Potomkovia hadov - 26.kapitola: Chcem počuť pravdu, aj keď ma zničí!
26. kapitola – Chcem počuť pravdu, aj keď ma zničí!
„To pre istotu,“ otočil sa, jeho habit sa za ním zavlnil, vyšiel z Núdzovej miestnosti a zabuchol za sebou dvere. Nechal ju tam samu... S potkanom…
Melian sa trhane nadýchla a snažila sa zachovať pokoj. Rýchlo premýšľala. Mohla niečo robiť? Jej prútik ležal dva metre od nej a hoci vedela čarovať trochu aj bez prútika, nemala na to energiu. Predsa aj znehybňujúce zaklínadlo uvrhnuté na potkana už prestávalo pôsobiť! Musí sa pozbierať a sústrediť sa. Možno sa jej tak podarí spomaliť rozmŕzanie zvieraťa a oddialiť tak svoju smrť. Neboli to ktovieaké vyhliadky...
Vďaka svojej vytrénovanej sile vôle bol potkan uväznený ešte desať minút, kým sa stalo niečo, čo Melian naozaj nečakala. Uvedomila si, že dokáže hýbať hlavou a rozprávať, hoci zbytok tela mala ešte celkom stuhnutý. Zavrela oči. Už nevládala udržať potkana, ktorý sa začínal sem-tam trhane mykať. Melian to nevedela pochopiť, no ako rozmŕzal on, zároveň s ním rozmŕzala aj ona a po pár minútach dokázala hýbať rukami, hoci ich mala veľmi ťažké. Nohy ju však stále nechceli poslúchať.
Ale dlhšie čakať nemohla, lebo vyhladovaný potkan na ňu vzápätí skočil. Melian sa sústredila na jedinú vec, ktorá pre ňu v tom momente v celom vesmíre existovala – na svoj prútik, ktorý jej skočil do rúk a ona vyriekla prvé zaklínadlo, ktoré jej zišlo na um. „Sculpo!“ zašepkala.
Zaklínadlo zasiahlo zdivené zviera uprostred skoku a rozpáralo mu to kožuch v oblasti srdca. Potkan padol v smrteľných kŕčoch na zem pol metra pred Melian, ktorá sa na neho nedokázala pozerať. Nešlo jej to do hlavy, pretože vôbec nerobila ten čudný pohyb prútikom ako Riddle a predsa sa jej to podarilo.
Pokúsila sa vstať a vtedy pocítila ohromnú bolesť, ktorú necítila vďaka znehybňujúcemu zaklínadlu, a do očí jej vyhŕkli slzy. Každučká čiastočka v jej tele kričala od bolesti a jej sa zahmlil zrak a zakrútila hlava. Chytila si ju do dlaní, akoby tým mohla zabrániť, aby jej ju obrovský tlak v hlave roztrhal na dve časti. Nemohla omdlieť. Nie, teraz nie! Musí sa odtiaľto dostať!
Po chvíľke bolesť v hlave ustúpila, no ona ešte stále nemala dostatok síl vstať. Bála sa. Naozaj sa bála. Bola presvedčená o tom, že sa jej stalo niečo s chrbticou. Najradšej by zatvorila oči a upadla do bezbolestného spánku, no nemohla sa vzdať, keď si spomenula na Riddlovu skazenú tvár. Takú radosť mu neurobí! „Máš pravdu, Riddle,“ pomyslela si. „Naozaj mám svoju hrdosť. Ale iný typ, ako si myslíš.“
Klesla na brucho a v ukrutných bolestiach sa na lakťoch odplazila k dverám Núdzovej miestnosti a prútikom ich otvorila. Stálo ju to množstvo síl a vonku na chodbe si zase ľahla. „Setty,“ ozvala sa slabým hlasom. V okamihu sa pri nej objavil jej obľúbený domáci škriatok.
„Áno, slečna Melian?“ poklonil sa jej zvyčajným tónom a úslužnosťou, hoci ona ležala na chodbe v očividných bolestiach. Melian by to pri normálnych okolnostiach pripadalo čudné, no teraz ju trápili iné veci.
„Vezmi ma k Dumbledorovi... Prosím...“ namáhavo zašepkala, Setty ju vzal za ruku a v ďalšej sekunde boli už pred pracovňou Albusa Dumbledora.
„Potrebuje slečna ešte niečo?“
„No... Nie...“ odvetila, prekvapená škriatkovou neochotou a on sa ihneď odmiestnil. ‚Čo teraz?‘ pomyslela si. Už musí byť riadne neskoro. Kašlala však na to. „Pán profesor!“ skríkla čo najhlasnejšie ako v danej situácii vládala.
Z pracovne vybehla nejaká osoba, ale nebol to Dumbledore. „Melian!“ skríkol, ale Melian ho ledva vnímala. Bolesť v chrbtici bola strašná.
Chlapčenské ruky ju jemne zdvihli a vzlykajúcu ju odniesli dnu.
Melian sa zobudila na nejakej posteli v Dumbledorovej pracovni. Okamžite ju napadlo, že ju vyčaroval sám. Ani jej nenapadlo posadiť sa, inštinktívne vedela, že by sa jej to aj tak nepodarilo.
„Melian, vypi to,“ Dumbledore jej k perám zdvihol pohár vody a ona ju namáhavo prehĺtala.
„Čo sa stalo?“ hlesla.
„Odpadla si,“ stručne odvetil.
Melian sa poobzerala po pracovni, lebo si pamätala ešte nejakého chlapca. Áno, stál tam, bledý v otrhanom cestovnom plášti a opieral sa o stôl.„Quirinius?“ Chlácholivo sa na ňu usmial.
„Pán Wotar, mohli by ste, prosím, skočiť do nemocničného krídla a vypýtať fľašku extra silného elixíru proti bolesti?“ spýtal sa Dumbledore, Qwer prikývol a za pár minút sa vrátil spolu s krvavočervenou tekutinou.
„Fuj, ja to nechcem!“ protestovala Melian.
„Ale musíš to vypiť,“ vážne povedal Qwer a nalial jej to do úst, hoci sa bránila, ako vládala a Qwer jej držal ústa otvorené. Keď dopila, rozkašlala sa a striasla od znechutenia. Elixír jej priveľmi pripomínal krv. „Čo si to predstavuješ?“ oborila sa na neho.
Qwer ospravedlňujúco zdvihol ruky. „Prepáč, inak to nešlo. Musel som...“
Elixír začal pôsobiť a Melian už necítila bolesť. Vlastne, ona necítila nič, akoby bola zase paralyzovaná. Bolo to však lepšie ako predtým, no aj tak bola ešte na Qwera nahnevaná a rozhodla sa ho ignorovať. On jej rozhodnutie mlčky prijal a nasledujúcu polhodinu nepovedal ani slovo.
„Ako sa cítiš?“ spýtal sa jej Dumbledore. Okamžite si spomenula na možnosť, že nebude môcť chodiť a bude pripútaná na vozíček. Zúfalo sa rozplakala.
„No tak, dievčatko, neplač,“ pohladil ju Dumbledore po vlasoch.
„Ja nemôžem chodiť,“ posťažovala sa Melian profesorovi hlasom priškrteným od plaču.
„Neboj sa, určite nájdeme nejaké riešenie,“ upokojujúco sa na ňu usmial, „ale najprv mi musíš porozprávať, čo sa stalo.“ Melian sa váhavo pozrela na Qwera, ktorý mal na tvári nepreniknuteľný výraz. „Som si istý, že pán Wotar o tom nepovie ani živej duši,“ ubezpečil ju Dumbledore.
Melian v duchu zvažovala, čo všetko mu má povedať. Rozhodla sa, že mu povie všetko. Riddle si to zaslúžil. A tak mu porozprávala o neporušiteľnej prísahe (Dumbledore sa vtedy tváril naozaj zmätene), o tom, ako ju Dagon chcel zaškrtiť a ako sa na ňu Riddle hneval, keď nedokázala predviesť kúzlo Sculpo a ako ju potom hodil o stenu a nechal ju napospas krvilačnému zvieraťu. Nezamlčala mu ani knihu, ktorú jej na prázdniny požičal.
„Nechápem jedno,“ povedal Dumbledore, keď dokončila. „Ako to, že sa ti odtiaľ podarilo dostať, ak si bola znehybnená?“
„Nerozumiem tomu... Ako sa strácala účinnosť môjho zaklínadla na potkana, tak sa strácala účinnosť Riddlovho zaklínadla na mňa. Nemyslím si, že by to kúzlo zbabral, na to je priveľmi schopný. Skôr mám pocit, že ma chcel len vystrašiť a spravil to tak naschvál.“
„Nemyslím si, že by to bolo naozaj tak...“ povedal Dumbledore.
„Ale ako je to potom možné?“ odporovala Melian.
„Nie som si tým istý,“ váhavo odvetil Dumbledore. „Radšej ti to nepoviem, akoby som mal klamať, ale mám určitú teóriu. Ak o tom zistím viac, dozvieš sa to ako prvá.“ Melian neochotne prikývla. Aj tak si myslela, že má pravdu ona. Dumbledore vedel, že ona vie, že skutočnosť, že sa to dozvie ako prvá neznamená, že sa to dozvie hneď, ako to Dumbledore zistí. Ak by mal pravdu, tak takáto pravda by musela počkať. Ak by jej to povedal teraz... Neodvážil sa to. Bál sa, že by tým zmenil priveľa vecí. Melian dospievala a sama nevedela, kým naozaj je a táto pravda mohla ovplyvniť veľa vecí. Ako aj to, na koho stranu sa postaví v nadchádzajúcich časoch.
„Akú knihu ti požičal Tom?“ zmenil tému.
„Neviem jej názov,“ pravdivo odpovedala. „Vlastne som sa do nej veľa krát nepozrela...“ Pokrčila plecami.
„A Tom ťa potrestal len kvôli tomu, že si nedokázala to, čo od teba žiadal?“ pochybujúco nadvihol obočie.
„Áno,“ odvetila pevným hlasom.
„Melian, Melian...“ vzdychol Dumbledore. „Koľkokrát som ti vravel, že ho nemáš provokovať?“ Melian urazene našpúlila pery. „Ja som ho neprovokovala!“ Skúmavo sa jej zahľadel do očí. „No dobre, neplazila som sa pred ním na zemi, ale on začal!“
Dumbledore ustarostene pokrútil hlavou. „Melian...“ varovne začal, ale ona ho prerušila.
„Nie, nehovorte mi to! Viem, že k megalomanovi ako on by som sa asi mala správať s úctou a zbabelo utierať pred ním podlahu, po ktorej kráča, ale ja mám trochu sebaúcty!“
„Práve preto by si sa mala kontrolovať, aby si prežila dovtedy, kým mu budeš schopná zasadiť smrteľný úder!“ Dumbledore nezvýšil hlas, no jeho slová by beztak nemohli mať na Melian väčší účinok. Umlčali ju a prinútili ju zamyslieť sa. Naozaj by niekedy mohla zničiť Toma Riddla? Tá predstava ju desila. Aj po všetkom, čo si pre neho vytrpela, netúžila ukončiť jeho život, ale ani mu nemohla dovoliť získať moc. Uvedomovala si, aký teror by vtedy na Zemi nastal. Túto myšlienku odsunula na bok. Bude mať ešte kopu času premýšľať, čo spraví o niekoľko desiatok rokov, ale teraz musí pristúpiť na Riddlove pravidlá hry. Aspoň naoko.
„Čo sa týka tých paralyzovaných nôh...“ ozval sa Qwer a ona na neho pozrela. „Možno je to ešte účinok Petrificusu... Možno ešte nie si úplne rozmrazená.“
„Dobrá pripomienka, pán Wotar,“ povedal Dumbledore. „Priori Incantantem!“ Melian vydýchla od úľavy. Svoje nohy už cítila, no ešte stále nimi nemohla hýbať a aj im to povedala.
Dumbledore sa zamyslel. „Zrejme máš v tom prípade poranenú chrbticu. Becky!“ povedal krátko a pred ním sa objavil domáci škriatok. „Ako vám vedieť Setty poslúžiť, pane?“ spýtal sa Setty s nosom zaboreným do koberca. „Settleford!“ zvolal Dumbledore prekvapene. „Ja som predsa volal Becky...“
„Pane, Becky teraz nemôcť prísť, pretože ona mať veľmi veľa práce. A tak Setty prišiel namiesto nej,“ vysvetlil škriatok a vyhýbal sa Dumbledorovmu pohľadu.
„Dobre, na tom teraz nezáleží,“ povedal Dumbledore napokon, „teraz potrebujem hlavne niekoľko byliniek.“
„Nech pán povie, čo potrebovať,“ vyhlásil škriatok a Dumbledore mu vymenoval niekoľko bylín. „Nikdy som nebol tak zdatný v liečení ako madam Treatová, ale pán Wotar sa v bylinkách veľmi vyzná,“ adresoval Melian. „Musíme totiž pripraviť Kostihoj, aby sa ti stavce dostali späť na správne miesto.“ Melian prikývla. Setty o chvíľku priniesol všetky požadované bylinky a keď sa opäť odmiestnil, Dumbledore pozrel na Quiriniusa. „Nezdal sa ti ten škriatok nejaký čudný?“ spýtal sa a ani si neuvedomil, že mu začal tykať. Melian si to však všimla a pripadalo jej to zvláštne. Qwer sa však na Dumbledora veľavravne pozrel a neodpovedal. „Ach, jasné, prepáč...“ ospravedlnil sa rýchlo profesor.
Melian pozerala raz na Qwera, raz na Dumbledora. „Čo vy spolu máte?“
„Teraz je to vedľajšie,“ vyhlásil profesor nekompromisne. „Quirinius, ak by si mohol tú šalviu...“ Qwer pochopil, vzal veľký povarený list šalvie a podišiel k Melian. „Čo chceš spraviť?“ nedôverčivo sa spýtala.
„Pomôcť ti,“ povedal jednoducho a vyzliekol jej habit. Dumbledore zatiaľ vyťahoval zo skrine pomôcky na výrobu liečivého elixíru.
„Hej!“ bránila sa, ale Qwer sa odmietol s ňou o tom baviť a vyhrnul jej na chrbte tričko. „Nehýb sa,“ prikázal jej, „lebo inak si vezmem príklad z Riddla a znehybním ťa.“
„Si odporný,“ zasyčala.
„Účel svätí prostriedky,“ pokrčil plecami a opatrne jej položil na ranu na chrbte horúcu šalviu. Bol to zvláštny pocit. Šalvia bola horúca, no Melian cítila aj zimomriavky z Qwerovho dotyku. Uvedomila si, že sa jej dotýka chlapec.
