Jeremy, som trochu podráždená zo všetkých tých brečiek, čo musím brať. Mohol by si nás, prosím, nechať chvíľku osamote?“ povedala, aby spravila Jackovi radosť. Tak či tak ju zabije po tom, keď si ju vypočuje...
Jeremy sa na ňu milo usmial. „Samozrejme,“ povedal, vstal a odišiel.
„Už nekokce?“ zaujímala sa Melian.
„Našťastie už nie. Neverila by si, ale úplne sa zmenil. Už nie je ten debil ako predtým,“ povedal jej vyčítavo.
„Hm. Asi by si si želal, aby aj mne ruplo v bedni tak ako jemu, však?“ poznamenala s naoko ľahostajným tónom.
„Ani náhodou!“ ohradil sa. „Veď ty nie si taká sprostá ako on!“
Zavládlo chvíľkové ticho, ktoré prerušila Melian: „Sadni si. Uvidíme, čo si budeš želať, až ti všetko poviem.“

 

Dagon Balder nervózne vošiel do svojej izby. Riddle tam už bol, ležal na posteli, okolo krku mal obmotanú Nagini, s ktorou sa zhováral, a na kolenách mal položenú knihu. Dagonovi tá jeho láska k tomu hadovi vždy pripadala trochu divná, ale niečo také mu nemohol povedať.
„Melian sa vrátila,“ oznámil mu.
Riddle zdvihol hlavu. „Kto?“ opýtal sa hrajúc nechápavého.
„Teda, Halleyová,“ opravil sa Dagon. Tomovi sa nepáčilo, že sa oni dvaja znova pomerili a zakázal mu správať sa k nej priveľmi familiárne.
„Škoda. Dúfal som, že tam ostane dlhšie. A ako jej je?“
Dagon na neho obviňujúco pozrel. „Videl som ju len z diaľky, ale je v dosť zlom stave. Je hrozne bledá a chudá...“ Nikto na škole nevedel, čo sa tej Chrabromilčanke v skutočnosti stalo. Medzi „priateľmi“ Toma Riddla sa však šírila klebeta, že keď sa jej to stalo, Riddle bol s ňou, ale on im to nikdy nepotvrdil. Jedine Dagon vedel pravdu a tiež dostal ultimátum – buď si to nechá pre seba alebo sa mu stane to isté čo jej.
„To určite len kvôli tej nemocničnej strave,“ skočil mu do reči Riddle.
„Áno, to určite,“ pritakal Dagon, ale myslel si niečo iné. „Okrem toho chodí ako mátoha, ako keby ju každý pohyb veľmi bolel.“
„Aj by som sa čudoval, keby to tak nebolo,“ spokojne sa uškrnul Tom.
„Myslíš, že ti to odpustí?“
Riddle sa na Dagona prísne zahľadel. „Po prvé, ona si ten trest takmer prosila,“ povedal dôrazne. „A po druhé, je mi úplne jedno, či mi to odpustí. Mne je už ukradnutá.“
Dagon vyvalil oči. „Čože?!“ vyprskol.
„Nepotrebujem vo svojich kruhoch zradcu,“ odvrkol Riddle a zložil zo seba Nagini, ktorá nahnevane zasyčala.
„Lenže my ju potrebujeme! Je priveľmi silná! Neuvedomuješ si, že keď ju odvrhneš, tak bude na strane Dumbledora už len kvôli tomu, aby ťa naštvala? Také niečo predsa nemôžeme riskovať!“
Tom vyskočil a v okamihu bol pri Balderovi, ktorému držal prútik pri hrdle. „Neopovažuj sa mi prikazovať, čo mám robiť,“ zasyčal mu do ucha. „Myslíš si, že neviem, prečo si tak veľmi chcel, aby si ťa obľúbila? Lebo si si vo svojej naivite myslel, že ona jediná ťa môže predo mnou ochrániť, keď moja priazeň k tebe pominie!“
Dagonovi svitlo. Predtým si myslel, že Riddle chce Melian pre seba, a preto na neho žiarli. Ale nebolo to tak. Riddle bol ešte viac paranoidný než sa zdalo. Melian bola vždy jednou nohou v Chrabromile a druhou v Slizoline a on ich dvoch podozrieval z toho, že by mohli ísť proti nemu!
„Lenže ty si sa v nej mýlil,“ pokračoval chladne. „Halleyová nikdy nemyslela na niekoho iného než na seba! Je to vypočítavá suka, ktorej je jedno, na ktorej bude strane, hlavne nech jej z toho veľa kvapne. Najhoršie na celom je, že Harper ju drží stále na tej druhej strane a aj keby sme ho zabili, chcela by sa nám pomstiť, lež nie preto, lebo ho má rada, ale z princípu! Toto všetko som vtedy v noci pochopil a ty by si mal tiež. Halleyová nemá budúcnosť.“
Práve vtedy sa na izbe otvorili dvere, v ktorých stála Dulcia Stevensová a hrala sa so svojimi dlhými ryšavými vlasmi.
Riddle sa podráždene obzrel, kto sa ich opovažuje rušiť. „Čo chceš?“
„Tom, len som ťa chcela pozrieť,“ odpovedala Dulcia so žiarivým úsmevom a zvodne zaklipkala mihalnicami.
„Vypadni, Dulcia,“ prikázal jej Riddle.
„Ale Tom!“
„Nerozumela si?“ opýtal sa jej pokojne, ale oči mu blčali. „Vypadni z tejto izby, šľapka, lebo inak to oľutuješ. Tuším by som vám mal skrátiť vodítko.“
Stevensová sa zvrtla a urazene zabuchla za sebou dvere.
„To, čo si v poslednom čase dovoľujete, je nehorázne,“ zavrčal Riddle.
„Ale ja som proti tebe nikdy nič nechystal,“ povedal Dagon priškrteným hlasom.
Riddle sa mu uprene zahľadel do očí a potom zložil prútik.
„A čo chceš teraz robiť s Halleyovou?“ opýtal sa váhavo.
„Predpokladám, že za mnou bude doliezať, aby som ju vzal späť, takže pravdepodobne nikomu nič nepovie,“ vyhlásil pohŕdavo. „A ty s ňou budeš chodiť.“
Dagon mal dojem, že zle počul. „Prosím?“ spýtal sa neveriacky.
Riddle prevrátil očami. „Musíš si získať jej dôveru, aby sme presne vedeli, čo bude mať za lubom. Stavím sa, že Dumbledore bude nad ňou teraz držať ochrannú ruku. Práve preto je také dôležité vedieť o každom jej kroku. A keď sa naskytne vhodná príležitosť, zbavím sa jej rýchlo a potichu.“
Dagonovi sa takmer zakrútila hlava. Vedel veľmi dobre, do čoho ide, keď sa ho pred niekoľkými rokmi Riddle opýtal, či by s ním nechcel zmeniť svet na svet bez humusákov. Neváhal ani sekundu. Avšak nevedel sa zmieriť s myšlienkou, že Riddle zavraždí Melian.
„A čo mám robiť?“ nasucho preglgol.
Tom sa škodoradostne usmial. „Môžeš si s ňou robiť, čo len chceš. Veď o to ti vždy išlo, nie? A teraz ti to dokonca aj dovolím, pretože je to na môj príkaz.“
„Neuverí mi,“ povedal rýchlo. „Nie je hlúpa a vie mi čítať myšlienky. To sa nepodarí.“
Riddle sa uškrnul. „Ale podarí. Bude si totižto myslieť, že to ona sleduje nás.“

