Jdi na obsah Jdi na menu
 


Potomkovia hadov - 2.kapitola: Známosti z Londýna

11. 11. 2007

2. kapitola - Známosti z Londýna
(alternatívny názov by mohol byť aj blondýna z Londýna :o)

Dumbledore mal naponáhľo. Už vedel, koho mu to dievča pripomenulo. Bola úplne rovnaká ako jeden chlapec, ktorého takto navštívil pred dvoma rokmi v Londýne! Žeby boli všetky deti v tejto dobe také…čudné? Dumbledore si pomyslel, že najlepšie asi bude, ak sa títo dvaja zatiaľ nestretnú...


O 2 týždne

"Drobec, ponáhľaj sa!" ozvalo sa zdola. Spomínaný drobec sa zamračil. Neznášala, keď ju takto volali len preto, lebo je najmladšia z rodiny. Veď vysoká bola dosť. Zbehla po schodoch do kuchyne. Jej otec išiel na služobnú cestu do Londýna, a tak sa ponúkol, že ju odvezie kúpiť si školské pomôcky do Šikmej uličky.
"Dobré ráno," pozdravila mamu a vzala si toast. Jej rodičia boli mierne šokovaní, keď zistili, že majú doma čarodejnicu. V prvý týždeň sa na ňu ledva pozreli a stále sa o niečom spolu potichu dohadovali. Ich dcére to už išlo na nervy. Najviac ju urážalo, že si mysleli, že nepríde na to, o kom si to tak šuškajú. Teraz sa však už správali konečne zase normálne. "Kde sú Nick a Mike?"
"Ahoj, srdiečko. Tvoji bratia ešte spia, veď je len pol siedmej a sú prazdniny, zabudla si?"
"Aha, jasné," spomenula si. Nick a Mike boli jej starší súrodenci. Dohodla sa s rodičmi, že im tú novinu ešte nepovie. Nech si užijú aspoň dva týždne prázdnin, kým dostanú infarkt.
Vonku zatrúbilo auto.
"Tak maj sa," rozlúčila sa a vybehla pred dom. Tam ju už netrpezlivo čakal otec.
"Kde si toľko bola?"
"Oci, veď si povedal, že vyrážame o siedmej a teraz je ešte len POL siedmej," vyčítala mu.
"Viem, ale uvedomil som si, že v Londýne bývajú strašné zápchy a ja nemôžem meškať na jednanie."
Jeho dcéra si len vzdychla a nastúpila do auta. Už si zvykla, že jej otec často menil svoje rozhodnutia.


"Si si istý, že je to tu?" spýtala sa o pár hodín neskôr v Londýne. Jej otec nemo ukázal na tabuľu na rohu ulice, kde parkovali. Stálo tam: Obchodná ulica.
"Toto si hľadala, nie?"
"Asi áno."
"Dobre, tak tu máš peniaze. Teraz mám jednanie, takže prídem po teba až o tretej. Tu je telefónne číslo tej firmy, keby sa niečo stalo, ale bol by som radšej, keby si nevolala." Žmurkol na ňu a podal jej lístoček s číslom a peniaze. "Tak dávaj si pozor a nerozprávaj sa s cudzími ľuďmi, jasné?"
"Ako sa nemám rozprávať s cudzími ľuďmi? Veď som prišla nakupovať a žiadneho predavača predsa nepoznám." Zamračila sa.
"Nezačínaj s tým zase... Veľmi dobre vieš, ako som to myslel. Tak teda sa maj, prídem o tretej."
“Ahoj,” rozlúčila sa a vystúpila z auta.
Rozhliadla sa okolo seba. Stála na úplne obyčajnej ulici plnej obchodov. Vykročila po nej a vytiahla si z vrecka lístoček, ktorý jej dal Dumbledore.

Obchodná ulica, Deravý kotlík pri antikvariáte, pýtaj sa barmana Toma.

