Jdi na obsah Jdi na menu
 


Potomkovia hadov - 4.kapitola: Váhavé rozhodnutie

11. 11. 2007

4.kapitola – Váhavé rozhodnutie

A tak odovzdane otvorila dvere a... čakalo ju prekvapenie.

V kupé sa spolu rozprávali dvaja chlapci a smiali sa. Jeden z nich mal tmavohnedé vlasy a zelené oči, ten druhý bol ryšavý a mal hnedé oči. Keď Melian otvorila dvere, obaja zdvihli pohľad. "Melian!" prekvapene skríkol ten tmavovlasý. "Ahoj, poď ďalej!"
Melian chvíľu váhala. Jedna vec je sedieť celý čas v kupé s otravnými dievčatami, ale má celú cestu stráviť s dvoma chalanmi? Nakoniec však vstúpila dnu.
"Melian, toto je môj bratranec William Weasley, Will, toto je Melian... Ups, ja vlastne neviem tvoje priezvisko," uškrnul sa.
"Halleyová," usmiala sa.
"Tak teda Melian Halleyová," predstavil ich.
"Teší ma," povedal Will a podal jej ruku.
"Aj mňa," odvetila a najzaujímavejšie na tom bolo to, že to myslela vážne. Alebo vlastne neklamala úplne. "Takže ty sa voláš Will Weasley?" pobavene sa opýtala.
"Hej," zasmial sa, "rodičia si mysleli, že s takým menom budem mať veselší život."
"Počujte, chalani, môžem tu ostať? Všetky kupé sú totiž už plné...," povedala, keď sa už pohol vlak a ju boleli ruky od toho, ako musela držať kufor a klietku.
"Jasné, len si poslúž," odvetil Jacob, medzitým ako s Willom mávali rodičom, ktorí stáli na nástupišti.
Melian si chvíľu premerala Williama. Pripadal jej akýsi známy. "Poznám tvojho otca," spomenula si a sadla si vedľa Jacoba.
"Áno?" čudoval sa Will. "Ahá, ty musíš byť to dievča z Írska!"
"Áno, to som ja."
"Čo? O čom je reč?" nechápal Jacob.
"Veď vieš, že otec robí na ministerstve na oddelení školstva a každý rok pomáhajú niektorým študentom dostať sa do Londýna, väčšinou deťom z muklovských rodín," vysvetľoval mu Will. Toto vysvetlilo Melian, prečo po ňu poslali niekoho z ministerstva.
"Naozaj si z Írska? Tak to je dosť ďaleko," otočil sa Jack k Melian.
"Áno, zo Severného. Z Belfastu. A vy ste odkiaľ?"
"Birmingham," povedal Will.
"Ja som z Colchesteru."
"To nemyslíš vážne!" neverila Melian. Colchester je najstaršie mesto Anglicka. Vedela si predstaviť, že tam žijú čarodejníci z veľmi bohatých a urodzených rodín. "Takže si čistokrvný?"
"Hej, a pravdupovediac patríme medzi veľmi urodzené rodiny," uškrnul sa.
"Áno, Jack, ale dlho už medzi nich patriť nebudete," smial sa Will. „A mimochodom, aj ja som z čistokrvnej rodiny."
Melian sa začala cítiť akosi stiesnene. "Ja pochádzam z muklovskej rodiny," smutne sa ozvala, "vadí to?"
"Ale kdeže!" nesúhlasil Jack. "To len takí prašiví Slizolinčania sa posmievajú čarodejníkom s "nečistou krvou" a robia sa, že sú niečo viac. Podľa mňa je celá tá čistokrvnosť fraška, aj tak už pomaly neexistujú čarodejníci, ktorí by boli úplne čistokrvní. Keby sme sa neženili s muklami, vymreli by sme."
"A presne kvôli takémuto prístupu upadá vaša urodzenosť," podpichol ho Will. „Ale inak s tebou súhlasím.”
Jack pokrčil plecami. "My si na to veľmi nepotrpíme," usmial sa. Melian odľahlo.
Cesta im rýchlo ubiehala, až sa rozhovor zvrtol na tému fakulty.
"Keby som sa nedostal do Chrabromilu, otec ma zabije. Celá naša rodina tam bola," vzdychol si William.
"Našim je to viac-menej jedno. Ale poväčšinou sme boli v Bystrohlave. Iba moja prababka bola v Bifľomore a prastrýko a dedko boli v Slizoline. Ale aj Chrabromil je dobrý. Ale kebyže sa dostanem do Slizolinu, bola by to hanba," pridal sa Jack.
"No, tak ja sa do Slizolinu určite nedostanem, keďže som mukelka," potešila sa Melian. "Ja by som rada šla do Bystrohlavu."
Okolo dvanástej prišla do ich kupé veselá pani predávajúca rôzne sladkosti. Hoci mala Melian desiatu, spolu s chlapcami si nakúpili z každého druhu niekoľko kusov. Najviac jej chutili kotlíkové koláčiky, pelendrekové prútiky, tekvicové pirôžky a čokoládové žabky, z ktorých bola poriadne zaskočená, keď sa jej jedna žaba snažila ujsť.
Poobede sa Will a Jacob začali rozprávať o metlobale. Melian si pomyslela, že ešte dobre, že si doma prečítala všetky tie čarodejnícke knihy, lebo inak by netušila, o čom to točia. Avšak slávne metlobalové družstvá ju neveľmi zaujímali, a tak si od Williama požičala Denného proroka, ktorého teraz čítala.
"Tu sú všetky kravy hnedé," po chvíli ticha nadhodil Will, ktorý sa už hodnú chvíľu pozeral von oknom.
"To si povedal zle," zakontroval Jack, "správne si mal povedať, že všetky kravy, ktoré sme doteraz videli, sú hnedé."
"Mýlite sa," ozvala sa Melian spoza novín. Chlapci až nadskočili od prekvapenia, pretože úplne zabudli, že je tam aj ona.
"Čo?" naraz sa spýtali.
"No čo sa tak na mňa pozeráte? Iba vravím, že ste to obaja povedali zle. Všetky kravy, ktoré sme doteraz videli, sú totižto hnedé aspoň z jednej strany!"
Všetci traja sa začali rehotať.
Okolo piatej vstúpila do ich kupé asi pätnásťročná dievčina.
„O pár minút budeme v Rokforte, takže si oblečte habity,“ povedala a odišla.
„To bola asi prefektka,“ mykol plecom Jack.
„No, a nemali by sme sa teda prezliecť?“ opatrne povedala Melian.
„Kľudne,“ odpovedali naraz Jack aj Will a začali sa smiať.
„VON!“ prikázala im.
Jack už ťahal svojho bratranca z kupé, lenže on sa ešte nemienil tak rýchlo vzdať.
„Ty nás predsa nemôžeš vyhodiť! Boli sme tu prví!“ namietal. Keď však videl Melianin vražedný pohľad, rýchlo zdúchol.