 

Melian s Jackom sa teraz prechádzali po školských pozemkoch a ona mu ešte stále vysvetľovala celú aféru s Riddlom. Prekvapilo ju, že sa na ňu vôbec nehnevá za to, že mu to toľko tajila. Veľmi dobre chápal, že ho nechcela ohroziť.
„A prečo si sa k nemu pridala?“ opýtal sa zrazu.
Melian spravila grimasu. „Neuveríš mi,“ zašomrala. „Vyhrážal sa mi, že zavraždí teba aj celú moju rodinu.“
Jack sa prudko nadýchol. „Vravíš mi, že ťa uprostred noci nechal zviazanú na chodbe, otrávil ťa nejakou zelinou, zhodil zo schodov, takmer ťa kvôli nemu zavraždil potkan veľký ako pes a teraz zariadil, aby si až do konca života trpela?“
Melian smutne prikývla.
„A ty si sa s ním aj tak naďalej stýkala?“
Znovu prikývla.
„A to všetko len preto, aby ma nezabil?“
„Áno.“
„Ty si úplne zošalela?!“ kričal na ňu.
„Nemala som na výber,“ zahundrala.
„Ja idem za Dumbledorom,“ rozhodol sa Jack. „Ako ti celú tú hru vôbec mohol dovoliť?“ zúril.
Melian ho chytila za plece. „Nie! To nesmieš!“
Vážne sa jej zahľadel do očí. „Prečo nie? Už nemáš viac čo stratiť.“
„Ja som na neho naliehala, aby mi to dovolil, nie je to jeho vina,“ povedala. „Teraz sa sústreď na to, aby si ani náhodou nedal na sebe vedieť, že som ti to povedala. Riddle je nevyspytateľný a ja s ním nechcem mať ďalšie problémy.“
„Dobre. Ale sľúb mi, že si odteraz dáš na neho obrovský pozor,“ prikázal jej Jacob.
„Ja si vždy dávam pozor,“ odpovedala a zrazu sa zastavila.
„Ó, to iste. Práve preto si skončila tak ako si skončila.“ Keď zbadal to, čo Melian, tiež šokovane zastal.
Niekoľko metrov od nich sa na seba pri strome lepili Marcus Thor a Sally Carlsonová a vyzeralo to tak, že Marcus má ruku kdesi v Sallynej sukni.
„Panebože,“ zastonala Melian. „Asi budem vracať.“
Jack ich chvíľu zarazene sledoval, potom sa bez slova otočil a so smutným výrazom v tvári a rukami vo vreckách rýchlo odkráčal preč.
Melian venovala bozkávajúcej sa dvojici dlhý pohľad. Veľmi dobre vedela, že to Marcus len hrá, pretože chcel, aby sem Melian doviedla Jacoba. Ale neodtrhol sa od nej ani vtedy, keď Jack odišiel.
„Chlapi,“ pokrútila hlavou Melian a tiež sa vrátila do hradu. Mrzelo ju, že to Jack zobral tak pokojne. Síce si za to v duchu nadávala, ale chcela, aby trpel tak, ako trpela ona, keď jej o Sally klamal.