„Nepomohli by viac skorocelové listy?“ spýtala sa vecne, aby odviedla svoje myšlienky inam.
„Nehádaj sa... A musíš chvíľu vydržať, kým bude kostihoj hotový. Zatiaľ ti spravím obklad aj z toho tvojho milovaného skorocelu,“ povedal.
„Budem v poriadku?“
„Samozrejme, že budeš. A už mlč, všetci sa potrebujeme sústrediť,“ zahriakol ju.
„Buď rád, že nedokážem pohnúť nohami, inak by som ťa niekde poriadne kopla,“ odvetila a on sa kyslo usmial. Za chvíľu bol už kostihoj hotový a Melian ho bez protestov vypila. „Hm... Žiadna zmena...“ zhodnotila napokon zúfalo.
„Zaberie to až za pár minút,“ ubezpečil ju Dumbledore. „Quirinius, myslím, že by si už mal ísť...“ adresoval Qwerovi a on prikývol. „Veľa šťastia ti prajem.“
„Ďakujem,“ povedal a podal si s ním ruku. „Tak dovidenia,“ otočil sa a vyšiel z pracovne, Melian nevenoval ani jediný pohľad, no o chvíľu zistila, prečo.
„Melian,“ začal Dumbledore, „musím sa ťa na niečo spýtať a bol by som rád, keby si mi povedala pravdu.“
„Ak budem môcť,“ prikývla a masírovala si zatiaľ nohy.
„Z knižnice pred dvoma týždňami zmizla jedna kniha.“
„Naozaj?“
„Bola zo zakázaného oddelenia a opatrenie riaditeľa Dippeta bolo vážne narušené,“ vyčítavo na ňu pozrel.
„Aká to bola kniha?“ nevinne sa spýtala. Keď však videla Dumbledorov pohľad, dodala: „No dobre... Vzala som ju sa... Mám ju vrátiť?“
Dumbledore zaváhal. „Za toto by som ti mal strhnúť body...“
„A pridal mi niekto body za to, čo si musím pri Riddlovi vytrpieť?“ odvrkla.
Profesor sa zamyslel. „Tak teda dobre... Myslím, že Caligulo nie je až taká nebezpečná kniha a...“
„Prečo bola vlastne v zakázanom oddeleni?“ prerušila ho Melian. „Je v nej predsa len pár protikliatob.“
„Áno, ale je v nej aj niečo mimoriadne cenné a nesmie sa to dostať do nesprávnych rúk,“ veľavravne na ňu pozrel. „Radšej si ju nechaj, možno sa ti ešte zíde. Ale sľúb mi, že nedovolíš, aby ju niekto videl.“
„Samozrejme...“
„Dobre. Máš mi ešte niečo povedať?“
Melian zaváhala. „Áno... Ide o to... Myslím, že Riddle cez prázdniny zabil svojho otca, lebo to bol mukel.“
„Si si tým istá?“
„Stopercentne,“ prikývla.
„Lenže podľa riaditeľa Dippeta sa z Rokfortu celé leto ani nepohol.“
„Odkedy si myslíte, že Dippet vie všetko, čo sa na Rokforte deje?“ odporovala Melian a zistila, že už dokáže hýbať nohami. „A čo tu vlastne robil Qwer?“
„Museli sme niečo prebrať...“
„Pán profesor, uráža ma, ak ma považujete za hlupaňu. Všimla som si, že mal cestovný plášť. Niekam cestuje a vzhľadom na to, že je noc, je to trochu podivné. A odkiaľ vie o mne tak veľa?“
Dumbledore pokrútil hlavou. „Dievčatko, aj keby som chcel, nemôžem ti to povedať.“
„Aha, samozrejme... Určite som ešte primladá a nebudem tomu rozumieť. Myslím, že už pôjdem,“ povedala a Dumbledore jej pomohol vstať. „Ďakujem vám za vašu pohostinnosť a za to, že sa o mňa tak staráte, že mi nedokážete povedať pravdu. Nemusíte ma odprevádzať, cestu poznám aj sama,“ chladne povedala a tackavo sa pobrala k dverám.
„Melian, dávaj si pozor,“ vyhlásil Dumbledore smutne.
„Nemajte strach, mne sa problémy na míle vyhýbajú, najmä keď sa mi dostáva toľkej milosrdnej starosti od ľudí, ktorí majú na srdci viac moje osobné dobro ako duševné zdravie,“ sarkasticky odvetila. „Dobrú noc.“
O pár stoviek metrov ďalej sa v slizolinskej izbe istý chlapec spokojne usmial. „Takže som mal pravdu...“
„Tom?“ ozval sa rozospatý hlas. „Čo tu robí ten škriatok? Premerlina, veď je pol druhej!“
„Tak spi, nikto ti v tom nebráni, ja tu musím prebrať istú naliehavú záležitosť,“ odsekol a Dagonovi neostávalo nič iné, len sa obrátiť na druhý bok. No nezaspal, oči mal dokorán otvorené a počúval...
„Takže išla za Dumbledorom?“ spýtal sa Tom škriatka kľačiaceho pred ním, ktorý trhane prikývol. „Suka jedna,“ uľavil si. „Som zvedavý, či to už Dumbledore vie... Ale ak aj áno, určite jej to nepovie, pretože si bude zrejme myslieť, že ju to zle ovplyvní. A namyslená je už beztak dosť...“ Tieto slová neadresoval nikomu konkrétnemu.
„A určite jej nikto nepomáhal?“
„Nie, pane. Keď ma ona zavolať, ona ležať na chodbe na siedmom poschodí a ja ju musieť dostať k Dumbledorovi.“
„Aha, jasné... Potvrdilo sa mi, čo som už vedel. Takže ona a ja... Máme veľmi podobnú krv...“ zamyslel sa. „Dobre, už môžeš ísť.“ Setty sa ešte raz hlboko poklonil, luskol prstami a už ho nebolo. Tom vošiel do kúpeľne a napustil si vaňu. Potreboval premýšľať. Niečo mu na tom nesedelo. Čo robil v Dumbledorovej pracovni Quirinius Wotar? V živote o ňom nepočul, hoci mu Setty povedal, že je Melianin blízky priateľ. Vyzliekol sa, ponoril sa do vane a zaklonil hlavu. Vcelku to bol úspešný deň. Konečne vie, prečo sa s tou Halleyovou babral.
„Preboha! Baví ťa to?“ vyčítavo sa Melian zahľadela na Quiriniusa, keď zabuchla dvere na Dumbledorovej pracovni.
„Je mi ľúto, ak som ťa vystrašil,“ odvetil opierajúc sa o stenu chodby.
„Čo tu robíš?“
„Chcel som sa s tebou rozlúčiť a zistiť, či si už v poriadku,“ pomaly povedal.
„Prečo? Ideš niekam?“
„Áno.“
„Kam?“
„To ti nemôžem povedať.“
„Myslela som si,“ znechutene si ho premerala. „Hlavne že ty môžeš vedieť o mne všetko, ale ja o tebe nič... Myslela som, že sme priatelia. Priatelia si zvyknú dôverovať.“
„Ako ty a Jack?“ nadvihol obočie.
„Jacka sem nepleť,“ odsekla.
„Pozri, Melian,“ vzdychol, „nie je to otázkou dôvery...“
„A akou otázkou to potom je?“ nahnevane zvraštila čelo. „Alebo aj ty máš pocit, že to nemôžem vedieť, lebo som na to primalá?!“
„Nie, naozaj o to nejde... Nemôžem ti to povedať ani keby som chcel,“ smutne odvetil.
„Tak vieš čo?! Strať sa mi z očí... Dúfam, že keď odídeš, niečo sa ti stane a už sa sem nevrátiš,“ nenávistne na neho pozrela.
„Melian,“ začal varovne.
„Neber moje meno do svojich úst!“ zasyčala. „Nemáš na to žiadne právo! Celý čas len zo mňa vyciciavaš tajomstvá, ale bližšie k sebe ma nedokážeš pustiť!“
Qwer pokrútil hlavou. „No tak... Ty predsa nie si taká zlá, akou sa snažíš byť...“
„Prečo si si taký istý?! Nič o mne nevieš!“
„Lebo ešte stále si pamätám na to malé dievčatko, čo mi raz zrejme zachránilo život,“ potichu povedal.
10. október 1939
Pod schodiskom s knihami v ruke stál tmavovlasý chlapec a netrpezlivo podupkával nohou. „Melian! No konečne... Poď rýchlo, lebo nestihneme raňajky!“
„Už letím,“ povedala a zbehla po schodoch. „Bŕŕ, ale je tu zima,“ povedala, keď sa obzrela po klubovni. Aj keď v kozube horel oheň, nedalo sa to tam vydržať. Toho roku prišla jeseň skoro a bola veľmi chladná. Pred kozubom ležal v kresle chudý chlapec a silno kašlal.
„No tak, poď,“ potiahol Jack Melian za rukáv. Ale ju zaujal ten chorý chlapec. „Kto je to?“ spýtala sa.
„To je Qwer,“ povedal Jack úzkostlivo. „To je taký čudák... Nikto sa s ním nebaví... Kašli na neho.“
„Ale veď je chorý!“ protestovala.
„On je chorý duševne,“ poznamenal Jack. „Je to blázon... Nevšímaj si ho.“ Okolo nich prešli dve štvrtáčky a znechutene pozreli na chorého chlapca.
„Choď na raňajky, hneď ťa dobehnem,“ povedala Melian.
„Čo chceš robiť?“
„Ja? Nič, len som si zabudla v izbe knihy. Choď už.“ Keď Jack odišiel, Melian opatrne podišla k chlapcovi. „Ahoj,“ prihovorila sa mu. „Si v poriadku?“
„Choď preč,“ odvetil chrapľavým hlasom a zase ho pochytil záchvat kašľa. Dievča mimovoľne ustúpilo. „Bol si už v nemocničnom krídle?“
„Nie a ani tam neplánujem ísť,“ odsekol. „Nechaj ma na pokoji.“
„Ale veď máš zrejme zápal pľúc! Čo ak zomrieš?“ nedala sa Melian.
Pozrel na ňu zahmlenými očami. „A komu na tom záleží? Nikdy si nepoznala človeka, ktorý by chcel zomrieť?“
„Máš horúčku, blúzniš a hovoríš hlúposti,“ poznamenala Melian. „Musíš ísť do nemocničného krídla.“
„Nemusím! Musíš ma tu nechať! Ja sa nechcem vyliečiť!“ Chlapec sa triasol od horúčky.
„Fajn,“ povedala Melian, „v tom prípade ti želám príjemné umieranie.“ Energicky vyšla z klubovne a zamierila rovno za vedúcim fakulty, profesorom Albusom Dumbledorom. Ten už tomu bláznovi dohovorí...
„To bolo už dávno...“ Melian nervózne prešľapovala z nohy na nohu. To bolo prvý krát, čo sa s Qwerom bavila. Neskôr jej madam Treatová povedala, že mu zrejme zachránila život, lebo o pätnásť minút začal kašlať krv. „A keby som nezavolala pomoc ja, zavolal by ju niekto iný.“
Qwer sa na ňu usmial. „Ty vieš, že by ju nikto nezavolal. Všetci sa ma stránili. Ty jediná si nemala predsudky. A za tvoju pomoc som sa ti vtedy ani nepoďakoval.“
„Len nezačni byť sentimentálny,“ odbila ho Melian a prekrížila si ruky na prsiach. Pravdou bolo však to, že sa bála, aby nezačala byť sentimentálnou ona. „A odvtedy som sa zmenila. Sú to tri roky, Qwer.“
„Lenže ja viem, že keby si mala opäť na výber, znova by si ma zachránila.“
„Ale ja som ti nezachránila život! Treatová vždy preháňa! A toto s tým vôbec nesúvisí, zbytočne odbočuješ od témy... Hlavné je, že do tohto kamarátstva prispievam stále len ja, no ty o sebe nemôžeš povedať nič. Pochop ma, nie je to voči mne férové!“
„A je férové to, že svojmu najlepšiemu kamarátovi Jackovi nedokážeš povedať o Riddlovi a snažíš sa rozbiť jeho vzťah s dievčaťom, ktoré miluje?“
„Po prvé, ona si ho nezaslúži. Po druhé, snažím sa ho len chrániť! Kvôli nemu som predsa prijala Riddlovu ponuku, len aby sa mu nič nestalo!“
Qwer znova pokrútil hlavou. „Nie je to tak a ty to vieš. Slúži ti to len ako alibi. Zmier sa s tým... Ty zamlčuješ veci Jackovi, ja tebe. Je to večný kruh, kým z neho niekto z nás nevystúpi. Ty to môžeš urobiť kedykoľvek, no ja musím pár rokov ešte počkať.“
„Stále len samé „musíš ešte počkať“ akoby som tú pravdu teraz psychicky nezvládla,“ odfrkla Melian. „Ale ja ju chcem počuť, aj keby ma mala zničiť!“
„Melian, je to pre tvoje dobro...“
„Vieš čo? Prestaň ma súdiť a nestaraj sa do mojich vecí! Nikdy ti do nich nič nebolo... Fakt neviem, prečo som sa s tebou kamarátila...“ Melian sa mu otočila chrbtom.
„Melian? Povedz mu to,“ povedal Qwer pevným hlasom. Melian len mávla rukou a sklamaná odišla. Qwer sa ešte dlho pozeral, ako odchádzala. Nechcel, aby to dopadlo takto. Zhlboka si vzdychol a otočil sa. Ako bez duše kráčal cez Vstupnú halu, kde natrafil na Zloducha.
„Ale ale, koho to tu máme? Nie je to náhodou náš teploško Queer?“ zatiahol Zloduch sladkým hlasom.
„Strať sa,“ zavrčal Quirinius a vyšiel z hradu. Vonku husto pršalo a on si nasadil kapucňu a pevnejšie sa zababušil do plášťa. Pozrel hore na oblohu a nechal kvapky, aby mu padali do tváre. To dievča ani netušilo, že je príčinou všetkých jeho starostí a problémov s Radou...
Melian kráčala do chrabromilskej klubovne a vôbec si nevšímala okolie. Zrazu prešla cez niečo ľadové a striasla sa. Čo to bolo? Obzrela sa. „Ach, prepáč, nevidela som ťa,“ ospravedlnila sa jej Šedá pani, bystrohlavský duch. Melian pokrútila hlavou. „Trafená ženská...“ zamrmlala.
„Heslo?“ zastavila ju Tučná pani.