Po pár minútach chôdze to aj našla. Zvonku to vyzeralo ako obyčajná krčma, no keď vstúpila dnu, nestačila sa čudovať. Vládlo tam šero, no rozpoznala asi tri ženy v rohu so špicatými klobúkmi. Boli to bosorky. Opatrne pristúpila k pultu, kde asi tridsaťročný barman utieral poháre.
„Dobrý deň,” pozdravila. Barman sa na ňu pozrel. „Hľadám barmana Toma.”
„To som ja,” odvetil.
„Aha, no, pán profesor Dumbledore mi povedal, aby…”
„Ideš do Šikmej uličky?” prerušil ju.
„Áno, ja…”
„Nasleduj ma,” povedal a vyšiel von zadným východom, a tak išla za ním. Uvedomila si, že možno za ním takto chodí veľa ľudí, keď ju stále prerušoval. Vonku nebolo nič, len veľký tehlový múr. Barman vytiahol prútik, poklopkal po niekoľkých tehlách a zrazu sa tam objavil otvor, ktorý sa neustále zväčšoval. Odhalil im pohľad do slnkom zaliatej uličky.
„Ďakujem,“ pochopila a prešla otvorom.

Nasledujúcu polhodinku nerobila nič, iba sa prechádzala po Šikmej uličke a obdivovala výklady, až si spomenula, na čo sem vlastne prišla. Videla, že všetci nakupujúci platia s akýmisi čudnými peniazmi, tak sa rozhodla, že najprv zájde do Gringottbanky, hádam jej tam zamenia.
Pri vchode takmer skolabovala, keď sa pred ňu postavil malý škriatok a poklonil sa jej. Nikdy predtým žiadneho škriatka nevidela, čo je celkom pochopiteľné, keďže fakt, že je čarodejnica, sa dozvedela len pred dvoma týždňami.
Pristúpila k okienku s najmenej nepriateľsky tváriacim sa škriatkom. Zdvihol hlavu od papierov, kde si niečo zapisoval a spýtal sa: „Áno?”
„Ehm, dobrý deň,“ pozdravila nesmelo. Nakoniec nevyzeral o nič menej nepriateľsky, ako všetci ostatní. „Dajú sa tu, prosím vás, zameniť peniaze?“ spýtala sa. Ako mu má, dočerta, vysvetliť, že nevie ani, aké peniaze potrebuje?
„Ste mukelka?“ opýtal sa škriatok a skúmavo si ju premeral.
„Čo či som?!“ nechápala.
„Pýtam sa, či pochádzate z nečarodejníckeho sveta.“
„Ach, to áno.“
A tak jej v skratke vysvetlil, čo sú galleóny, knuty a sikle, zamenil jej peniaze a nakoniec s poďakovaním odišla, poučená aj o najnovších kurzových hodnotách.
Vonku si vytiahla zoznam potrebných pomôcok. Najviac túžila po prútiku, a tak zamierila k Olivanderovcom. Vstúpila dnu. Bol to malý obchodík s miliónmi regálov, na ktorých boli ledabolo poukladané krabičky, na ktorých sa usádzal prach. Nebola tam však sama. Bolo tam aj malé blonďavé dievča v jej veku s hnedými očami, ktoré netrpezlivo postávalo pred pultom.
„Ahoj,“ pozdravila ju, „aj ty ideš do Rokfortu po prvý raz? Aj ja. Neviem sa už dočkať prvého septembra. Prišla som si sem kúpiť prútik, ale neviem, kde zmizol predavač. Inak, volám sa Sally Carlsonová.“
„Ahoj,“ bez záujmu odzdravila. Sally však jej chladný pozdrav vôbec nevyviedol z miery.
„Dúfam, že ten predavač čoskoro príde. Ešte musím dnes postíhať toľko vecí! Rodičia mi zatiaľ išli kúpiť knihy,“ vzdychla si.