Týždne sa vliekli asi takou rýchlosťou ako sa Melian vliekla z miesta na miesto. Vyzeralo to na najhorší školský rok v jej živote, a to bol ešte len december. Nevedela sa na nič poriadne sústrediť a nevedela, či je to z toho, že bola ešte stále vykoľajená z toho, ako ju Riddle ovládal alebo z toho, že ju všetko bolelo. Čoraz menej sa zaujímala o okolitý svet a všetko ju nudilo. Keby to záležalo len od nej, celé dni by len ležala na posteli, pozorovala strop a rozjímala o svojom strašnom živote, lenže Jack jej to nemienil dovoliť a stále ju nútil niečo robiť v nádeji, že v nej prebudí stratenú chuť do života. Čarovanie bez prútika, čo jej predtým spôsobovalo takú radosť, hodila za hlavu, keď zistila, že by na to teraz musela vynaložiť oveľa viac námahy ako predtým. Cítila sa, ako keby jej niekto ukradol vôľu.
Setty ju trápil viac než si mienila pripustiť. Vedela, že to nebola jeho chyba, ale nedokázala na to zabudnúť. Dumbledore mu povedal, aby za ňou nechodil, ako ho o to požiadala. A k tomu sa ešte pridali výčitky za jeho mŕtvu tetu, ktorú mala čiastočne na svedomí. Plechovku s jej popolom si odložila na nočný stolík, aby jej zakaždým pripomenula, že nemá mať voči nikomu predsudky. Dala si predsavzatie, že keď skončí školu, odíde na Island a tam Lynin popol niekde roztrúsi. Setty chcel tú plechovku pre seba, ale vedel, že na to nemá právo.
V škole dostávala príšerné známky, pričom ani netušila, ako sa k nim dostala a Jackove ľútostivé pohľady jej liezli príšerne na nervy.
„Melian, dievča milé, dávajte si trochu pozor!“ spľasol rukami Slughorn, keď nešťastnou náhodou zhodila svoj kotlík na zem a pripravovaný elixír z neho vytiekol.
‚No skvelé, zase budem mať nula bodov,‘ pomyslela si nešťastne.
„Nestalo sa to predsa prvý krát,“ karhal ju Slughorn. „Ste zaľúbená?“ spýtal sa pobavene a uštedrilo sa mu vražedného pohľadu. „No nič to, ďalší elixír už nestíhate uvariť.“
Všetci v triede sa na ňu pozerali ako na idiota a ona mala čo robiť, aby sa nezačala červenať. Nebola zvyknutá na neúspech.
Neskôr popoludní sedela v školskej knižnici a hlavu si držala v dlaniach. Pred ňou na stole už hodnú chvíľu ležal prázdny pergamen, jej úloha z dejín mágie, ktorú by za normálnych okolností mala napísanú za päť minút a aj tak by to bola najlepšia práca v ročníku. Miesto histórie sa jej však v hlave preháňali úplne iné myšlienky.
Už bol december, pre Merlina! Od októbra sa nevidela s Riddlom. Myslela si, že ho bude zaujímať, ako znáša ten jeho sprostý trest, ale zrejme ho už nezaujímala vôbec. Pred mesiacom prišiel za ňou Dagon Balder, či by nechcela obnoviť ich priateľstvo. Vtedy sa jej na tom nezdalo nič podozrivé, ale tak veľmi sa hnevala na celý svet, že ho hneď odbila. A asi spravila zle, informátor ako Dagon by sa jej teraz hodil. Nemala tušenia, aké má s ňou Riddle teraz plány, a či vôbec nejaké má. Jediný, koho tešilo, že sa s ním už nestretáva, bol Jack. Odkedy vedel pravdu, snažil sa ju chrániť ako svoju mladšiu sestru a ledva ju pustil niekam samu.
Ale prečo jej ten idiot tak veľmi chýba?! Snažila sa presvedčiť samu seba, že jej chýbajú len tie hodiny, kde sa mohla toľko naučiť, nič viac.
Prinútila sa uprieť zrak na biely pergamen. Ak dostane ešte jednu zlú známku, tak sa asi od hanby prepadne do Tajomnej komnaty. Keby ju aspoň hlava prestala bolieť... Preglgla hrču, ktorá sa jej tlačila do hrdla. Už kvôli tomu preplakala dosť nocí.
Ktosi ju chytil za plece, až od ľaku nadskočila. „Qwer, nestraš ma, veľmi dobre vieš, že mám nervy v kýbli,“ povedala.
Quirinius si sadol oproti nej a odtiahol jej ruky od hlavy. „Pozri sa na mňa,“ prikázal jej.
Melian neochotne zdvihla hlavu a pozrela sa do jeho modrých očí.
„Vnímaš ma?“ spýtal sa jej s úsmevom. „Si v poriadku?“
„Kiežby som bola,“ vzdychla si.
„Poďme sa porozprávať,“ navrhol jej Qwer.
Melian sa zamračila. Vážnym rozhovorom sa vyhýbala ako čert krížu. „Robím si domácu úlohu,“ vyhovárala sa.
Qwer pozrel na jej pergamen. „To vidím,“ nadvihol obočie.
„Ale bolí ma hlava...“
„Práve preto sa musíme porozprávať,“ odvetil neoblomne.
S grimasou vstala a nasledovala ho von z knižnice. „Dúfam, že máš skutočne dobrý dôvod na to, aby si takto preháňal mrzáka po škole,“ poznamenala.
„Ty nie si mrzák,“ povedal, „ty sa na mrzáka len hráš.“
Melian prekvapene otvorila ústa. „Ty si naozaj citlivý,“ utrúsila.
Qwer zastal a otočil sa k nej. „Pozri,“ začal netrpezlivo, „nevravím, že máš skvelý život. Viem totiž, že veľa trpíš. Ale utrpenie patrí k životu! Skús ho konečne prijať ako niečo reálne a nesnažiť sa založiť na bolesti svoju životnú filozofiu.“
Melian zdvihla ruku na znak toho, aby počkal, a vytiahla z vrecka svoj flakónik, z ktorého si odpila rovno tri glgy. „Fajn, už môžeš pokračovať,“ povedala s úsmevom. „A na čom je založená tvoja životná filozofia?“
„Na tom, že sebaľútosť ešte osud nezmení, ale môžeš bojovať za lepší zajtrajšok.“
„Ale ako?“
„Ako? Jednoducho! Trápi ťa bolesť? Tak sa jej zbav! Trápi ťa, že nevieš, čo cítiš? Tak to zisti! Trápi ťa, že nevieš, čo od teba Riddle chce? Tak sa ho spýtaj!“
„A keď ma trápi, že som mala pravdu rovno pod nosom a kvôli pýche som ju odmietla?“
Qwer si vzdychol. Vedel, že naráža na toho mŕtveho domáceho škriatka, ktorý jej chcel prezradiť akési veľké tajomstvo o jej rodine. Odvtedy sa veľmi trápila a jej sebadôvera utrpela značnú ujmu. „Tak sa zmeň,“ navrhol.