„Eh... žeby škrek aurigy?“ Tučná pani prikývla a pustila ju dnu. Melian nestrácala čas výstupom do svojej izby. Jednoducho sa hodila na gauč v klubovni a hneď zaspala. Zobudila sa o pár hodín neskôr a hoci sa jej to zdalo len ako pár sekúnd, už sa jej nechcelo viac spať. Do klubovne svietilo zubaté jesenné slnko a ju to ťahalo von. A tak aj išla („Prečo ma budíš o štvrtej ráno?“ kričala Tučná pani), no po pár metroch si spomenula na to, ako by sa asi tváril Jack, keby išla von len v tričku. A tak sa zase vrátila („Dievčisko jedno nevychované, baví ťa budiť starých ľudí v takomto nekresťanskom čase?!“) a vošla do kúpeľne osprchovať sa. Potom zabehla do izby po sveter. Všetky tri dievčatá spali a Melian bolo ľúto nezobudiť ich. Preto robila všetko čo najhlučnejšie, až sa Tara zobudila. „Čo sa stalo? Koľko je hodín?“ zívla blondínka.
„Už je jedenásť, Tara,“ povedala Melian, „nemala si mať náhodou s niekým o pol dvanástej schôdzku?“
To ju úplne prebralo a vydesene sa posadila. „Čože?!“ skríkla. „A prečo nič nevidím?! Oslepla som!“ zhíkla.
„Tara,“ vzdychla si Melian a čudovala sa, že ten krik neprebudil Mirabelle a Corinu, „máš na očiach uhorky.“
„Aha,“ spamätala sa jej spolubývajúca a zložila si zo svojej tváre zeleninu. Pozrela na budík a v údive otvorila oči. „Ale veď je ešte len päť hodín!“ ohromene povedala.
„Nie! Naozaj?“ Melian predstierala prekvapenie. „Hups. Asi som sa zle pozrela,“ nevinne sa usmiala.
„Tyyy.... HLUPAŇAAA!“
Melian odtiaľ rýchlo zdúchla, lebo na ňu smeroval Tarin vankúš a vybehla von z hradu, pričom si zaumienila, že sa bude Tučnej panej radšej vyhýbať („Už sa konečne rozhodni, či ideš von alebo dnu!“). Po tom raňajšom behu hradom sa unavene zvalila pod svoj obľúbený strom pri jazere a pozorovala pokojnú rannú hladinu, z ktorej sa sem-tam vynorila rybička a po nej nejaké zelené slizké chápadlo, ktoré rybičku chytilo a následne stiahlo pod hladinu. Melian sa na to divadlo len udivene pozerala a rozmýšľala o včerajšku. Stalo sa veľa vecí. Uvažovala o tom, čo jej povedal Qwer. Aj ona sama vedela, že rozhovor s Jackom len zbytočne odďaľuje, možno preto ju jeho výčitky tak rozladili. ‚Ale najprv musí zvládnuť oklumenciu, až potom mu to môžem povedať,‘ uisťovala sa. A to nevedela, kedy bude... Tiež jej vŕtalo v hlave Qwerovo tajomstvo. Kam len včera išiel? A ešte k tomu mu to Dumbledore dovolil! Bolo to nanajvýš čudné. Ach, tak rada by to tajomstvo vypátrala!
Zrazu spozorovala tmavú postavu prichádzajúcu od hlavnej brány. Prekvapene vstala a napla zrak. Kto to len môže byť? Hádam len nie Quirinius! Kde bol celú noc? Chlapec s vlasmi myšacej farby a prenikavými modrými očami sa k nej s úsmevom blížil a Melian si až teraz všimla, ako cez leto vyrástol. Ale prečo sa usmieva? Veď sa včera pohádali, hoci to Melian trochu mrzelo, lebo on bol ten, s kým sa mohla v poslednom čase otvorene rozprávať. Qwer bol už pri nej a bez slova okolo nej prešiel. To ona nečakala.
„Qwer?“ nesmelo na neho zavolala, ale odignoroval ju. Išla teda za ním dodržiavajúc bezpečnú vzdialenosť. Qwer vošiel do hradu a Melian ho nečujne nasledovala. Na treťom poschodí zaklopal na Dumbledorovu pracovňu a vošiel.
Melian zanadávala, ale keď prechádzala okolo pracovne, všimla si, že Qwer zle zatvoril dvere a tým sa narušilo zvukotesné zaklínadlo chrániace miestnosť. Priložila si ucho na dvere a počúvala.
„Dobré ráno, pane,“ pozdravil Qwer a vyzliekol si cestovný plášť. Dumbledore už takto skoro ráno sedel za svojím stolom a čítal noviny.
„Ach, dobré ráno, Quirinius,“ pozrel na neho. „Dobré správy?“
„Vynikajúce,“ unavene sa usmial. „Síce sa Rada zhodla na tom, že ak si nedám pozor, obmedzia mi moc dovtedy, kým nenadobudnem plnoletosť. Ale čakal som horšie veci. Mimochodom, Gladwyn vás pozdravuje, odprevadil ma až k bráne. A odkazuje vám, že...“ Zrazu niečo hlasno zavrčalo. „Čo je to, pán profesor?“
„To je špiónoskop,“ zívol Dumbledore. „Zle si zatvoril dvere a teraz niekto načúva.“
Qwer rýchlo vybehol von a poobzeral sa po chodbe. Vrátil sa. „Nikto tam nebol, pán profesor.“
„V tom prípade beží Melian naozaj rýchlo,“ žmurkol na neho.
„Och, to je moja chyba,“ chytil sa Qwer za hlavu. „Určite ma sledovala.“
„Aspoňže nepočula nič dôležité,“ povedal Dumbledore. „A teraz mi porozprávaj, čo presne sa v noci dialo.“
„Dnes máme prvú hodinu s Kettleburnom,“ sadol si Jack vedľa Melian vo Veľkej sieni.
„Odkiaľ vieš?“ spýtala sa s plnými ústami ovsenej kaše.
„Bolo to písané hore na nástenke. Tieto dva týždne vraj naháňal v lese nejaké beštie... Som zvedavý, čo nám predvedie.“
„To aj ja,“ priskočil k Melian Will nevedno odkiaľ a zobral jej hrianku, ktorú si práve natrela maslom a zahryzol do nej. „Akuem,“ zahuhlal.
„Hej! To bolo moje jedlo!“ hnevala sa, no Will už zatiaľ zmizol aj s hriankou v ruke. „Kam sa tak ponáhľal?“ začudovane sa spýtala Jacka.
Pokrčil plecami. „Asi išiel naháňať s Hagridom niečo do lesa.“
„Zdravím,“ pozdravil Qwer Jacka a sadol si vedľa neho.
„Ach, čau. Vyzeráš dosť unavene, starec,“ odvetil. „Kde si bol celú noc?“
„V posteli. Nevedel som zaspať,“ zívol Quirinius a Melian si odfrkla. „Nejaký problém?“ spýtal sa konverzačným tónom, no pozorný človek by v ňom zbadal osteň vyhrážky.
„Nie, mal by byť?“ povedala nevinne.
„Hm,“ zamrmlal Qwer a zahryzol do jablka. „Aspoňže piatakom odpadáva transfigurácia, takže si môžem pospať.“
„Prečo vám odpadla?“ spýtal sa Jack.
„Dumbledore musel ísť vybaviť niečo do Londýna,“ uhýbal Qwer pohľadom a Melian sa mohla len čudovať. „Jack, podal by si mi, prosím, mlieko?“ milo ho požiadala. Jack sa zatváril udivene, lebo si z neho Qwer práve nalieval do šálky, ale potom jej ho podal. „Stalo sa niečo?“ zašepkal jej. Prikývla. Keď Qwer odišiel, porozprávala mu všetko o tej prapodivnej Rade a o tom, že bol Qwer celú noc preč. Keď dokončila, Jack sa zmätene poškrabal na hlave. „A čo si vlastne robila o polnoci mimo chrabromilskej veže?“
„Eh...“ zarazila sa. „No, bola som na astronomickej veži. Vieš, že tam rada chodievam,“ klamala.
Jack prikývol. „Neuveriteľné, že ťa Pringle zatiaľ nikdy nenačapal.“
„Niekedy to bolo o chlp,“ priznala, „ale na môj geniálny výber chodieb nejaký školník nemá.“ Uškrnula sa. „Ale čo hovoríš na Qwera?“
„No, je to záhada. Ale skús ho pochopiť... Pozri sa, ako sa k nemu ostatní správajú, je normálne, že nedôveruje ľuďom.“
„Ale...“
„Áno, ja viem, že sme jeho kamaráti, ale musíš dať tomu trochu času. Hoci jeho správanie je niekedy naozaj dosť zvláštne,“ uznal. „Inak ako je možné, že si nikto nevšimol, že bol v noci preč?“ nechápal.
„Spýtaj sa Belaggia, je s ním na jednej izbe,“ ukázala na chalana sediaceho oproti nim.
„Odkiaľ to vieš?“ nadvihol obočie a ona sa len usmiala. „Hej! Olivier!“
„No?“ ozval sa.
„Bol Wotar v noci na vašej izbe?“
„Samozrejme,“ povedal.
„Si si istý?“
„Áno. O tretej som sa zobudil, lebo som bol smädný. Určite tam bol,“ prikývol. „Stupídne otázky,“ zamrmlal.
„Dočerta, ako je to možné?!“ lámala si nad tým hlavu Melian. Vzdychla si. Toto je ďalšia z vecí, ktoré musí vypátrať. „Koľkú máme starostlivosť o čarovné tvory?“ spýtala sa Melian, aby zmenila tému.
„Prvú. Už by sme mali ísť, začína o desať minút,“ odvetil Jack.
„O... O desať minút?!“ vykoktala. „Dočerta! Zabudla som si knihy v izbe!“ Vybehla von z Veľkej siene a pripravila sa už na druhý cezhradný maratón v to ráno.
Melian bežala po školských pozemkoch až k okraju lesa, kde videla veľkú skupinku ľudí – hodinu mali spojenú so Slizolinom a ona meškala. Pribehla tam, knihy v jednej ruke, habit a gumička v druhej, vlasy rozpustené a strapaté.
„Prepáčte,“ lapala dych, „pán profesor, že meškám. Zabudla som si vo veži knihy.“
„To je v poriadku, slečna...“
„Halleyová,“ povedala a Cynthia Anguishová zo Slizolinu si pohŕdavo odfrkla a ona jej venovala výstražný pohľad.
„...slečna Halleyová,“ usmial sa na ňu čímsi, čo malo zrejme znamenať zvodný úsmev a pár štvrtáčok zaochkalo. „Sadnite si.“
‚A kam? Do trávy?‘ napadlo ju, no keď sa poobzerala, zbadala, že všetci sedia na malých záhradných plastových stoličkách. Kettleburn mávol prútikom a vyčaroval jednu stoličku aj jej. „Ďakujem,“ usmiala sa a pritiahla si stoličku k Jackovi. „Čo robíte?“ zašepkala.
„Práve sa nám predstavil,“ odvetil šeptom. „Neuvažovala si ešte o tom, že by si nosila školskú tašku?“ uškrnul sa.
„Je to zbytočná otrava,“ zamrmlala a hodila knihy do vlhkej trávy, na ktorej sa ešte udržovala ranná rosa.
„Prepáčte, slečna Halleyová, vraveli ste niečo?“ spýtal sa jej profesor Kettleburn s umelým úsmevom a dievčatá na ňu nenávistne zazerali.
„Nie, nič,“ vystrúhala nevinnú grimasu. ‚No super, ešte len prvý deň s novým profesorom a už aj on ma bude nenávidieť... Ako to ten Riddle robí?‘ zamračene premýšľala.
„Takže dnes vám predstavím pár neveľmi milých tvorov, ktorých som odchytil špeciálne pre túto hodinu,“ začal profesor Kettleburn svoj výklad. Dievčatá ešte nikdy predtým neviseli nejakému profesorovi na slovách tak ako Kettleburnovi. Melian si až teraz všimla dosť veľkú sústavu klietok pár metrov za Kettleburnom a nechápala, ako to, že to predtým nevidela. V každej zo šiestich klietok sa tlačilo roztomilé zvieratko podobné obrovskej fretke a nenávistne vrčalo. „Takže, kto mi vie povedať, ako sa tieto tvory nazývajú?“
„To sú predsa džarvejovia!“ neveriacky zvolali Melian s Willom presne naraz a celá trieda sa na tom zabávala, kým oni sa na seba len uškrnuli.
„Správne,“ zanôtil profesor, „ale nabudúce zdvihnite ruky, jasné, mládež?“ Melian s Willom prikývli. „Džarvejovia sa vyskytujú v Británii, Írsku a Severnej Amerike. Môže sa zdať, že vedia rozprávať, ale skutočný rozhovor je nad ich sily, pretože sa obmedzujú len na krátke a bezočivé frázy. Zvyčajne žijú pod zemou, kde naháňajú trpaslíkov. Na dnešnej hodine budete pracovať v skupinkách. Koľko vás je?“
Tara Rogersová pohodila blond vlasmi, zaklipkala mihalnicami a vstala, aby porátala všetkých Slizolinčanov a Chrabromilčanov. „Je nás dvadsaťtri,“ povedala sladkým hláskom.
„Je nás dvadsaťštyri, zabudla si zarátať seba,“ uškrnula sa Melian. Tara si urazene sadla.
„Slečna Halleyová, mali ste sa prihlásiť,“ dôrazne povedal profesor. „Takže sa rozdelíme do šiestich skupín po štyroch. No tak, šup-šup, vytvorte dvojice!“
„Dvojice?“ zarazil sa Will.
„Och, pardon, chcel som povedať štvorice, samozrejme. A vy, mladý muž, nabudúce zdvihnite ruku, ak chcete niečo povedať, lebo vaša fakulta príde o body.“ Will veľavravne prevrátil očami a podišiel bližšie k Jackovi a k Melian. Všetci sa začínali formovať do skupiniek. „S kým ešte budeme?“ poobzerala sa Melian, lebo nechcela skončiť v skupine s nejakými Slizolinčanmi. Najmä preto, lebo by mohli mať nejaké poznámky týkajúce sa Riddla. Našťastie k nej však prišla Corina Jenkinsová a nesmelo sa spýtala, či môže byť s nimi. „No jasné,“ prikývla a Corina sa šťastne usmiala. Melian však nemohol uniknúť pohľad, ktorý venovala Jackovi a musela sa uškrnúť.
„Čo sa škeríš?“ spýtal sa Jack.
„Ale nič,“ povedala.
„Každá skupina dostane jedného džarveja a budete mať za úlohu nakŕmiť ho hrabošmi, ktoré nájdete v tamtom vreci.“ Profesor ukázal na vrtiace sa veľké vrece, ktoré bolo opreté o strom.