Onedlho sa už prváci plavili v člnoch po jazere s hájnikom Ackerleym. Bol to silný a vysoký muž, no už nie najmladší. Udržiaval si on žiakov odstup. Neskôr ich už pani profesorka obrany proti čiernej mágii Galatea Merrythoughtová zhromaždila pred Veľkou sieňou. Nikto sa nevedel vynadívať na Rokfort. Bol nádherný.
O päť minút už stáli vystrašení vo Veľkej sieni, nervózni z toho, čo ich čakalo. Niektorí však boli len udivení, tak ako Melian. S veľkým záujmom si prezerala strop, ktorý bol začarovaný tak, že vyzeral ako normálna nočná obloha.
Boli zoradení pred profesorkým zborom, kde pred nimi na stoličke bol položený starý zaplátaný čierny klobúk, ktorý zrazu začal spievať:

Kedysi dávno štyria ľudia žili,
čarodejnícku školu Rokfort založili.
Všetci si iné vlastnosti a cnosti ctili,
tak si študentov na štyri časti rozdelili.

Slávny Richard Chrabromil,
statočných študentov si vyvolil.
Dám vam jednu dobrú radu:
V Chrabromile nie je miesto pre faloš a zradu.

Bystrohlavová Brunhilda ale,
dáva prednosť múdrej hlave.
Len tých, čo v nej majú veľa,
oddávna vždy učiť chcela.

Avšak Bifľomorová Brigita,
len usilovných žiakov privíta.
Nie je tu žiadaná lenivosť,
iba snaha a poctivosť.

A Salazar Slizolin v neposlednom rade,
jeho študenti tiež majú svoje miesto v hrade.
Ten, kto má dosť odhodlania a cieľavedomosti,
získa vo fakulte hada užitočné vedomosti.

Títo štyria čarodeji už dávno zomreli.
Kto vás teda do štyroch fakúlt rozdelí?
Našťastie Chrabromil mal nápad spásonosný,
sňal si z hlavy svoj klobúk vlastný
(nevadí, že nebol nový, luxusný a krásny)
a všetci štyria doňho vliali svoje plány a sny.

Miesto nich stojím teda tu,
a teším sa na dnešnú robotu.
Pred sebou Triediaci klobúk máte,
svoj charakter pred ním neschováte.