 

Melian zamyslene vošla do svojej izby a potme strhla zo seba školský habit a topánky odkopla niekam ďaleko. Takmer dostala infarkt, keď sa z postele Coriny Jenkinsovej ticho ozvalo: „Melian?“
„Pre svätého Agrippu, chceš ma zabiť?“ odsekla podráždene.
Corina tlesla rukami a v izbe sa rozsvietilo. „Prepáč,“ povedala. Ležala vo svojej posteli v nočnej košeli s mackom na prednej strane.
„Čo chceš?“ spýtala sa Melian mimovoľne.
„Chcem sa s tebou skamarátiť.“
Melian sa zastavila na polceste do kúpeľne. „Čože?!“ Takúto žiadosť o priateľstvo ešte nepočula.
„Vravím, že...“
„Ja som rozumela!“ prerušila ju, zarazene sa vrátila a sadla si na peľasť postele. „Prečo ťa napadlo niečo také?“ opýtala sa už trochu milšie.
„Nikomu to nepovieš?“
„Nie.“
„So Sally som to už nemohla vydržať,“ povedala Corina tak potichu, že ju Melian ledva počula. „je hrozne povrchná, pokrytecká, každého ohovára, klame, uráža... Proste je zlá.“
Melian sa musela zasmiať. „A myslíš si, že ja som dobrá?“
„To nie, ale...“
„Ale myslíš si, že ťa dostanem bližšie k Jackovi,“ dokončila za ňu s úsmevom.
Corina očervenela ako paprika. „Klamať sa asi neoplatí,“ priznala sa úprimne. „To som zrejme nemala robiť. Ale prosím, sľúb mi, že to Jackovi nepovieš!“ prosila ju zúfalým hlasom.
Melian chvíľu premýšľala. „Dobre. Môžeš sa pred ostatnými prezentovať ako moja kamarátka, ale vedz, že v skutočnosti ňou nikdy nebudeš,“ povedala nakoniec. „A nič z toho, čo sa o mne dozvieš, sa nedostane k nikomu ďalšiemu. Rozumieš?“
Corina na ňu hľadela s otvorenými ústami. „Niežeby som nesúhlasila, ale... prečo to robíš?“
„Prečo ti to dovolím, hoci nemáš čestné úmysly? Práve kvôli tomu,“ odvetila. Zaváhala. „A ešte aj kvôli tomu, že vďaka tebe ma Jack prestane toľko kontrolovať.“
„Viem, že ma do toho nič nie je, ale... Máš ho vôbec rada?“
Melian sa nepríjemne usmiala. „Jedno by si mala vedieť... Mne nebudeš klásť otázky. Neznášam ich.“
Corina neochotne súhlasila.
„A musíš sa podrobiť ešte jednej skúške.“ Zovrela vo vrecku prútik.
„Dobre. Akej?“
„Legillimens!“