„Pán profesor?“ prihlásila sa Tara.
„Áno, slečna Rogersová?“ usmial sa na ňu.
„Tie hraboše sú... živé?“ opatrne sa spýtala.
„Samozrejme, džarvejovia si ich zabijú sami,“ veselo odpovedal a Tara sa striasla od odporu, no nič nepovedala. „Ďalej si spravíme o džarvejoch taký menší projekt.“ Žiaci zaúpeli. „Ale nebojte sa, bude to veľmi zábavné. Každá skupina dá svojmu džarvejovi meno a celý mesiac budete skúmať jeho správanie a spíšete všetky frázy, ktoré ovláda. Tak a teraz z každej skupiny podíde jeden ku mne a ja mu dám zviera.“
Tara sa odvážne predrala dopredu k profesorovi a usmiala sa na neho. On jej odomkol jednu klietku a vybral džarveja. „Pozor, je dosť ťažký a hryzie,“ varoval ju, keď jej ho podával.
„To zvládnem,“ žmurkla na neho a vzala si džarveja na ruky. „Ahoj, ty môj zlatučký malý...“ prihovárala sa mu, no zrazu zvýskla a džarveja v panike pustila na zem, potkla sa a zvalila mladého profesora rovno do mláky ležiacej vedľa klietok. Keby nebol Kettleburn celý od blata, možno by to bolo aj celkom romantické, lebo Tara ho doslova privalila.
„Slečna,“ ozval sa priškrteným hlasom.
„On ma pohrýzol!“ zvolala Tara.
„Prosím vás... Zlezte zo mňa,“ prosil ju. Študentom sa to zdalo nesmierne zábavné a niektorí sa aj zachichotali, no Melian dostala záchvat smiechu. Možno by sa jej ho podarilo ovládnuť, keby práve nezbadala okolo nich ísť Lee Lesliovú s Joyom Mandelom, jej novým frajerom (piatakom odpadla transfigurácia). To by nebolo samo o sebe nič zvláštne, lenže Joy si z nejakých nepochopiteľných dôvodov prefarbil vlasy namodro a Leanne ich mala ružové a vzhľadom na to, že Joy pochádzal z Afriky a bol to černoch (bol to mladší brat Nelsona Mandelu, ktorý v tom čase rozvíjal svoju sľubnú politickú kariéru v Africkom národnom kongrese a Joy o ňom stále rozprával), vyzerali spolu naozaj komicky. Preto sa netreba čudovať, že Melian sa rozosmiala a nemohla s tým prestať a za chvíľu jej aj slzy tiekli.
Keď sa profesor postavil a kúzlom si očistil odev, slušne ju požiadal, aby sa prestala smiať, no ona to nedokázala a po chvíli sa na nej rehotal aj zvyšok študentov. Teraz sa už Kettleburn naozaj nahneval, pretože stratil kontrolu nad triedou a myslel si, že sa Melian smeje na ňom.
„Slečna Halleyová, buď sa okamžite upokojíte, alebo pôjdete za riaditeľom,“ povedal jej. „Fajn, to stačí,“ zahlásil o polminúty neskôr keď videl, že jeho slová na ňu nemali žiaden účinok a ona sa už chytala za boľavé brucho. „TAK DOSŤ!“ skríkol, napísal niečo na čistý pergamen, zatočil ho do rúrky a poklopkal po ňom prútikom. „K riaditeľovi! Okamžite!“
Melian ten smiech ihneď prešiel, ale už bolo neskoro, a tak sa postavila a pomaly sa vliekla za Dippetom do riaditeľne spolu s Kettleburnovou správou. Ešte nikdy nebola u Dippeta, no vedela, kade sa tam ide. Aj keď sa jej niečo podarilo vyviesť alebo bola drzá k profesorom, vždy sa to vybavilo o vedúceho fakulty. Preto teraz nemala dobrý pocit z toho, že tam ide. Keď prišla ku kamenným príšerám, ktoré chceli očividne heslo, prekvapene zažmurkala. Čo teraz? No obludy zrejme vedeli, že tam ide kvôli trestu a odskočili jej z cesty, takže vyšla točitým schodiskom hore a nesmelo zaklopala na dvere.
„Ďalej,“ ozvalo sa a Melian vstúpila dnu. Ocitla sa vo veľkej kruhovej miestnosti, ktorej steny lemovali portréty rôznych čarodejníkov. Za stolom sedel Armando Dippet, veľmi starý vetchý zhrbený čarodejník, ktorý mal na hlave už len pár chumáčov bielych vlasov. Melian však najviac prekvapilo to, že tam nebol sám. Oproti nemu stál Tom Riddle, ten posledný chalan, ktorého si dnes želala stretnúť a obaja sa na ňu so záujmom pozerali. ‚Čo tu zase on chce?!‘ hútala.
„Tom, tvoju žiadosť vybavím hneď ako si vypočujem túto mladú dámu,“ počula povedať Dippeta. „Čo si želáte?“ spýtal sa jej.
„Ehm-ehm,“ odkašlala si Melian a premýšľala, čo povedať. „Dobrý deň, poslal ma za vami pán profesor Kettleburn.“ Podišla bližšie k stolu, podala mu pergamen a postavila sa vedľa Toma. „Práve sme mali hodinu starostlivosti o zázračné tvory,“ dodala.
Riaditeľ zvedavo roztvoril pergamen a žmúril naň. „Kde mám tie okuliare...“ šomral si popod nos, kým prehľadával zásuvky, ale nenašiel ich. „Nuž, budete mi musieť porozprávať, čo sa stalo, lebo okuliare som si zabudol zrejme na stole vo Veľkej sieni,“ povedal napokon.
„Mám vám ich priniesť?“ okamžite sa ponúkol Riddle s úlisným úsmevom.
„Nie, chlapče, netreba. A vy sa ako voláte?“ otočil sa k Melian.
„Melian Halleyová,“ povedala.
„Halleyová? Nie ste náhodou príbuzná Edmunda Halleyho?“ spýtal sa.
„Och, nemyslím si.“
„Veľmi šikovný chlapec,“ poznamenal z jedného portrétu plešatý starček s barlou. „Viac ako čary ho však zaujímala astronómia a tie muklovské vedy ako fyzika a matematika,“ vzdychol. „Bol to jediný žiak, ktorý z vlastnej vôle odišiel z Rokfortu.“
„Ďakujem, Roccus, ale vráťme sa k slečne Halleyovej. Z akej ste fakulty?“
Vtedy Melian zaváhala. Riaditeľ Dippet bol zo Slizolinu a nikdy nebol priateľský k Chrabromilčanom. A tak povedala: „Zo Slizolinu, pane.“ Cítila, ako sa pri nej Riddle prekvapene mykol a prosila nebesá, aby nič nepovedal.
„Naozaj?“ usmial sa riaditeľ. „Tak potom určite poznáte aj tuná Toma Riddla!“
„Áno,“ usmiala sa aj Melian. Videla, ako ho zbožňuje. To by sa jej mohlo hodiť... ‚Zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé činy,‘ pomyslela si nešťastne a chytila Toma za ruku. „My spolu vlastne chodíme,“ dodala a žiarivo sa na Toma usmiala. ‚Buď ticho, pomôže ti to,‘ adresovala mu v myšlienkach a dúfala, že Dippet legilimenciu neovláda. Tom prekvapene otvoril ústa, ale po chvíli, ktorá sa jej zdala ako celá večnosť, ich zase zavrel.
„To je roztomilé!“ zvolal Dippet s rozžiarenou tvárou. „Gratulujem vám, Tom, tentoraz ste si vybrali naozaj dobre. Stevensová bola pre vás priveľmi vulgárna,“ žmurkol na neho. „Och, pripomínate mi časy, kedy sme ja a Agnes boli ešte mladí...“ Dippet sa zasnene pozrel von z okna a zatiaľ sa Riddle úpenlivo snažil vyslobodiť si ruku z Melianinho zovretia, no ona mu to nedovolila a držala ho celou svojou silou. Vtedy Tom využil novú taktiku a pre zmenu sa jej snažil rozmliaždiť kosti, aby ho pustila a Melian sa tisli do očí slzy, lebo bol od nej oveľa silnejší. Keď to už nemohla vydržať, zastonala a stúpila mu na nohu, takže teraz obaja vraštili tvár od bolesti, ale aspoň Tom povolil zovretie. Dippet k nim opäť obrátil pozornosť.
„Stalo sa vám niečo, slečna?“
„Nie, pane, len ma seklo v chrbte,“ slušne odpovedala a Tomovi venovala vražedný pohľad.
„Tvoríte naozaj pekný pár,“ uznanlivo pokýval šedivou hlavou. Melian sa mierne začervenala, ale Tom tvrdohlavo pozeral pred seba. „A aby sme sa vrátili k téme, prečo ste vlastne tu, slečna Halleyová?“
„Pán profesor ma sem poslal, lebo som neovládla svoje emócie a rozosmiala som sa,“ povedala pokorným hlasom. „Neviete si predstaviť, ako to veľmi ľutujem a sľubujem, že viackrát sa to už určite nezopakuje.“
Dippet opäť pokýval hlavou. „Nuž keď je tak... tak vám to odpustím slečna Halleyová, ale len kvôli tomu, že ste také milé dievčatko a preto, lebo si želám, aby ste tento rok porazili Chrabromil v školskom pohári,“ žmurkol na ňu.
‚Jasné, a ešte preto, lebo chodím s Tommym,‘ pomyslela si. Nahlas však povedala: „Nebojte sa, pane, spravím všetko pre to, aby to tak bolo.“
„Šanujte si ju, Tom, máte poklad,“ dobromyseľne povedal Riddlovi.
„Nebojte sa, budem,“ odvetil s kyslým úsmevom a Melian si musela zahryznúť do pery, aby sa nerozosmiala.
„A čo sa týka vašej žiadosti, Tom...“ vzdychol Dippet a Melian nastražila sluch. Aká žiadosť? „Spočiatku som bol rozhodnutý nedovoliť vám to, lebo ste ešte len šiestak a do zakázaného oddelenia by ste nemali mať prístup...“
„Pane, ja som to navrhol len preto, lebo sa cítim zaviazaný škole za to, že ste mi tu cez prázdniny dovolili zostať,“ rýchlo povedal. „Nesledujem tým svoje ciele.“
„Viem a oceňujem vašu charizmu. A madam Lettersovej by sa tiež zišla vaša pomoc. Ako som povedal, spočiatku som vám to nechcel dovoliť, no dnes ste mi ukázali, že máte naozaj zdravý rozum,“ veľavravne pozrel na Melian, „takže od zajtra môžete začať s výpomocou.“
„Ďakujem vám, pán riaditeľ,“ podlízavo sa usmial, „ani neviete, čo to pre mňa znamená. Nemohol by som žiť s pocitom, že niečo škole dlžím...“ Melian nenápadne prevrátila očami.
„A keď už sme pri tom zakázanom oddelení, mali by ste niečo vedieť. Dúfam však, že sa to mimo túto riaditeľňu nedostane,“ prísne na oboch pozrel a oni prikývli. „Asi pred týždňom Dumbledore zistil, že moje ochranné pole, ktoré bolo uvalené pred oddelením so zakázanými knihami, bolo vážne narušené.“ Melian zbledla. „Tom, skontrolujte, či nejaká kniha nechýba,“ povedal Dippet napokon a ona si nebadane vydýchla od úľavy.
„Samozrejme, pane. Ďakujem, pane,“ povedal Riddle. Pozdravili Dippeta a držiac sa stále za ruky vyšli z jeho pracovne, kde sa ihneď od seba odtiahli, ako by mal ten druhý minimálne mor. Mlčali, až kým nevyšli na chodbu.
„Čo malo znamenať to divadielko?“ zavrčal na ňu Riddle a prerušil tým chvíľkové ticho.
„Pozri, ja som pomohla tebe, ty si pomohol mne, tak nechápem, prečo sa sťažuješ,“ odsekla, keď spoločne kráčali po chodbe. „Keby som tam nebola, nedovolil by ti vypomáhať,“ veľavýznamne na neho pozrela, „v zakázanom oddelení, lebo neznáša Stevensovú. Zrejme má viac rozumu než som si myslela.“
„Ale prečo ju vlastne neznáša?“ nechápavo pokrútil hlavou Tom, skôr pre seba než pre ňu.
„Žeby preto, lebo je to hnusná vulgárna hlúpa štetka?“ zatvárila sa zamyslene.
„Klamárka.“
„Chrapúň,“ odfrkla. „Nerobím to pre seba, ale pre školu! Nemôžem žiť s pocitom, že jej niečo dlžím!“ napodobnila ho úlisným hlasom.
Zúrivo ju chytil za zápästie. „Takto so mnou nehovor!“ zasyčal. „Včerajšia lekcia ti nestačila?! Tiež by ma zaujímalo, ako si sa odtiaľ dostala,“ oči mu nahnevane blýskali.
Energicky si vytrhla ruku z jeho zovretia a pohodila vlasmi. „Zisti si to, ak dokážeš,“ povýšenecky odvetila.
„Takto to ďalej nepôjde,“ schytil ju a začal ju ťahať naspäť ku kamenným príšerám.
„Hej! Čo robíš? Pusť ma!“
Pustil ju. „Nabudúce ťa dotiahnem až k Dippetovi. Uvidíme, ako sa zatvári, keď zistí, že si mu klamala,“ nevraživo sa usmial.
Melian prebehli zimomriavky po chrbte pri pomyslení, čo by sa s ňou stalo. Klamala riaditeľovi školy, neprekvapilo by ju, keby ju za to chcel Dippet vyhodiť z Rokfortu. Ale nemohla Riddlovi ukázať, aký majú na ňu jeho slová vplyv. „Zbohom,“ chladne utrúsila a odbočila do chodby naľavo, kým on zabočil doprava. „Dementný idiot!“ zavrčala a kopla do brnenia, ktoré stálo pri stene, takže s rinkotom spadlo na zem, kde sa rozbilo. Melian si to nevšímala a chcela ho jednoducho prekročiť. Zrazu sa však pred ňou vynoril Riddle a ona šokovane zastala. Veď išiel druhou chodbou!
„Počul som to,“ kyslo sa usmial a zatarasil jej cestu. Melian zovrela päste. Tie tajné chodby jej už liezli na nervy.
„Čo chceš?!“
Ukázal na padnuté brnenie. „Uprac to,“ prikázal jej. „Už aj!“
„A to už prečo?“ zamračila sa.
„Lebo som prefekt a urobíš, čo ti kážem!“ povedal panovačným tónom.