„Koľko tu už vlastne čakáš?“ spýtala sa jej. Pomyslela si, že s takouto ukecanou osobou nevydrží v jednej miestnosti dlho.
„Ach, len nejakých päť minút,“ pohodila rukou. „A čo si povedala, ako sa voláš?“
„Nepovedala,“ jednoducho jej odpovedala.
„A povieš mi to?“ spýtala sa Sally prekvapene.
„Netuším, na čo by ti to asi tak bolo,“ uškrnula sa.
„Aha.“
Nepríjemné ticho prerušil až zlatovlasý čarodejník s prenikavými sivými očami, ktorý sa tam zjavil bohvieskade. „Dobrý deň, slečny,“ pozdravil.
„Dobrý deň,“ odzdravili obe.
„Tak,“ obrátil sa k našej hrdinke, „ste praváčka či ľaváčka?“
„Och, ona tu bola prvá,“ čestne sa priznala a ukázala na Sally. (V tomto prípade by sa dalo polemizovať, či jej úmysel bol naozaj taký čestný, ako sa na prvý pohľad zdá. Viaceré dohady totiž sú, že sa priznala preto, lebo nechcela byť so Sally v jednej miestnosti dlhšie, než bolo skutočne potrebné. Nakoniec sa ukázalo, že to bol od nej veľmi uvážený krok vzhľadom na fakt, že Sally netrvalo vôbec dlho vybrať si prútik, na rozdiel od nej; poznámka autorky :))
„Prepáčte,“ povedal čarodejník a obrátil sa k Sally. Začal jej rozprávať nejaké veci o tom, aký je prútik pre čarodejníka nezmierne dôležitý predmet, že sa oň musí veľmi dobre starať, aby dlho fungoval tak, ako má a že prútik si sám vyberá svojho majiteľa, nie naopak. Nakoniec jeho čarodejnícky meter zmeral na Sally všetko, čo sa dalo, dokonca aj to, čo by bežného človeka vôbec nenapadlo merať. Napríklad tak vzdialenosť medzi nosnými dierkami. Počas merania pán Olivander pobehoval medzi regálmi, niečo si mrmlal a vyťahoval niektoré škatule. Ani jedno z dievčat nič nevravelo. Nakoniec dal Sally vyskúšať dva prútiky a hneď ten druhý jej sedel.
„Tak teda na Rokforte,“ pozdravila Sally a odišla, keď za prútik zaplatila niekoľko galleónov.
‚Hrozné dievča, konečne odišla, dúfam, že mi v škole dá pokoj,‘ pomyslela si po jej odchode. Pán Olivander sa jej hneď začal venovať a jeho meter ju zmeral podobne, ako zmeral Sally.
„Ste praváčka?“ opýtal sa pán Olivander, keď bol otočený k regálom.
„Nie, ľaváčka.“
„Hm, zaujímavé. Nezvykneme tu mávať veľa ľavákov. Tak teda skúste tento, slečna. Dub, dvadsaťšesť centimetrov, s vlasom víly, pomerne neohybný. Nie, nie, vráťte mi ho,“ vzal si ho naspäť ešte predtým, ako ho poriadne chytila. Dal jej vyskúšať ešte aspoň pätnásť prútikov, ale ani s jedným nebol spokojný. Už ju to začínalo pomaly nudiť.
„Tie prútiky ma akosi nechcú,“ nadhodila položartom, keď jej obchodník vzal ďalší prútik z mahagónu.
„Nebojte sa, nejaký vám nájdeme. Skúste tento.“ Podal jej prútik. Chytila ho. Cítila, ako jej celým telom prechádza akási zvláštna magická energia. „Ach, áno. Jeden z mojich najlepších. Dvadsaťsedem aj štvrť centimetra, drevo z brezy, základ z vlasu jednorožca, pružný. Naozaj dobrý výber. Bude to dvanásť galleónov, slečna.“