Posledný deň pred vianočnými prázdninami stáli Chrabromilčania pred učebňou elixírov a triasli sa od zimy. Pár minút po zvonení sa tam objavil aj profesor a s rozpačitým úsmevom si ich premeral.
„Je vám zima?“ opýtal sa úplne zbytočne.
„Áno!“ dostalo sa mu nevrlej odpovede.
„Toto sú vaše posledné dve hodiny v tomto kalendárnom roku,“ premýšľal Slughorn nahlas. „Takže vám dávam voľno,“ žiarivo sa na nich usmial a žiaci začali výskať od radosti.
Melian sa zamračila a skôr, než jasot na chodbe utíchol, vybrala sa do knižnice. Qurinius nikdy nehovoril len tak do vetra. Ak on povedal, že existuje iný spôsob, ako sa zbaviť bolesti, než pitím tých grciek, potom to tak aj bolo.
Prehľadala všetky knihy o medicíne, ktoré tam mali, ale nenašla ani zmienku o tom, čo hľadala. Dokonca ani madam Lettersová jej v tom nevedela pomôcť. Melian sa však nedokázala zbaviť pocitu, že kdesi v hĺbke svojej mysle presne vie, čo tým Qwer myslel.
Nahnevane pozrela na hromadu kníh, ktorá sa pred ňou týčila a nebola schopná zodpovedať jej otázky. Chcela ich bez prútika poslať na police, odkiaľ ich zobrala, ale nemala na to energiu. Odkedy ju Riddle preklial, nemala vlastne energiu na nič...
Všetko sa to začalo v tejto knižnici. Pamätala si každý detail z toho dňa, ktorý pravdepodobne zmenil celý jej život. Keby len vtedy bola mlčala a nehrala sa na génia! Riddle by sa nikdy nedozvedel, že o ňom toľko vie a zrejme by stačilo len odmietnuť jeho ponuku a on by to nechal tak. Nebolo pochýb, že jedným z dôvodov, prečo ju tak veľmi chcel učiť čiernu mágiu, bolo to, aby ju mal pod kontrolou. Nevedela teda pochopiť, prečo sa na ňu teraz len tak vykašlal a jej to vadilo.
Takmer sa usmiala, keď si spomenula na prvú urážku, ktorá sa jej od neho ušla. ‚Tajomstvá čarodejnej mysle. Zaujímavé čítanie. Prečítal som to v prvom ročníku,‘ ozýval sa jej v hlave jeho sarkastický hlas.
Keď si však uvedomila, na čo práve prišla, hystericky sa rozosmiala. Odrazu všetko dávalo zmysel a osud bol taký zvláštny!
Madam Lettersová sa na ňu prísne pozrela. „Slečna, ak nedokážete byť potichu, tak opustite túto knižnicu, lebo ostatných vyrušujete,“ vyzvala ju.
Melian si jej slová nevšímala a namiesto toho sa opýtala: „O koľko minút zvoní?“
„O pätnásť, prečo...“ knihovníčka však otázku nestihla dokončiť, lebo Melian už bola preč. „A kto odprace tie knihy?“ kričala za ňou namosúrene.

 