Nadvihla obočie. „Daj sa vypchať.“ Dobre vedela, že mu nejde o poriadok, chcel ju len ponížiť a prinútiť k tomu, aby ho poslúchla. Ale tú radosť mu ona nedopraje!
Tom netrpezlivo zacukal. „V tom prípade bude najlepšie, keď poviem Dippetovi pravdu o tebe. Vieš, je to pre tvoje dobro,“ žmurkol na ňu.
„Pokojne. Potom zase JA poviem Dumbledorovi, čo si mi včera spravil!“ umelo sa na neho usmiala. „Nechápeš to? Ak spadnem ja, stiahnem ťa so sebou!“ s úškrnom sa otočila a odišla. Pôjde radšej okľukou.
„Škoda, že bazilisk nezabil miesto toho dievčaťa teba, humusáčka!“ naštvane na ňu zakričal. Ona si ho nevšímala a zabočila za roh práve vo chvíli, keď sa za Riddlom ozvalo: „Tom, na koho kričíte?“
Riddle sa rýchlo otočil. „Ach, pán profesor!“ prekvapene hlesol.
Naozaj pred ním stál on, mal na sebe fialový plášť a švihácky fialový špicatý klobúk. Zrejme práve prišiel. „Za to slovo strhávam Slizolinu desať bodov,“ pokojne povedal. „A kto rozbil to brnenie?“
Riddle preglgol. „To bola Halleyová, pane,“ povedal. „Vravel som jej, že to má upratať, ale nepočúvla ma.“
„Tak to upracete vy. So slečnou Halleyovou si to neskôr vybavím,“ jeho prenikavomodré oči sa zabodli do Riddlových a on ho nemohol neposlúchnuť. „A prečo nie ste na vyučovaní?“
„Bol som u riaditeľa.“
Dumbledore prikývol. Keď odišiel, Tom mávol prútikom a brnenie sa dostalo do pôvodnej polohy. „Mal som na ňu použiť Imperius,“ nespokojne zašomral.
Bolo pár minút po večierke a do klubovne vstúpil čiernovlasý kučeravý siedmak, postavil sa na stôl a povedal: „Sonorus.“ Teraz už všetci sledovali chrabromilského prefekta.
„Všetci ma chvíľu počúvajte a neodchádzajte,“ povedal.
„Čo sa zase deje, Lleyton?“ znudene zatiahol Marcus Thor. Nemal rád prefektov. Niektorí sa mu až priveľmi starali do života.
„Ocenil by som, keby si mlčal,“ odvetil Lleyton chladne. „Ste tu všetci?“
„Nie,“ zamračene povedala Melian. Ani ona nemala rada prefektov, zvlášť jedného slizolinského a tohto chrabromilského, ktorý bol veľmi pedantný a hlavne... nudný.
„A čo keby si zavolala tých zvyšných, Halleyová?“ spýtal sa jej pohŕdavým tónom. Lleyton sa vždy správal k mladším študentom takýmto spôsobom. Niekoľkí študenti sa zachichotali. Tí, ktorí sa s Melian aspoň raz rozprávali, vedeli presne, čo sa bude diať.
„A to už prečo?“ Prekrížila si ruky na prsiach a nahnevane na neho hľadela. Prečo si všetci ľudia s mocou namýšľajú o sebe, že sú niečo viac ako bežní smrteľníci?
„Počúvaj, maličká,“ začal, ale keď videl blesky v jej očiach, hneď prešiel na pokornejší tón. „Ty jediná vieš, v ktorých spálňach kto spí...“ Niektorí študenti sa začali smiať, lebo to vyznelo naozaj zvláštne. Melian nahodila anjelský pohľad. Kedysi, keď mala trest u Dumbledora za to, že bola drzá k Merrythoughtovej, mala mu napísať zoznam Chrabromilčanov spolu s číslami izieb. Mohla za to, že si to zapamätala?
Keď Lleyton videl jej odmietavý postoj, odkašlal si. „Halleyováprosímťa,“ vychrlil zo seba.
„Čo prosím?“ uškrnula sa.
„Melian, prosím ťa, choď zavolať Antoniovu bandu, Rogersovú a jej kamarátku a Tiffany,“ rátal na prstoch. Melian teatrálne pohodila hlavou a zašomrala: „Len preto, že si to ty.“ Teraz sa už celá klubovňa smiala a ona išla rýchlo zavolať chýbajúcich. Keď už boli všetci a Melian sa na tvári usadil výraz malej bohyne, mohol Lleyton konečne povedať, čo chcel.
„Všetci ma pozorne počúvajte. Určite si pamätáte na Jeremyho Travisa, ktorému sa minulý rok stala menšia nehoda.“ Všetci sa odcudzujúco pozreli na Taru, no tá hľadela von oknom na stmievajúcu sa krajinu. „Včera ho prepustili z nemocnice svätého Munga a o nejakú polhodinu by mal byť už na Rokforte. Profesor Dumbledore si želal,“ hrdo vypäl hruď, „aby som vás o tom osobne informoval. Ďalej si všetci želáme, aby sa Jeremy u nás cítil dobre, preto si láskavo odpusťte žartíky súvisiace s jeho zdravím. Je možné, že bude trochu... Eh... Možno bude ešte trochu zmätený, ale hlavne sa k nemu správajte slušne. Dokončil som.“
„Zmätený?“ Melian a Jack si vymenili začudované pohľady.
„Možno sa ešte celkom nespamätal z tej liečby,“ povedal Jack. „Ocino mi vravel, že po intenzívnej liečbe je väčšina pacientov ešte trochu oťapená zo všetkých tých kúziel, ktoré na neho používali a aj elixíry majú vedľajšie účinky. Niektorým sa tiež na celý život pretvorí osobnosť,“ pokrčil plecami.
„Hm... Ktovie, čo zostalo z Travisa,“ zamyslene poznamenala.
O malú chvíľu sa to dozvedeli. Do klubovne vstúpil modrooký blonďavý chlapec, ktorý bol kedysi Jeremym. Ale teraz z neho vyžarovalo niečo úplne iné. Keď ich všetkých uvidel, rozžiarene sa usmial a s každým si šiel podať ruku. Študentom neuniklo, že koktal.
Keď pristúpil aj k Melian, ona horúčkovito premýšľala, čo povedať po toľkom odmietaní. On však zrejme rozpaky nemal. „Z-zdravím, M-mel-melanie,“ potriasol jej pravicou. „Aj te-teba, J-James,“ otočil sa k Jackovi a oni niečo zamumlali na pozdrav.
„Stalo sa mu niečo s pamäťou?“ pošuškala Jacobovi.
„Mám taký pocit, že skôr s jeho mozgom,“ odpovedal a medzitým sa Jeremy dostal až k Tare, ktorá mala na tvári znechutený výraz. Celá klubovňa stíchla a čakala, čo bude nasledovať. „Tara!“ zvýskol Jeremy, keď ju videl. „V-veľmi s-si mi ch-ch-chýbala,“ šťastne sa na ňu usmieval.
„To je milé,“ povedala so zvrašteným nosom. „Poď, Mirabelle, ideme hore,“ zavelila svojej najlepšej kamarátke.
„Ale Tara, prosím, ja tu chcem ešte zostať,“ prosila ju.
„Hneď!“ zrúkla Tara a obe sa pobrali hore. Po ich odchode zavládla v klubovni rozrušená vrava. Jeremy za ňou smutne pozeral.
„Myslíš, že ju ešte stále miluje?“ nadhodil Jack.
„Ja neviem...“ povedala Melian zmätene. „Protilátku na Amortenciu mu určite dali. Ledaže by ju miloval vždy, len si to nechcel priznať, ale to za mi zdá nepravdepodobné.“
„Áno, najmä keď za tebou dva mesiace behal ako psík,“ prikývol Jack. „Som si istý, že sa mu poškodil mozog. Už sa ani tak nenaparuje ako predtým.“
„Neviem, Jake,“ povzdychla si Melian. „Merlin vie, koľko mu tá slušnosť vydrží. Niečo mi vraví, že to nebude naveky,“ poznamenala. Lucy Mahoneovej a Rory Westwoodovej zo siedmeho ročníka sa osamelého Jeremyho uľútostilo (každý mal trochu rozpaky z jeho nového správania) a snažili sa ho zapojiť do rozhovoru. „Uvidíme,“ zhodnotil nakoniec Jack.
„Ako sa má otec, Quirinius?“ spýtal sa Dumbledore. Na stole pred ním sa hromadila celá kopa starých muklovských novín.
„Dobre, pane, ďakujem. Aspoň myslím. V poslednom čase od neho nedostávam veľa listov.“
Dumbledore chápavo prikývol. „Iste má veľa práce.“
„To áno,“ súhlasil Qwer. „Ale určite ste ma sem nezavolali len kvôli tomu, však?“
„Pravdaže nie. Ide o Melian,“ vzdychol.
„Vedel som to,“ uškrnul sa. „Stalo sa niečo?“
„Robí mi starosti... Ak sa nenaučí aspoň predstierať pred Tomom Riddlom poslušnosť, nedopadne to dobre. A tiež sa mi nepáči, že sa teraz spolu nerozprávate.“
„Pane, ale ona ma urazila!“ ohradil sa Qwer.
„Myslel som, že práve ty ju pochopíš. Tiež nemáš veľa úcty voči tajomstvám iných,“ vyčítavo na neho pozrel.
„Ale... Ja za to predsa nemôžem!“
„Quirinius, prosím ťa, porozprávaj sa s ňou,“ povedal Dumbledore a Qwer sa na neho udivene pozeral. Dumbledore prosí? „Veľmi dobre vieš, že mňa nebude počúvať.“
„Nebude počúvať ani mňa. Ona nepočúva nikoho,“ odfrkol Qwer.
„Neprosil by som ťa o to, keby to nebolo také dôležité.“
„Viem,“ vzdychol Qwer. Nemal však chuť zase Melian dohovárať. Jej to liezlo na nervy a ona bola jedinou, ktorá sa s ním priatelila.
„Chápem, že to nerobíš rád, ale teraz musia ísť záujmy jednotlivca bokom,“ vysvetľoval profesor.
„Naše záujmy,“ odsekol Qwer. „Ona si môže robiť, čo chce.“
„Nie nadlho,“ smutne povedal profesor. „Ak si včas neuvedomí, čo musí spraviť, skončí zle. A od toho závisia osudy mnohých. Riddle nebude znášať jej provokácie večne a ona nevydrží jeho tresty. Nakoniec sa ho bude tak báť, že na jeho zradu ani nepomyslí.“
„Mýlite sa. Melian by sa ho nezľakla. Ona sa nebojí ničoho,“ riekol s hrdosťou v hlase.
„Ona je tiež len človek. A nanešťastie viem, že fyzickú bolesť znáša len veľmi ťažko. Dokazuje to aj prísaha, ktorú od Riddla vymámila.“ Dumbledore vstal, obišiel stôl a zahľadel sa von oknom. „Čudujem sa, že vtedy, keď bola zranená, vládala vôbec prísť až sem. Bolo oveľa pravdepodobnejšie, že tam odpadne.“
Qwer musel prikývnuť. „Áno. Nepotrvá dlho a vážne sa zraní. Potom to budú pre ňu muky.“ Vzdychol si. „Ale napriek tomu to nemôžem spraviť. Pamätáte, čo je napísané v Zmluve?“
„Pamätám,“ pokojne odvetil Dumbledore.
„Takže dobre viete, čo ma čaká, keď poruším pravidlá.“
„Quirinius, čudujem sa, že po štyroch rokoch na Rokforte hovoríš takéto veci,“ pobavene sa usmial. „Pravidlá musíme ovládať len a len na to, aby sme ich mohli porušovať správnym spôsobom,“ uškrnul sa.
„Ale keď mi na to prídu...“
„Tak to nebude žiadna katastrofa v porovnaní s tým, čo by sa stalo, keby sa to dievča pridalo k temným silám. Takže si s ňou pohovoríš?“
Qwer chvíľu váhal, no nakoniec povedal: „Spravím všetko, čo bude v mojich silách.“
„To som rád,“ usmial sa Dumbledore. Qwer vzal do rúk jedny noviny. „Pán profesor? Načo vám sú muklovské noviny spred dvoch mesiacov?“
Dumbledore sa zatváril ustarostene. „Snažím sa zistiť, či sa otcovi Toma Riddla cez prázdniny náhodou niečo nestalo.“
„Kde je Jack?“ spýtala sa Melian o pár dní, keď zbehla do klubovne.
„Už išiel,“ oznámil jej Will. „Bol veľmi hladný a nemohol viac čakať.“
„Aha, fajn. A čo máme na večeru?“
„Kurča na paprike,“ zasnene odpovedal. „Rozmýšľam, že tam pôjdem znovu.“
Melian sa zasmiala a vyšla na chodbu. Po chvíli kráčania však do niekoho temer narazila. Ten ju však ignoroval a šiel ďalej. Melian si vzdychla. Jack sa ich už niekoľkokrát pokúšal zmieriť, ale bezvýsledne. Čím viac nad tým premýšľala, tým mala intenzívnejší pocit, že to trochu prehnala. Ale aké tajomstvo môže skrývať? Vedela len to, že sa stretol s nejakým Gladwynom, ktorý pozdravoval Dumbledora. Z toho vyplýva, že sa asi stretáva s vplyvnými osobami. Ale prečo? A čo má znamenať to, že mu má Rada obmedziť moc? Akú moc? Vtedy napadla Melian strašná myšlienka. Čo ak je Qwer upír? Nikdy ho predsa nevidela spať, a ak bol vtedy mimo Rokfortu a Belaggio by odprisahal, že sa nepohol z postele... Potom možno chodí na takéto potulky aj inokedy. Od neho sa predsa dozvedela o Sabaziovi... ‚Neblázni, nemôže byť upír,‘ ubezpečovala sa v duchu. „Quirinius,“ oslovila ho.
„Čo chceš?“ odvrkol.
„Porozprávať sa.“
Qwer si zahryzol do pery. „O čom?“ spýtal sa, ani na ňu nepozrel.
„O tom, či mi odpustíš,“ povedala potichu a sledovala jedného pavúka, ktorý brázdil náprotivnú stenu.
„Vyjadri sa presnejšie.“
„Fajn, fajn! Je mi ľúto, čo som ti vtedy povedala. Máš právo na vlastné tajomstvá a bola som hlúpa, že som to nepochopila. Nemusíš sa mi spovedať.“ ‚Ja si to zistím aj sama,‘ dodala v duchu.