Keď klobúk dospieval, všetci zatlieskali. Potom profesorka Merrythoughtová vytiahla zoznam študentov. „Keď prečítam vaše meno, sadnete si na stoličku a položíte si na hlavu Triediaci klobúk, ktorý vás následne zaradí do tej fakulty, do ktorej patríte,“ oznámila. „V tejto škole má vaša fakulta veľkú hodnotu a ja dúfam, že budete pre tie svoje prínosom. Nezabúdajte, že sa hrá o Školský pohár.“
„Anguishová, Cynthia!“
Čiernovlasé tučné dievča si nasadilo klobúk na hlavu.
„SLIZOLIN!“ vykríkol klobúk takmer okamžite. Cynthia si zložila klobúk a za hlasného tlieskania išla k slizolinskému stolu.
„Auburn, Ethan!“
„BIFĽOMOR!“
„Carlsonová, Sally!“ Zjavne vystrašenú Sally zaradil klobúk tiež do Bifľomoru. Melian si nebadane vydýchla.
A tak to šlo ďalej...
„Harper, Jacob!“
Jack sa odvážne postavil a nasadil si klobúk na hlavu. Asi po polminúte poslal natešeného Jacka do Chrabromilu. Tentoraz sa ozval potlesk od ich stola a Jackovi každý gratuloval.
„Hagrid, Rubeus!“
Keď zaradil Triediaci klobúk aj toho obrovského chalana do Chrabromilu, Melian vedela, že už bude za chvíľu na rade. A naozaj.
„Halleyová, Melian!“
Melian sa pomaly nadýchla, hrdo vztýčila hlavu a prešla k stoličke. Sadla si a položila si Rokfortský klobúk na hlavu. Po chvíľke sa ozval tenký hlások v jej hlave.
„Zaujímavé... Je to jasné, SLIZ – POČKAŤ!“
„ČO?!“ omylom vykríkla nahlas Melian otázku, ktorú si v tejto chvíli kládli všetci študenti. Boli udivení. Ani nikto zo starších študentov si nepamätal, žeby Rokfortský klobúk zmenil tak náhle svoje rozhodnutie. Začudovane si ju premerali. Začali sa medzi sebou rozprávať, až ich musela profesorka Merrythoughtová okríknuť. Dokonca aj ona vyzerala prekvapene.
Klobúk jej otázku ignoroval a to sa jej nepáčilo.
„Takže nakoniec to nie je také jasné, čo?!“ podpichla ho nahnevane.
„Ticho, potrebujem sa sústrediť,“ odvrkol jej klobúk.
„Niekto si nevie priznať chybu,“ pokrčila plecami.
„Bolo by to oveľa jednoduchšie, keby si sa nesnažila skrývať svoju pravú osobnosť!“
Tak na toto nevedela odpovedať.
„Čo tým chceš povedať?“ Zamračila sa.
Klobúk neodpovedal. „A keď sme už pri tom, nespieval si náhodou, že svoj charakter pred tebou neschováme?“ rýpala do neho ďalej.
Klobúk začínal byť nervózny. „Dievča, mlč už!“
A tak stíchla... Po nejakom čase sa ozval klobúk sám.
„Tak toto je rozhodne zaujímavejšie ako som predpokladal. Máš všetky vlastnosti, ktoré treba do Slizolinu, ale...“
„Ale?“
„Ale veľmi by si sa hodila aj do Bystrohlavu. Si cieľavedomá, ctižiadostivá, schopná a rada ovládaš ľudí. Lenže vynikáš aj ostrým intelektom, si čestná, obetavá a drieme v tebe veľa mágie. Predtým som si to nevšimol. Lenže máš priveľa protichodných vlastností. Ako môžeš byť tak bezohľadná, no zároveň ohľaduplná? Nemyslel som, že niečo takéto je vôbec možné... Kam ťa len zaradím?“