Nebolo ťažké zistiť, akú majú šiestaci poslednú hodinu, ťažšie však bolo dostať sa včas cez celý hrad pred učebňu obrany proti čiernej mágii. Dobehla tam práve vtedy, keď zazvonilo a na chodbu sa začali valiť študenti, ktorým práve začali vianočné prázdniny.
Ledva lapala dych a pichalo ju v boku. Potrebovala sa zastaviť a vydýchať sa, no na to teraz nebol čas. Predierala sa davom šiestakov, ktorí išli opačným smerom ako ona a preto na ňu nadávali.
„Uhni, sopľaňa,“ utrúsil jeden vysoký šiestak a lakťom ju buchol do brucha.
Neodradilo ju to však a s vypätím všetkých síl sa dostala až pri dvere učebne. Dúfala, že Riddle odtiaľ ešte neodišiel.
Nakukla do triedy a naskytol sa jej pohľad na Riddla, ako želá profesorke Merrythoughtovej veselé Vianoce.
„Vtierka,“ zašomrala.
Merrythoughtová vstala a odišla do svojho kabinetu. Riddle si ju až teraz všimol, ako stojí vo dverách, ale tváril sa, že ju nevidí. Snažil sa prejsť okolo nej, lenže Melian mu zatarasila cestu.
„Čo chceš?“ vyštekol.
Melian ho sotila do triedy a zabuchla za nimi dvere. Riddlovi sa na tvári zračilo prekvapenie, že si niečo také dovolila.
„Chcem odpovede,“ pokojne odpovedala, ale jednou rukou zvierala vo vačku prútik.
„Ale čo?“ uškrnul sa, keď znovu nadobudol stratenú rovnováhu. „Lenže ja sa s humusákmi nebavím,“ dodal a zvrchu na ňu pozrel.
„Budeš musieť,“ usmiala sa.
„Ako ma chceš k tomu prinútiť? Pobozkáš ma?“ zasmial sa ľadovým smiechom a Melian prebehli po chrbte zimomriavky.
„Nie.“
„Niečo horšie? Povieš mi, ako veľmi ma miluješ?“
„NIE!“
Riddle odrazu zvážnel. „Prečo si za mnou prišla?“
„Chcem vedieť, čo to na mňa zase skúšaš. Už tri mesiace sa mi vyhýbaš. Ak sa nemýlim, tak to ty si nástojil na tom, aby si ma učil čiernu mágiu a teraz sa na mňa bez vysvetlenia vyserieš. A ja chcem to vysvetlenie,“ vyzývavo sa na neho pozrela.
„Vieš, prečo som ťa chcel učiť čiernu mágiu?“ opýtal sa.
„Pretože som najinteligentnejší človek na tejto škole,“ sebavedome odvetila.
Riddle sa znova zasmial tým svojím nepríjemným smiechom. „Iste, to som si aj ja spočiatku myslel. Ale ako čas plynul, zistil som, že si nula.“
Melian preglgla. Neznášala počúvať také reči, a najmä nie od neho. „Ja nie som nula,“ povedala trasúcim sa hlasom.
„Ale áno, si,“ trval na svojom a falošne sa usmieval. „Humusáčka, ktorá sa priatelí s nesprávnymi ľuďmi, nevieš zvládnuť tie najjednoduchšie kúzla, ktoré ti ukážem, neposlúchaš ma... Správaš sa úplne nerozumne, keď ma provokuješ, pričom veľmi dobre vieš, že ja sa nezdráham ti ublížiť...“ Urobil pár krokov smerom k nej. „Dôveruješ nesprávnym ľuďom...“ Zarazil sa. „Vlastne, ty nedôveruješ ľuďom, ty dôveruješ nejakým špinavým domácim škriatkom!“ Začudovane nadvihol obočie.
Melian nahnevane vytiahla prútik. „Nepribližuj sa ku mne,“ varovala ho a mimovoľne pred ním cúvala. „Nie som až taká hlúpa, Riddle. Myslela som, že ste sa s Dagonom zhodli na tom, že humusáčka nie som.“
Tom skamenel od prekvapenia a výraz v jeho tvári hovoril: ‚Odkiaľ to vie?‘
„Ak ma niečo nedokážeš naučiť, tak je to tvoja chyba, nie moja,“ pokračovala, hoci tomu sama neverila. „S tými ľuďmi sa priatelím preto, lebo mi môžu byť nápomocní, neprovokujem ťa, len sa bránim tvojim urážkam a neviem o tom, že by som niekomu na tejto planéte dôverovala. A láskavo z toho vynechaj domácich škriatkov, ak sú podľa teba takí chudáci, tak ich nezaklínaj a hlavne,“ cynicky sa usmiala, „ich nezabíjaj.“