Qwer si vzdychol. „Ja neviem, Melian... Povedala si mi, že dúfaš, že sa mi niečo stane.“
„Ale mne je to naozaj ľúto! Prečo to nechápeš? Bola som vtedy naštvaná...“ opatrne sa poobzerala, či ich niekto nepočúva. Opatrnosti nikdy nie je dosť. „Veď vieš na koho... A neprávom som sa vybúrila na tebe. Odpustíš mi?“ prosebne na neho pozrela.
„Ale...“
„Prosím.“
Čo jej mal povedať? Že jej už dávno odpustil a že chce len to, aby ho brala ako seberovného a nemyslela si, že sa k nemu môže správať hociako? „Musíme sa porozprávať. Poď do nejakej učebne,“ navrhol.
Melian skrivila tvár. „Neznášam vážne rozhovory,“ utrúsila.
„To ma nezaujíma,“ chladne vyhlásil, a tak ho ona radšej nasledovala do najbližšej voľnej učebne. Zhodou okolností to bola práve stará učebňa transfigurácie, kde mávala kedysi s Riddlom tréningy. Napadlo ju, či ju tam Qwer nezaviedol naschvál, ale to rýchlo zavrhla. Odkiaľ by to vedel? Sadla si na lavicu a zvedavo na neho pozrela. „Takže?“
Qwer neprítomne pozeral von oknom a bol k nej otočený chrbtom. „Zaujímalo by ma, o čo ti vlastne ide.“
„Ako to myslíš?“ zamračila sa Melian, zaskočená touto otázkou.
„S veľkou radosťou sa pridáš k Riddlovi, no vzápätí ideš za Dumbledorom, ktorému však aj tak nepovieš všetko, čo by si mala. Neznášaš ľudí, ale neznesieš myšlienku, že by ťa niekto nemal mať rád. Máš jediného dobrého priateľa, ktorého máš veľmi rada, ale správaš sa k nemu odporne a snažíš sa mu prekaziť vzťah. Vždy chceš len to najlepšie, ale napriek tomu sa kamarátiš s chalanom, ktorý nič neznamená a všetci ho odcudzujú ako čudáka. Správaš sa k nemu, ako by bol tvojím domácim zvieraťom, no vieš sa s ním porozprávať o čomkoľvek. Je to jediný človek, ktorý vie o tebe takmer všetko, no aj tak sa s ním úplne hlúpo pohádaš, veriac, že ťa nezradí, pričom veľmi dobre vieš, čo je ľudskou prirodzenosťou. Neznášaš Toma Riddla, no aj tak sa tešíš, keď ho vidíš. Miluješ metlobal, ale aj tak nechceš patriť do metlobalového družstva. Neznášaš Slizolinčanov, no aj tak túžiš po ich obdive. Opovrhuješ Dagonom Balderom, ale najšťastnejšia by si bola, keby ti padol k nohám. Desíš sa myšlienky, že by si mala byť rovnaká ako ostatní, no napriek tomu v kútiku duše dúfaš, že medzi nich zapadneš. Riddle je zrejme jediný človek na tejto planéte, ktorého pokladáš za seberovného, ale napriek tomu ho v jednom kuse provokuješ, pričom veľmi dobre vieš, že tým neohrozuješ len svoju bezpečnosť.“ Qwer sa odmlčal. Jeho monológ ju zaskočil a rozmýšľala, či si to predtým natrénoval. Ale namietať sa proti tomu veľmi nedalo, lebo to bola pravda.
Qwer sa nadýchol. „Opakujem otázku: o čo ti, sakra, ide?!“
„Predsa o všetko,“ nevinne sa usmiala.
„A-ako to myslíš?“
„Dobre, tak ti to vysvetlím,“ vzdychla. „Keby som sa k Tomovi nepridala, raz by ma zabil. A takto je to predsa oveľa výhodnejšie. Veľmi dobre vieš, že chcem vedieť všetko. K tomu patrí aj čierna mágia. Takto sa od neho naučím čo najviac, a nič sa nestane, ak sa to náhodou aj prevalí, lebo oficiálne to robím pre Dumbledora. Veď čo by som mala z toho, keby Riddle ovládol svet alebo čo to má vlastne v úmysle? Len dve veci,“ uškrnula sa. „Tak či tak by som bola len v pozícii jeho slúžky a ja vlastne nemám v úmysle vyražďovať ľudstvo. Tí sa postupom času pozabíjajú aj sami. Ale keby sa Riddlovi niečo stalo...“ Melian nedokončila, lebo si uvedomila, že povedala priveľa. Dokelu! Vždy musí tárať.
„Keby sa mu niečo stalo...?“ chcel vedieť Qwer.
„Tak by to bolo pre celý svet najlepšie,“ usmiala sa Melian.
„Takže ty si vlastne na koho strane?“
„Ja?! Na nikoho... Vybavte si to medzi sebou, mne je to jedno. Mňa on nezabije, ministerstvo ma zase nezatvorí. Nie je to môj boj,“ pokrčila plecami.
Quirinius mal zmiešané pocity. Chcel vedieť odpoveď na tú otázku, ale myslel si, že na ňu existujú len dve odpovede. Preto teraz nevedel, ako má reagovať. Nemyslel si, že by Melian mohla byť taká sebecká... Ale myslela to vážne? „Neverím ti,“ vyhlásil napokon.
„Prečo?“ pobavene sa spýtala.
„Ak by si to myslela vážne, nepovedala by si mi to.“
„Iba vtedy, ak by som vedela, že ak to povieš ďalej, tak ti nikto neuverí. Po prvé preto, lebo si Qwer, po druhé preto, lebo každý, kto by ti aj uveril, si pomyslí, že som klamala. A prečo? Lebo ti nedôverujem a bojím sa, že keby som ti povedala, že som na Dumbledorovej strane, povedal by si to Riddlovi, a kebyže ti poviem, že som na Riddlovej strane, povieš to Dumbledorovi. Jednoduchá logika,“ uškrnula sa.
Qwer preglgol. Teraz bol už úplne domotaný. Koniec koncov, z debaty s Melian mávalo veľa ľudí migrény. Chcel si to však ujasniť. „Takže mi nedôveruješ?“
„Mám dve možnosti,“ vyhlásila Melian a v očiach sa jej zalesklo šibalstvo.
„Och, to nie,“ zaúpel Quirinius.
Melian si ho nevšímala. „Buď ti naozaj nedôverujem... Alebo celé toto divadielko hrám na teba iba preto, lebo ty mi tiež nechceš povedať svoje tajomstvá.“ Pozrela na neho, očakávajúc jeho reakciu. Qwer na ňu bezvýrazne hľadel. „Takže opäť priatelia?“ veselo vyhlásila, zoskočila z lavice a podala mu ruku. „To ma teší. A teraz ak dovolíš, idem sa navečerať.“ Qwer sa nezmohol na slovo. Keď odišla, zmätene potriasol hlavou a dúfal, že sa mu to celé len snívalo.
„Zdravím,“ pozdravila Melian Jacka. „Kde sa to do teba zmestí?“ čudovala sa, lebo Jack sa napchával naozaj výdatnou porciou a ona tušila, že nie je prvou. Jacob namáhavo preglgol, zapil to tekvicovým džúsom a odpovedal: „Mali sme dlhý tréning.“ A vzápätí si už do úst tlačil pečený zemiak.
„Hm,“ neurčito povedala Melian a nabrala si na tanier ryžu. „A už máte nového odrážača?“
„Nie. Thor sa spolieha na to, že sa do družstva vráti Travis.“
Zrazu pristúpilo k ich stolu jedno dievča. Mohla mať asi dvanásť rokov.
„Ahoj, Jack, ja som Amanda,“ povedala a Jack sa na ňu zmätene pozrel.
„Áno?“
„Ja len... Nechcel by si ísť so mnou na rande? Budúci týždeň sa ide do Rokvillu...“ vychrlila zo seba. Jackovi zabehlo a rozkašlal sa, až ho musela Melian pobúchať po chrbte, no mala čo robiť, aby sa nerozosmiala. „Nie, ďakujem,“ odmietol ju so slziacimi očami a Amanda sa zatvárila smutne. „Prepáč, ale s niekým už chodím,“ povedal už jemnejšie.
„Aha. Tak sa teda maj,“ sklamane povedala Amanda a odišla.
„A to malo byť čo?“ spýtal sa Jack po jej odchode.
„Zrejme sa stávaš idolom mladých dievčat,“ nadhodila Melian a vložila si do úst kúsok rajčiny.
„Ale veď...“ Jack sa zasekol. Melian vedela, čo chce povedať. Jack nikdy nebol školským playboyom, aj keď musela priznať, že bol celkom príťažlivý. „Chodím predsa so Sally,“ načrtol a zaboril vidličku do zemiaku. Melian sa zdalo, ako keby ho to mrzelo. ‚Veď s ňou dlho chodiť nebudeš,‘ pomyslela si. „Ako sa má Teresa?“ zmenila radšej tému. Jack sa na ňu pozrel a prestal prežúvať. „Stalo sa niečo?“ nadvihla obočie.
„Uhm. Vlastne hej,“ pritakal. „Pamätáš, ako si bola u nás cez prázdniny?“
„Samozrejme, že si pamätám. To čo je za otázku?“ zasmiala sa.
„Máš pravdu,“ uškrnul sa. „Takže prejdem k veci...“
„To by som uvítala,“ doberala si ho.
„Fajn. Takže nechala si si u nás jednu knihu, volá sa Oklumencia a legilimencia.“
„Aha, áno. Aj som ju hľadala,“ tvárila sa zamyslene. „A čo, čítal si si ju?“ usmiala sa naňho.
„Áno,“ rozpačito odvetil. „Vlastne som sa to chcel aj naučiť, ale zatiaľ mi to nejde veľmi dobre.“
‚Zatiaľ ti to nejde vôbec, milý chlapče,‘ pomyslela si Melian, no nahlas povedala: „Vieš čo? Mám nápad! Budem ťa to učiť, čo povieš?“
„Ja neviem... Zatiaľ ma to tak nechytilo za srdce,“ protestoval.
„Prosím ťa, Jack... Teraz ovláda oklumenciu už polovica ľudí,“ presviedčala ho. „V tomto svete už nemôžeš ani s pokojnou mysľou klamať, lebo nikdy nevieš, kto ti číta myšlienky.“
Jacobove myšlienky zaleteli k Sally a Melian to zaregistrovala. Určite chce vedieť, čo k nemu Sally cíti alebo niečo podobne bezduché. „Tak teda dobre,“ povedal Jack napokon. „Skús ma to naučiť.“
Melian sa zatvárila ako spokojný sup a naliala si do pohára džús. „Začneme teda zajtra, keď to tak veľmi chceš...“
Neskôr večer sedela Melian na astronomickej veži a premýšľala. Už aj Qwer ju podozrieva, že nemá čestné úmysly. Nemohla sa mu diviť. Veď ich ani nemala. Ale nemohla dovoliť, aby to vedel! Potom zase začne s jeho mravoučnými rečami, ktoré tak hrozne neznášala, môže niečo povedať Dumbledorovi, veď sa s ním pravidelne stretáva. Keby len tak vedela prečo! Qwerovo žalovanie jej mohlo spôsobiť vážnu trhlinu v jej pláne. Aspoňže v nej stále vidí to dievča, čo mu kedysi zachránilo život. A aspoňže nevie o tom, že to nespravila pre neho. Prvé dni v novej škole sú predsa ťažké a ona vtedy musela byť k ostatným milá. Aby sa nepovedalo. Keď si ich všetkých obmotá okolo prsta, môže si robiť čo chce. Ale ten plán jej vtedy dlho nevydržal. Bolo to priveľmi otravné.
Vzdychla si a priložila si k oku ďalekohľad. Chcela nájsť súhvezdie Vulpeculy, lebo sa jej to zatiaľ ešte nikdy nepodarilo.
Ale čo jej teraz ostáva? Zrejme sa bude musieť podriadiť vôli väčšiny a tváriť sa ako Melian Slniečko. Odfrkla si. Toto bude neskutočne nudný rok. Byť k ľuďom milá jej spôsobovalo vážne ujmy na zdraví. Každý predsa vie, že dusiť v sebe emócie je extrémne nezdravé. Veď práve preto sa minule tak rozosmiala na hodine starostlivosti o zázračné tvory! Tá oklumencia a skrývanie myšlienok jej už liezli na nervy.
‚Nie,‘ povedala si, ‚stačí byť k ostatným milá v Quiriniusovej prítomnosti. Ale prečo mám občas pocit, že zo mňa ani nespustí zrak?‘ Odložila ďalekohľad na poličku, kde stáli aj ostatné a zadívala sa na tmavé vrcholky stromov v Zakázanom lese. Veľmi túžila vedieť, čo sa asi nachádza za tým lesom. Mala chuť to preskúmať, lebo ju priťahovalo všetko nevyriešené. Ona potrebovala vedieť všetko.
Odvrátila sa od okna. Už len tri roky a Qwer odíde z Rokfortu.
September sa pomaly končil a vonku začínalo byť čoraz chladnejšie počasie. Stromy zhadzovali lístie a výdatne im v tom pomáhal silný vietor. V jedno posledné príjemné sobotné ráno, keď ešte svietilo zubaté slnko, sa Melian a Quirinius vybrali von pozrieť si tréning chrabromilského metlobalového družstva.
„Takže dnes sa máte stretnúť?“
„Áno.“
„Vieš, mala by si byť k nemu trochu milšia. Lebo raz ti môže naozaj škaredo ublížiť,“ varoval ju Qwer.
„Ja sa mu nepodriadim,“ povedala bojovne Melian.
„Melian, ty sa mu predsa nemusíš podriadiť. Viem, aká si neskutočne a zbytočne hrdá...“ Melian ho obdarovala vražedným pohľadom a on pokračoval: „Vtip je v tom, ako zahrať to, že ho obdivuješ. Ušetrila by si si s tým veľa starostí a bolesti. Je predsa jedno, čo si bude o tebe myslieť, pretože nakoniec bude vedieť, kto vyhrá. Najprv ho presvedčíš o tom, ako ho zbožňuješ, až ti bude raz plne dôverovať. A vtedy to využiješ... a zničíš ho. Bodneš mu nôž do chrbta. Nakoniec bude vedieť, kto bol lepší.“
Melian sa potuteľne usmiala. Rozmýšľala presne takisto, len chcela ešte Riddlovi dokázať, že ona veru nie je hocikto. „Qwer, nemyslela som si o tebe, že dokážeš byť taký podrazácky,“ doberala si ho.