Potom zamierila do kníhkupectva, kde si zadovážila všetky potrebné knihy. Ledva odolala, aby si nekúpila knihu s názvom Jednoduché zaklínadlá pre nepriateľov. Miesto toho si radšej vybrala knihu o histórii Rokfortu a niečo o slávnych čarodejníkoch. Rada čítala. Ďalej šla do apatieky, kde si kúpila prísady do elixírov, kotlíky a mosadzné váhy. Už mala takmer všetko. Okolo pol druhej obedovala v cukrárni Floriána Fortescuea, kde si dala čokoládové kotlíkové koláčiky. Naozaj jej chutili, a aj keď to nebola veľmi výživná strava, usúdila, že raz za čas jej to neuškodí.
Poobede zašla k madam Malkinovej. Keď mala aj habity, uvedomila si, že má ešte trištvrte hodinu do príchodu jej otca. Rodičia jej dovolili kúpiť si nejaký darček za dobré vysvedčenie. Rozmýšľala, čo by si asi tak kúpila. Po chvíľke uvažovania navštívila Zázračný zverinec, kde si chcela vybrať nejaké zvieratko, pre zmenu živé. Nevedela sa však rozhodnúť. Potkany sa jej zdali nudné, ropuchy slizké a sovy nezaujímavé. Chcela mačku, no všetky vyzerali buď priveľmi agresívne, príliš prítulné alebo také hlúpe, že si naháňali chvost. To ju prekvapilo. Nikdy totiž nevidela mačku naháňať si chvost. Vždy si myslela, že to robia len psy a pudlíky. Dalo by sa síce namietať, že pudlíky sú tiež len psy, no ona ich charakterizovala ako úplne odlišnú existenciu. Neznášala ich, zato ostatných psov mala rada. Už-už sa chystala odísť, keď jej padol do očí nádherný výr skalný. Nevedela od neho odtrhnúť oči a zrejme ani on od nej. Hypnotizoval ju svojimi jantárovožltými očami. Dlho neváhala, a keď precitla z tranzu, hneď si ho kúpila. Vlastne ju, keďže ako zistila, bola to samička.
Ešte raz obišla celú Šikmú uličku. Stále ju fascinovali nové a nové veci. Výnimočne sa zdržala najmä pri obchode s metlami. Predstava, že čarodejníci na nich lietajú, jej pripadala dosť smiešna. Na zvyšných desať minút si sadla do Deravého kotlíka, kde pomaly popíjala tekvicový džús, ktorý si objednala. Nikdy predtým ho nepila a nevedela si zvyknúť na jeho chuť. Obďaleč sedel chlapec v jej veku, ktorý ju pozoroval. Mal tmavohnedé vlasy a zelené oči. Keď videl, že si ho všimla, vstal a podišiel k jej stolu.
„Ahoj, môžem si prisadnúť?“ spýtal sa.
„Keď tak veľmi chceš,“ privolila nie veľmi nadšene.
„Vďaka,“ usmial sa a sadol si.
„Čo tu robíš?!“ vyzvedala. Nemala rada cudzích ľudí a ani im neverila.
„Bol som si kúpiť školské pomôcky do Rokfortu. Idem do prvého ročníka. No a rodičia sa zakecali s nejakými starými známymi, a tak tu na nich musím čakať. Kebyže som sa aspoň mohol ísť pozrieť na nové pretekárske metly, ale nie, prikázali mi, aby som sa stadeto ani nepohol,“ otrávene povedal. „Ešte som sa nepredstavil, som Jacob Harper.“
Podal jej ruku, a ona mu ju stisla.
„Teší ma.“
„A ty si tu prečo?“
„V podstate pre to isté. Čakám na otca, ktorý by mal pre mňa prísť. Ozaj, koľko je, prosím ťa, hodín?“
Jacob pozrel na hodinky. „Tri hodiny.“
„Ach, tak to už musím ísť. Tak sa maj.“ Postavila sa a vyrazila k dverám.
„Počkaj!“ zakričal na ňu Jacob.
„Áno?“ Otočila sa.
„Ako sa vlastne voláš?“
„Melian,“ povedala a odišla.

 

Prejdi na ďalšiu kapitolu.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

:)))

(evelyn, 23. 5. 2008 21:39)

zatial sa mi to celkom paci!!!