„Klameš samu seba, Halleyová,“ vyhlásil a prišiel k nej ešte bližšie, až jej vytasený prútik bol len pár centimetrov od jeho hrude. „Odlož ten prútik,“ vyzval ju.
„Ani ma nehne,“ odsekla. Chcela ustúpiť ešte ďalej, no narazila do steny.
Nežne jej pozrel do očí a dotkol sa jej ľavej ruky, v ktorej držala prútik. „Odlož to,“ zašepkal a pomaly, no silno, jej odtisol ruku.
Melian bola úplne vydesená. Nechápala, čo Riddle robí, ale viac ako prútik si teraz všímala, že sa takmer dotýkajú nosmi a vôbec nezaznamenala, že on má jednu ruku v jej habite.
„Vieš čo, Melian?“ opýtal sa jej s milým úsmevom, pričom jej stále uprene pozeral do sivých očí a perami sa približoval k tým jej. „Nechcem ťa, pretože si až nechutne naivná,“ dokončil chladne.
Melian sa cítila, ako keby vošla pod ľadovú sprchu, ktorá ju prebrala z dlhej a hlbokej hypnózy. Prekvapene zažmurkala, a keď sa od nej Tom odtiahol, videla, ako drží v jednej ruke jej fľaštičku so zeleným elixírom, ktorý mal utlmiť jej bolesti, a v druhej zvieral svoj prútik.
„Panebože,“ zašepkala zhrozene, zavrela oči a párkrát buchla hlavou do steny. Mohla na neho použiť zaklínadlo, keď sa k nej tak nebezpečne priblížil, ale bála sa, že by tým bola u neho už nadobro odpísaná. Ako mohla byť tak hlúpa...?
Riddle si pobavene hádzal flakónik do vzduchu. „Len idiot môže naletieť na taký starý trik. A len idiot si môže myslieť, že mu neprídem na jeho neveru. A ja idiotov nepotrebujem,“ ľahostajne povedal.
„Vráť mi ten elixír,“ slušne ho požiadala. „A začnime od začiatku. Za to, čo som spravila, si ma už potrestal a ja som sa poučila.“
Riddle pokrútil hlavou.
Melian sa v zúfalstve uchýlila k poslednému pokusu. Skúsila vyčarovať na svojej tvári smutný výraz, čo v danej chvíli nebolo také ťažké a zašepkala: „Prosím!“
„Nie! Zradila si ma! Tvoja bolesť ti to bude pripomínať v každý deň tvojho krátkeho prekliateho života!“ odsekol. „Ó, áno, Halleyová, toto ešte nebol dostatočný trest. Nikdy predo mnou nebudeš v bezpečí. A chceš späť toto?“ pobavene pozrel na jedovatozelený elixír. „Je mi ľúto, ale je to pre tvoje dobro. Bolo by tragické, keby sa štrnásťročné dievča stalo závislým na takejto sračke,“ uškrnul sa.
Melian zastonala. „Daj mi to!“ prikázala mu.
„Rozkazuješ mi?“
Videla mu na tých očiach plných šialenstva, čo chce spraviť, preto rýchlo skríkla: „Accio!“
Riddle však mal priveľmi rýchle reflexy a jej kúzlo hneď odvrátil. „Prinútila si ma k tomu,“ poznamenal a zovrel dlaň.
V miestnosti zaznel rinkot skla a na dlážku začalo kvapkať čosi zelené.
„Nie!“ skríkla ako v mrákotách a zlostne pozrela na Riddla.
„Och, prepáč, ten elixír ti mal vydržať až do januára?“ opýtal sa prekvapene.
„Nie je to fér! Ani ty si so mnou nehral čestne!“ zúfalo zvolala.
Riddle prevrátil očami. „Nemám čas ani chuť sa tu s tebou otravovať a nemienim kvôli tebe zmeškať obed. Waddiwassi!“
Ohromná sila ju vyhodila cez zatvorené dvere na chodbu, kde ostala omráčená ležať na bruchu na zemi. Jej telom sa šírila bolesť, ale už bola na ňu taká navyknutá, že nevedela ani určiť, z ktorej časti tela vystreľuje. Prinútila sa zdvihnúť hlavu.
Cez obrovskú dieru vo dverách práve preliezal Riddle. Veselo si pískal a keď prechádzal okolo ležiacej Melian, škodoradostne zahlásil: „Veselé Vianoce.“