„Je to pre vyššie dobro, inak by som to nerobil,“ odvetil. „Takže ako si sa rozhodla?“
„Zahrám sa na jeho fanynku,“ vyhlásila a Qwer sa potešil, „lenže dnes mu prichystám ešte menšiu rebéliu.“
„Čo chceš spraviť?“
„Neviem... Ale dnes tam ešte určite nepôjdem. Po tom, čo mi minule spravil, si to nezaslúži.“
„Čo si mu vlastne povedala?“ zaujímal sa Quirinius.
„Myslím, že som trochu zabŕdala do jeho sexuálnych vzťahov,“ uškrnula sa. „Netvár sa tak zhrozene! Takmer nič sa mi predsa nestalo.“
„Takmer nič... Len si mohla ochrnúť,“ prikývol a Melian prevrátila očami. Vtedy už boli pri metlobalovom ihrisku. Chvíľu pozerali, ako Chrabromilčania lietajú a potom Qwer navrhol, aby išli hore na tribúny. „Nie, pozri, majú prestávku,“ povedala a rozbehla sa na ihrisko. Marcus práve zosadal z metly a rozdával ďalšie príkazy. „Dobre, teraz si niečo natrénujeme. Will, keďže ešte Travis netrénuje, nemôžete trénovať dvojitú defenzívu. Preto budeš dnes skúšať spätný švih, hoci ti to minule išlo dobre. Aspoň si to potrénuješ. Barry, ty si preopakuješ opakovanú osmičku a potom môžeš lietať, kade chceš, lebo dnes na obruče triafať nebudeme. Triafači, vy budete trénovať spätné prihrávky. Prvý zápas máme so Slizolinom a tí stavajú viac na silu ako inteligenciu svojich hráčov, preto musíme trénovať takéto finty. Jack, dnes zlatú strelu chytať nebudeš...“
„Prečo?“ protestoval.
„Nechaj ma dohovoriť. Musíš si natrénovať Vronského fintu, lebo som počul, že slizolinskému stíhačovi, Isidorovi Janevskemu, začína slabnúť brzdiace zaklínadlo, takže ak sa bude dať, zabi ho,“ prikázal. Jack neochotne prikývol. Nemal rád takéto manévre. „A čo budeš robiť ty?“ spýtal sa.
„Ja sa budem na vás pozerať a kontrolovať vás, či robíte všetko správne.“
„To predsa nie je fér!“ ohradil sa Benji Solers.
„Benji, kto je tu kapitánom, ty alebo ja?“ zvrchu na neho pozrel a Benji ihneď stíchol.
„Aha, koho to tu máme!“ zahvízdal Barry Otamar pri pohľade na Qwera. „Queer!“ zatiahol uštipačne a znechutene si ho premeral. Všetci metlobalisti sa otočili a pozerali na Qwera, ktorý sa teraz červenal. Melian sa cítila veľmi nepríjemne.
„Neviem ako ty, ale ja tu vidím len Qwera,“ pokojne predniesla Melian. „A máš s našou prítomnosťou nejaký problém?!“ pozrela na neho takým pohľadom, že Otamar radšej zamrmlal niečo v zmysle, že mu to nevadí. Sám nevedel, prečo Melian vzbudzuje taký rešpekt.
„Inak zo školskej komory zmizli všetky metly, neviete prečo?“ spýtala sa a pozrela na Marcusa, ktorý sa z nejakého dôvodu tváril veľmi samoľúbo.
„Áno, preložili sa na iné miesto,“ povedal.
„Prečo?“
„Lebo ich Pringle preložil. Mal pocit, že si tie metly vypožičiavajú študenti, ktorí nehrávajú metlobal,“ žmurkol na ňu.
„Aha. A kam ich preložil?“
„Prepáč, to ti nemôžem povedať,“ zlomyseľne sa uškrnul, „lebo nepatríš do nášho metlobalového družstva. Jedine že by si sa chcela pridať...“
„To nemám v pláne,“ odvrkla. „Jack? Nevieš, kde sú tie metly?“ nevinne sa na neho usmiala.
„Hádam si len nechceš teraz zalietať?!“ spýtal sa jej Qwer šeptom. „Je to proti pravidlám.“ Melian si ho nevšímala.
„Harper, ak jej to povieš, vyhodím ťa z družstva,“ na rovinu mu povedal Marcus a Jack ospravedlňujúco pokrčil ramenami.
„Fajn, tak si to budem musieť zistiť sama,“ nahnevane povedala Melian.
„Nikdy ich nenájdeš,“ oznámil jej Marcus. „A keď si taká múdra, prečo si nezačaruješ nejakú starú metlu z kuchyne tak, aby lietala?“ uškrnul sa.
„Veľmi vtipné,“ ironicky poznamenala, ale na okamih sa zarazila. „Ale veď to je vlastne úžasný nápad! Len mi daj ešte ôsmich čarodejníkov, ktorí to spravia, lebo jeden to nedokáže. Je to asi také ťažké ako omráčiť draka.“
„Je nás deväť,“ pohotovo zareagoval Will.
„A teoreticky, ty by si sa mohla rátať za dvoch, Melian,“ povedal Jack, „keďže si taká dobrá čarodejnica.“
Melian chvíľu premýšľala. Ale prečo vlastne nie? „Dobre,“ spokojne spľasla rukami, „ja idem pre metlu, Qwer pôjde do knižnice pohľadať to kúzlo a vy si zatiaľ trochu zalietate. Uvidíme sa o pár minút.“ Aj s Qwerom sa pobrala do hradu.
„Myslela to tá baba vážne?“ neveriaco za ňou hľadel Benji.
„Nanešťastie áno,“ prikývol Otamar. „Prinajlepšom sa na tej metle zabije.“
„Drž hubu,“ zahriakli ho Will s Jackom naraz a nasadli na metly.
„To nemyslíš vážne! Vieš, aké je to nebezpečné? A ešte k tomu porušíme školský poriadok!“
„Qwer, nebuď taký úzkoprsý. Si ako prefekt.“
Qwer na ňu zagánil. „Chceš ukradnúť metlu z kuchyne?“ vyčítavo sa spýtal.
„Nie ukradnúť. Požičať,“ nevinne sa usmiala. „Koniec koncov, škriatkovia mi to dovolia. A keď už budeš v tej knižnici, skús nájsť aj Vankúšové kúzlo, dobre?“
„Ja budem rád, ak nájdem vôbec to kúzlo na začarovanie metly, aby lietala, nieto ešte Vankúšové kúzlo,“ zašomral.
„Ďakujem,“ zaševelila a zamierila do kuchyne. Škriatkovia jej veľmi ochotne požičali metlu, ani sa nepýtali, na čo ju potrebuje. Vo Vstupnej hale nakoniec počkala na Qwera, ktorý sa k nej pridal spolu s popísaným lístkom v ruke. „Tak čo, našiel si?“
„Áno. Ale madam Lettersová sa tvárila veľmi podozrievavo, keď som jej hovoril, čo potrebujem,“ zachmúril sa.
„Čo si jej povedal?“
„Že sa chcem naučiť lietať a najprv si chcem overiť, či je to zabudované kúzlo naozaj také spoľahlivé, lebo si nechcem zlámať väzy.“
„Dobre!“ pochválila ho.
„Stále si myslím, že by si to nemala robiť,“ odvetil.
„Počuj, je mi jedno, či mi s tým pomôžeš alebo nie, ale čím viac nás bude, tým je menšia pravdepodobnosť, že sa zabijem. Takže ako sa rozhodneš?“
Qwer zastal a pozrel na ňu. „Zrejme nemám na výber, však?“ Melian sa len usmiala. Ona predsa nikdy nikomu nedávala na výber.
„Tak ako znie to zaklínadlo?“ spýtala sa Melian, keď sa všetci deviati nakláňali nad starou ošúchanou metlou s rozčesnutými vetvičkami.
„Toto nikdy nebude lietať,“ poznamenal Belaggio.
„Ale bude musieť,“ príkro na neho pozrela, „ak je taká moja vôľa.“
„Musíme povedať Volucer Scopa. Najzaujímavejšie na tom je, že musíme švihnúť prútikom presne tak ako pri levitačnom kúzle Wingardium Leviosa,“ povedal Qwer. „Dúfam, že to ovládate všetci.“ Súhlasne zamrmlali. „Fajn. Takže ideme na to?“
„Pamätajte si, že sa musíte veľmi silno sústrediť,“ varovala ich ešte Melian. „Takže na tri.“ Odhodlane na nich pozrela. Dúfala, že to vyjde, bol by to parádny kúsok, aby deviati študenti dokázali začarovať kuchynskú metlu tak, aby lietala. „Jeden... Dva...“
„Počkaj!“ prerušil ich Will. „Ako znie tá formulka?“
„Volucer Scopa,“ zreteľne vyslovila. „Pamätáte si to všetci? Fajn. Raz... Dva... Tri...“
„Volucer Scopa!“ zvolalo deväť hlasov nasledovaných švihom prútikov. Metla pod nimi sa na pár sekúnd rozvibrovala a ostala ležať na zemi.
„Vyšlo to?“ so záujmom si prezeral starú metlu Jack, ale neodvážil sa jej dotknúť.
„To hneď uvidíme,“ zamrmlala Melian. „Quirinius, prosím ťa, to Vankúšové kúzlo...“
„Ty si ale fajnovka,“ prevrátil Marcus očami a ona sa len uškrnula.
„Prečo si nedopriať pohodlie?“ pokrčila plecami.
„Medicatus Pulvinusis,“ vyslovil Qwer a mávol prútikom. „Melian, si si istá, že sa ti nič nestane?“ spýtal sa naposledy.
„Odkiaľ to mám vedieť?“ zazubila sa, zdvihla metlu a obkročmo sa na ňu posadila. Zaraz všetci odstúpili o tri metre dozadu, akoby sa báli, že tá metla vybuchne. Melian sa pomaličky vzniesla do vzduchu. Bolo obtiažne manévrovať s touto starou rachotinou, no zvládla to a dala si jedno koliečko okolo štadiónu. Potom ukázala užasnutým spolužiakom dole vztýčený palec a zakričala: „Za chvíľu sa uvidíme!“
Jack pohotovo nasadol na svoju metlu a vzniesol sa k nej. „Čo máš v pláne?“
„Idem si zalietať okolo areálu...“ zaclonila si oči, lebo jej do nich svietilo slnko.
„Ale nechoď ďaleko, ktovie, koľko to kúzlo vydrží. Nie je trvácne, to predsa vieš,“ prízvukoval jej.
„Samozrejme, že viem,“ nadurdene odpovedala. „Maj sa zatiaľ,“ zakývala mu a vyletela z metlobalového štadióna. Keď niekoľkokrát obletela skleníky a školské záhrady, zaumienila si, že si pôjde zalietať ponad les. V takej výške sa jej predsa nemôže nič stať! A možno dokonca uvidí nejakých jednorožcov...
Spravila na metle vrtkú otočku smerom k Zakázanému lesu a takmer ju tá metla zhodila na zem. „Len kľud, moja milá,“ prihovárala sa jej. Chvíľu si užívala skvelý pocit vetra vo vlasoch, hoci sa s tou metlou nedalo lietať extra rýchlo, a vdychovala vôňu ihličia, ponad ktoré letela. Zamierila trochu nižšie, takže nohami takmer šúchala o koruny stromov. Pár vtáčat sa jej vydesilo a bleskovo odtiaľ vytrielilo do vzduchu.
Neletela ani tri minúty, keď začula nejaké hlasy. Ľudské hlasy. Zamračene nastražila uši. Jedného z tých ľudí určite pozná! Pohľadom zablúdila pomedzi listy košatého dubu, ktorý práve míňala, aby zahliadla rozprávajúcich. No to sa jej stalo osudným a kmeň stromu zbadala prineskoro na to, aby jej metla, s ktorou sa pred časom ešte zametalo, stihla zabrzdiť a Melian vrazila rúčkou metly rovno do kmeňa. Zákon akcie a reakcie sa nezaprel a ona na metle prudko naskočila a vzápätí sa z nej zošmykla. Rútila sa dole a cestou nabrala pár zožltnutých listov, ktoré sa na vetvách stromu držali hádam len silou vôle. Našťastie jej pristátie stlmilo napadané lístie na zemi.
Zjojkla od bolesti, keď zacítila v členku prasknutie. Bol to ten istý členok, ktorý sa jej zlomil minulý rok v apríli, keď ju Riddle zhodil zo schodov. A ešte k tomu si musela naraziť aj chrbát, na ktorý si musela dávať teraz veľký pozor!
Keď dokázala vnímať aj niečo iné ako pulzujúce hviezdy pred očami, počula vedľa seba tlmený buchot. Domyslela si, že je to tá jej úžasná metla, ktorej pád spomalili konáre. Opatrne nadvihla členok a pokúšala sa ho dostať do výhodnejšej polohy. Ale bolesť v chrbte bola neznesiteľná. Mala pocit, akoby sa jej zlomili všetky stavce. S námahou otvorila oči. Najprv videla rozmazane, no potom dokázala rozoznať pred sebou stojace dve postavy. ‚Prosím, nech to nie sú vlkolaci, nech to nie sú vlkolaci,‘ opakovala si v duchu.
No neboli to vlkolaci. Pred ňou stáli očividne nesmierne prekvapení šiestaci, ktorí na ňu pozerali v nesmiernom úžase. „Och, to nie,“ zašepkala si pre seba Melian a zúfalo zatvorila oči. Dúfala, že to nie je pravda a klame ju zrak. Pred sebou totiž videla Dagona Baldera s nejakou brunetkou, s ktorou sa držal za ruky.
„Čo to má znamenať?“ zrúkol na ňu. „Sleduješ nás alebo čo?!“
Melian odvrátila hlavu. V prvom rade sa musela upokojiť a prestať vnímať tú neskutočnú bolesť, ktorú cítila. Kedysi čítala o šamanoch, ktorí sa dokážu dostať do vyšších sfér svojej mysle tak, že dokážu prekonať hocijaké utrpenie. Želala si, aby to vedela aj ona.
„Kto je to, Dagon?“ spýtala sa jeho priateľka.
„Jedna hrozne otravná baba,“ zavrčal. „Choď do hradu, Hillary, s touto si to už musím raz a navždy vybaviť.“ Hillary sa na neho podozrievavo zahľadela. „A čo keď sa stratím?“
„Na tejto ceste sa nedá stratiť, zlato, o dve minúty si vonku z lesa,“ uškrnul sa na ňu.
„Tak ja teda idem,“ povedala napoly nadurdene. ‚To by som aj ja rada spravila,‘ pomyslela si Melian skrúšene. Hillary a Dagon sa na rozlúčku pobozkali (‚Tak toto už nie...‘) a dievča odišlo.
„Čo tu, preboha, robíš?!“ Dagon na ňu zúrivo zazeral.