 

Ešte v ten večer Melian horko-ťažko vyliezla na Astronomickú vežu. Ako čakala, Quirinius tam sedel v tureckom sede a keď počul jej kroky, prekvapene sa obzrel.
„Melian?“ spýtal sa, akoby neveril vlastným očiam.
„Osobne,“ zašomrala.
Qwer ihneď vyskočil. „Čo sa ti, pre Merlina, stalo?“
„Mala som menšie nedorozumenie s Riddlom, za ktorým si ma poslal,“ povedala a tvár zvraštila od bolesti. „Keby tam neprišla Leanne Lesliová a nepomohla mi rýchlo sa odtaľ dostať, tak by som zrejme celý nasledujúci rok strávila po škole s Merrythoughtovou. Veru, komu by sa páčila diera vo dverách veľkosti človeka?“
Quirinius sa na ňu zhrozene pozrel. „On ťa vyhodil cez zatvorené dvere?“ nechápavo sa spýtal.
Melian mu neodpovedala a hodila mu k nohám knihu z knižnice.
Qwer ju zamračene zdvihol a prečítal názov. Následne sa jeho tvár rozžiarila úsmevom. „Tajomstvá čarodejnej mysle.“
Prikývla. „Vysvetli mi to,“ vyzvala ho chladne.
„Ako to myslíš?“
„Bola to náhoda, že zázračný spôsob ako sa zbaviť bolesti som našla v tej knihe, na margo ktorej ma Riddle prvý krát urazil?!“
Quirinius na ňu rozpačito pozrel. „Sadni si.“
„Nie! Najprv mi to vysvetli!“ trvala na svojom.
Pokrčil plecami. „Nie je tu čo vysvetľovať. Ale náhoda to nebola. Viem, že ty v takéto veci neveríš, ale všetko, čo sa na Zemi stane, má nejaký zmysel. Možno práve táto kniha spôsobila všetko tvoje utrpenie.“
Melian si odfrkla.
„Život je nevyspytateľný, Melian. A hocijaký okamih dokáže zmeniť celý tvoj život bez toho, aby si to tušila. Preto je dôležité každý okamih prežiť tak, aby si ho o desať rokov nemusela ľutovať.“
„Ja tu však už o desať rokov nebudem,“ odvetila s pohľadom upretým na nočnú oblohu. „On mi to povedal,“ dodala.
„Len ak odignoruješ ten správny okamih,“ poznamenal Qwer.
„Quirinius!“
„Okej, prepáč.“ Chvíľu ju pozoroval, ako sa trasie od zimy, pretože v Astronomickej veži bolo vždy chladno, obzvlásť v decembri. „Dlho si tu nebola, však?“
„Nie,“ tíško vydýchla. „Asi som sa... bála. Robila som zo seba osudom ťažko skúšaného hrdinu, ale im na tom nezáleží.“ Ukázala na hviezdy. „Kedykoľvek sa môžu zraziť s asteroidom a prísť tak o všetko, čo majú, ale ja som ešte nažive. Síce pokorená, no nažive, a ešte môžem zničiť ten asteroid, čo sa blíži ku mne.“ Otočila sa ku Qwerovi. „Nesmej sa mi,“ povedala už svojím typickým vecným tónom, „som len zdrogovaná z tých sprostých liekov.“
Quirinius sa zamyslene zahryzol do spodnej pery. „Môžem ťa naučiť to, čo píšu v tejto knihe,“ vzdychol napokon.
„To znelo veľmi ochotne,“ poznamenala Melian, ani sa nepýtala, odkiaľ to Qwer ovláda.
„Ja mám totiž zakázané učiť hocikoho niečo také,“ priznal sa. „Ale kvôli tebe pôjdem aj do pekla, ak ti to má pomôcť.“
Melian sa cítila trápne. Nevedela, že ju má Qwer tak veľmi rád. Podišla k nemu a objala ho. „Ďakujem,“ zašepkala. Bolo jej ľúto, že ona k nemu necíti to isté, ale pochybovala o tom, že ešte dokáže mať niekoho rada. Možno to bolo trhlinou v jej charaktere a možno tým, že sa toho bála. Lebo o to väčšmi vás bolí, keď vás zradia...

„Mohol by si však spraviť pre mňa ešte niečo?“ Odrazu sa cítila ako vypočítavá mrcha.
„Podľa toho, čo to bude,“ odvetil s úsmevom.
Podala mu svoj prútik, na ktorý sa prekvapene zahľadel. „Ovládaš zaklínadlo Imperius?“
„Áno, ale načo, dočerta...“
„Vyskúšaj to na mne,“ povedala. „A nepýtaj sa, prečo.“
„Zbláznila si sa?“
„Nie. Quirinius, prosím,“ chytila ho za ruku. „Musíš to pre mňa spraviť. Nemôže mi to predsa ublížiť.“
„Ani náhodou!“
Melian nespokojne vzdychla. „Robím len to, čo si mi poradil! Chcem zistiť, čo cítim!“
„Čo to má spoločné s Imperiusom?“
„To ti nechcem povedať a ty vieš, že mám na to právo,“ povedala mu.
Quirinius od nej odtrhol pohľad a pokrútil hlavou. „Ty si úplne šialená,“ zamrmlal. „Keď si pomyslím, že od takéhoto človeka závisí osud miliónov ľudí...“
Melian na neho nechápavo hľadela s otvorenými ústami. „Ako...?“
„Imperio!“

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

ďakujem vám (:

(foaly, 16. 7. 2008 21:36)

Lucka: neboj sa, nenechám :D

úžanéé

(YkS, 15. 7. 2008 15:10)

júúúj len keby už bolo aj pokračovanie ....dúfam že nebudem musieť veľmi dlho čakať moc dlho..:) je to úžasné lepšie poviedky som dlho nečítala ...:) si fakt talent...

:)))))

(Evelyn, 9. 7. 2008 20:45)

foaly.ty si tá najzlatšia osoba na svete je to úplne úžastné!!!!

Supeeeeeeer

(Lucka, 6. 7. 2008 17:46)

No som zvedava kedy bude dalsia kapitola,dufam,ze tentokrat uz nas nenechas cakat 4 mesiace :)lebo som si musela precitat 2 kapitoly dozadu,aby som si spomenula,o com ten pribeh vlastne bol :)Ale inak je to uplne skvela story :)

wooow

(monča, 3. 7. 2008 19:53)

supeeer:D a akeee dlhee:P a mohla by nakoniec verit qwerovi..:) a tom fuu:P tam muselo byt napatie medzi nimi:D supeeeer:)

vau

(bella, 1. 7. 2008 11:02)

je to uzasne.....fakt som necakala taketo pokracovanie...nakoniec medzi melain a tomom nieco bude:D.....len kedy bude pokracovanie???..paci sa mi ako si sa rozbehla:)