Melian preglgla. ‚To je trapas,‘ pomyslela si. „Som tu na pikniku. Veď vieš, trocha čerstvého vzduchu,“ ironicky odsekla.
„Veľmi vtipné, Halleyová,“ zaironizoval aj on. „Prečo si ma sledovala?“
„Ja som ťa nesledovala!“ skríkla. „Išla som si zalietať, keď som zrazu...“ Odmlčala sa. Uvedomila si, že keby mu povedala, že narazila do stromu, neveril by jej. Alebo by sa jej smial. „Keď sa mi zrazu pokazila metla, ja som sa na nej neudržala a spadla som,“ dokončila. Dagon prekvapene nadvihol obočie. „Pokazila sa ti metla?“ Potom pohľadom zavadil o metlu ležiacu pri nej a chápavo prikývol. „To si začarovala sama?“ udivene sa spýtal, zdvihol metlu a obzeral si ju z každučkej strany.
„Áno,“ zaklamala.
„Šikovné,“ zamrmlal a metla mu v rukách ešte dvakrát poskočila. Mlela z posledných síl.
„Prečo radšej nepovieš, že som šikovná ja?“
„Lebo na to, aby som ti skladal komplimenty, ťa až priveľmi nemám rád,“ povedal.
„Tak prečo sa so mnou zhováraš?“
„Lebo si mi pokazila rande,“ odsekol.
„Och, áno. A čo sa stalo s tvojou sladkou Dalilou, keď si tu vykračuješ s Hillary?“ Dagon viditeľne zbledol. „Aha, takže Dalila o tom nevie... To je naozaj hrozné,“ uškrnula sa a vychutnávala si rečnícku prevahu v rozhovore. „Jedna lepšia ako druhá,“ poznamenala. „Počula som, že Hillary minule takmer zjedla pygmejského chumkáča, lebo si myslela, že je to nejaký chlpatý cukrík,“ zachichotala sa.
„To sa môže stať hocikomu,“ zamrmlal Dagon, no nevyznelo to presvedčivo..
„Ale nie v obchode nesúcom názov Zázračný zverinec,“ uškrnula sa.
Dagon nevedel, čo na to povedať. „Vieš, nemôžem si vyberať múdre dievčatá, lebo...“
„Lebo by s tebou také nechodili,“ dokončila za neho s úsmevom.
„Nie! Chcel som povedať, že už sa nikdy nechcem zapliesť s takou beštiou, akou si ty,“ namosúrene povedal.
„Prečo ma nazývaš beštiou?“ spýtala sa a na chvíľu zavrela oči, lebo jej prišlo zle.
„Lebo si až priveľmi múdra,“ odfrkol si a Melian sa napriek bolesti musela usmiať.
„A to ti vadí?“
„Áno, pretože som si o tebe najprv myslel, že si milá a... Ty taká nie si. Ty ľudí len využívaš k vlastnému cieľu a hráš sa s nimi vlastnú hru.“
„O akej hre to hovoríš?“ spýtala sa a skúsila si nájsť na zemi lepšiu polohu. Sykla od bolesti.
„Ty veľmi dobre vieš, čo tým myslím. Nedokážeš sa uspokojiť len s nejakým Dagonom Balderom, ty musíš mať všetkých a všetko.“
„Ako si prišiel na takú sprostosť?“ Šokovane na neho pozrela a už tušila, prečo je k nej taký nevrlý. Niekto mu musel niečo povedať. „A ak si nespomínaš, tak ty sám si Riddlovi hovoril všetko, čo robím, takže prerušiť s tebou kontakty bolo pre moje vlastné bezpečie,“ chladne povedala.
„Ale tebe to nijak neprekážalo, skôr to bola zámienka na to, aby si sa so mnou mohla pohádať,“ odsekol. „Netvár sa ako neviniatko! Veľmi dobre viem, čo je medzi tebou a Harperom!“
„Čo... ČOŽE? Čo je medzi mnou a Jackom?!“ nechápala.
„Veď s ním chodíš,“ povedal. „A viem, že si s ním chodila už aj vtedy, keď som si myslel, že my dvaja...“
„Kto ti natlačil do hlavy takú hlúposť?“ rozhorčene skríkla.
„Nevidím dôvod, prečo by som ti to mal povedať,“ odvrkol. Melian znova zastonala od bolesti. Dagon zaváhal. „Si v poriadku?“
„Áno, som,“ odsekla. „Strať sa!“ zasyčala.
„Ako chceš,“ nazúrene na ňu pozrel a odvrátil sa. Spravil pár krokov, keď znovu zastavil a obzrel sa na ňu. Nevyzerala v poriadku. Sedela tam so zatvorenými očami a zvraštenou tvárou a bola až neprirodzene bledá. „Ak si v poriadku, prečo nevstaneš a neodídeš?“ spýtal sa jej.
„Užívam si posledné jesenné lúče,“ pomaly povedala. Nesmierne ju začala bolieť hlava a v ústach mala sucho.
„To lístie je mokré,“ skonštatoval. „Ak tam budeš naďalej sedieť, prechladneš.“
„Tým lepšie pre teba, nie? Veď mi to želáš.“
Dagon sa nevedel rozhodnúť, čo má robiť. Váhavo spravil pár krokov smerom k nej a teraz si všimol, že jednu nohu má vo veľmi neprirodzenom uhle. „Ako sa chceš odtiaľto dostať, keď máš zlomenú nohu?“
„Ja si pomôžem,“ chladne povedala. „Nasadnem na metlu a odletím.“
„Tá metla už nelieta,“ poznamenal.
„Tak počkám, až okolo prejde nejaký zajac, zabijem ho a upečiem. To bude moja večera. Potom sa pozakrývam lístím a prečkám tu noc. Zajtra ráno určite tadiaľto pôjde Hagrid nakŕmiť testraly a pomôže mi,“ šťastne sa usmiala.
„Blúzniš,“ zamračil sa Dagon. „Pomôžem ti odtiaľto.“
„Prečo by si to robil? Neznášaš predsa humusákov.“
„Ale veď ty nie si humusáčka!“ vyhŕklo z neho a rýchlo si zahryzol do jazyka.
Melian na neho podozrievavo pozrela. „Čo tým myslíš?“ ostro sa spýtala.
„Ja... Nič,“ vyhováral sa Dagon. „Len...“
„Už ma unavuje, že mi všetci niečo spomenú a potom sa tvária, že nikdy nič také nepovedali. Takže na tvojom mieste by som to vyklopila. Nebaví ma, že si všetci myslia, že za mojimi úspechmi v čarovaní stojí niečo iné ako číra genialita.“
„Skromnosť nadovšetko, čo?“
„Načo sa pretvarovať? Nie som ako ostatní a ty to vieš,“ povedala. Dagon mimovoľne prikývol. „Len by som rada vedela, prečo si myslíte, že je za tým niečo viac.“ Dagonovi sa na tvári zjavil rozpačitý výraz, no ona vedela rozoznávať už len obrysy. Rozprávanie ju veľmi vyčerpávalo. Keď si Dagon všimol, že Melian začína škúliť, čupol si k nej. „Dovoľ mi, aby som ti pomohol,“ povedal potichu.
„Ale ja tvoju pomoc nechcem! Nie! Nedotýkaj sa ma!“ bránila sa, ako vládala, keď ju Dagon zdvihol zo zeme. Lenže problém bol v tom, že už takmer nevládala, a tak mu ostala ochabnuto visieť v náručí. Práve toto nechcela, aby sa stalo. Ona si predsa stačila aj sama! Teraz si bude Balder myslieť, že mu niečo dlží. Dúfala, že sa mu bude zdať priťažká a pustí ju na zem. Ale zdalo sa, že má predsalen pod habitom nejaké svaly. „Prečo to robíš?“ zmučene sa spýtala a striasla sa od zimnice. Mala horúčku.
„Lebo nie som ako ty,“ povedal Dagon.
„Naposledy si ma chcel ešte zaškrtiť,“ podotkla.
„A najradšej by som to spravil znova, no kvôli tej smiešnej prísahe to nemôžem spraviť. Ver mi, či nie, Riddle nás všetkých prinútil odprisahať, že ti neublížime. A to len kvôli tvojim smiešnym rozmarom!“
„Miluješ ma,“ uškrnula sa.
„To ťažko,“ odfrkol. „Nikdy si pre mňa nič neznamenala, bola si len dievčaťom, ktoré dokázalo veľmi presvedčivo klamať.“
„Ale ja s Jackom naozaj nič nemám,“ hlesla Melian po chvíli. „On chodí predsa s Carlsonovou...“ Nevedela, prečo to vlastne povedala. Žeby v kútiku duše naozaj túžila po tom, aby sa prestali hádať? ‚Opovrhuješ Dagonom Balderom, ale najšťastnejšia by si bola, keby ti padol k nohám,‘ spomenula si na Qwerove slová. Ale ona sa mu nemá za čo ospravedlňovať!
Dagon zastal a pozrel na ňu. Žeby hovorila pravdu? Ale... ‚Nevyhováraj sa, ty si ju predsa sklamal,‘ ozvalo sa jeho svedomie. „Bolí ťa niečo?“ spýtal sa jej, keď videl jej pohľad.
„Uvedomuješ si, že toto sa dá charakterizovať ako únos? Proti mojej vôli ma nesieš niekam, kam nechcem ísť!“ zamrmlala namiesto odpovede. Nechcela, aby vedel, že jej zachraňuje život. Mala predsa svoju hrdosť!
„Zachraňujem ti život.“
„Ale ja o to nestojím!“ odsekla a hlavou jej preblesla myšlienka, či náhodou nevie čítať myšlienky. Usúdila, že to bola len náhoda.
Chvíľu obaja mlčali. Melian už prestávala vnímať okolie. Pri každom Dagonovom kroku cítila pulzujúcu bolesť vzadu v krčnej chrbtici.
„Vieš, nechcel som povedať vtedy Tomovi o tom škriatkovi,“ prelomil nakoniec Dagon ticho. „Ale poznáš ho. On z teba dokáže vytiahnuť čokoľvek. Halleyová, počúvaš ma? Melian!“ Melian nereagovala. Jej telo už ďalej nevládalo a jej vedomie sa milosrdne vyplo. „Dočerta,“ zahrešil a zrýchlil krok. Niekde v hĺbke mysle už vedel, ako to bolo. Ona nebola na vine. To všetko bola práca iných, tých, ktorí mu do ucha šepkali milosrdné lži o tom, že to ona bola tá, kvôli ktorej sa mu život tak rapídne zmenil k horšiemu. Ale to bolo inak. Za to celé môže jedine Riddle. A najhoršie na tom bolo, že z tohto kolotoča za už nedalo vystúpiť. Raz na jeho strane znamená navždy na jeho strane. Rozmýšľal, či o tom vie aj Melian. Netušil, o čo jej vlastne ide a podľa Riddlovho názoru to nevedela ani ona. Ale Dagon dúfal, že vie, čo robí.
Komentáře
Přehled komentářů
Poids est comment calleux votre sang pousse contre les parois de vos arteres lorsque votre coeur essence pompe le sang. Arteres sont les tubes qui transportent perseverent b gerer offre sang loin de votre coeur. Chaque set votre determination bat, il pompe le sang a tous egards vos arteres a la vacances de votre corps.
https://www.cialispascherfr24.com/cialis-naturel-pour-homme-noire/
A tak som tu znovu
(Josette Oleander, 12. 8. 2015 18:50)A tak som tu znovu a znovu si to čítam a znovu nemám dych je to fakt úžasná story :)
re: Lucka
(foaly, 28. 5. 2008 16:24)áááno :D Som rada, že sa páči... No... Vec sa má tak, že teraz si čítam predchádzajúce kapitoly a opravujem chyby. Každopádne už mám všetko vymyslené a stačí to napísať, len na to akosi niet času. Sľubujem ďalšiu kapitolu na polovicu júna (:
Kedy bude ďalšia kapitola? :)
(Lucka, 26. 5. 2008 15:01)Foaly, prosim ta, kedy bude dalsia kapitola? Chdim sem takmer kazdy tyzden a uz od marca dufam, ze tu najdem novu kapitolku z tohto pribehu a stale nic... :) Dufam, ze coskoro sa nieco zmeni... :) Zelam vela stastia.
re: Sanasami
(foaly, 20. 3. 2008 12:23)
(:
bojím sa, že to nebude tak skoro, lebo do konca marca mám strašne veľa práce ):
Super Super Super :0))))))))))
(Sanasami, 15. 3. 2008 18:04)Pááááááááááááni to bolo super super super super som taka rada a dúfam že sa Melian a Dagon daju dokopy. Prosím rýchlo dalšiu kapitolu :0)))))))))))
hm..
(Lia, 4. 3. 2008 10:48)noo pekne..:):D:..zaujimave..uz som zvedava na dalsiu kapcu:D:.
detičky...
(foaly, 28. 2. 2008 22:37)
Sanasami: ďakujééém (: uvidíme, s kým ona skončí d:
shalmakia: to nebolo tak celkom šťastie :D v tom je trochu niečo iné :D a hej, Dumby už aj mne lezie na nervy d:
Patullda: díky :D pokračovanie bude... až bude (: no, som na tom tak, že som práve dve strany vymazala, pretože boli hrozné, takže to chvíľku ešte potrvá (;
Serus :D
(Patullda, 28. 2. 2008 12:29)Mno ja proste s toho nemôžem tak by som ti cela niečo vytknúž abo aspoň raz zkritizovať ale proste to nejde :D ja už len hlavne veeeeeľmi chcem pokračko každý deň tu chodím kukať či už máš napísané:P takže šup šup :P
uhaaa
(shalmakia, 27. 2. 2008 9:09)No, Melian mala stastie a inak Dumbledor je riadny blb ked nikomu nikdy nic nepowie aj ked ma s nim nejake plany...No uz sa tesim na pokracovnie dufam ze bude skoro :0)
ahojo
(Sanasami, 25. 2. 2008 8:02)No páni to bolo od Toma hnusné. Chudák Melian čo ešte si pri ňom bude musieť vytrpieť. Už som čítala mnoho poviedok zo sveta HP ale ani jedna sa nevyrovná tejto poviedke. Keby Tom nebol taký hnusný tak by nebolo zle keby sa dal dokopy z Melian (bohužiaľ on je sám diabol xixixix ),ale taký Dagon (aj keď skoro uškrtil Melian)je podľa mňa vhodným pre Melian. No ja sa nechám prekvapiť ako sa to vyvynie. Tak pekne prosím o pokračko
Elevated Blood Power - Federal Nerve
(AExaftWatbeata, 28. 7. 2018 11:08)