„To by si mal vedieť ty,“ odpovedala mu. Bolo jej v podstate jedno, kam pôjde, okrem Bifľomoru. Nevydržala by to tam so Sally.
Študenti už začínali byť nervózni. A zrejme aj hladní. Triediaci klobúk zaraďoval to dievča nezvyčajne dlho. Aj Melian sa už začínala nudiť. „Nemohol by si sa trochu poponáhľať?“ podráždene sa spýtala po ďalšej chvíli ticha. Štvalo ju, že musel klobúk zlyhať práve pri nej.
„A nesmieme zabudnúť ani na odpor k autoritám,“ vrátil jej to. „Ale je to ťažké! Neviem sa rozhodnúť. Takého schizofrenika som tu ešte nemal,“ vzdychol si. „Rozmýšľam, či si skutočne taká zlá, ako sa zdá, alebo to má nejaký iný dôvod. Lenže aký? Mám ťa poslať do Bystrohlavu alebo do Slizolinu?“
„Tak ma teda pošli do Chrabromilu,“ navrhla Melian.
„To bola rečnícka otázka,“ odsekol klobúk.
Po chvíli premýšľania však povedal: „A vlastne, prečo nie? Odvahy máš aj na rozdávanie. Kašlem na to, keď tam je už ten Harper... CHRABROMIL!!!“ Melian si uľahčene vydýchla.
„No konečne,“ neodpustila si poslednú poznámku a strhla si klobúk z hlavy. Všetci študenti jej venovali hlasný potlesk, boli radi, že ju už ten prekliaty klobúk niekam zaradil, pretože od obeda nič nejedli. Ako Melian prechádzala pomedzi stoly k tomu chrabromilskému, cítila na sebe stovky pohľadov. Všetci rozmýšľali nad tým istým. Ako sa mohol rozhodnúť klobúk zo Slizolinu na Chrabromil?! No nevšímala si to. Veď čo už môže človek v takej situácii robiť? Sadla si vedľa Jacka a všetci Chrabromilčania jej nadšene gratulovali. Teda, takmer všetci... Ako sa dozvedela, niektorí už začali uzatvárať stávky, do akej fakulty sa dostane. Tí, čo prehrali, sa jej prítomnosti pri stole akosi zvlášť neradovali.
Keď nakoniec zaradil klobúk aj nadšeného Williama Weasleyho do Chrabromilu, riaditeľ vstal, aby povedal príhovor. „Dobrý večer, žiaci. Vítam vás na Rokfortskej škole čarodejníckej! Ja sa volám Armando Dippet a som tu riaditeľom. („No tak to sme netušili,“ zachichotal sa Jack.) Som rád, že ste sa všetci vrátili do školy po prázdninách bez ujmy na zdraví, hoci určite ste ľahší o kopu vedomostí.“ Usmial sa. „Ale to hneď napravíme. Starším žiakom pripomínam a novým oznamujem, že vstup do lesa je prísne zakázaný! Ďalej tu máme ešte nejaké pravidlá, ktorých je však veľmi veľa a vy ste už určite veľmi hladní, takže si ich môžete prečítať v kabinete pána školníka Pringla. A teraz vám už prajem dobrú chuť!“
Všetky taniere a podnosy na stole pred nimi, ktoré boli dovtedy prázdne, sa zázračne naplnili. „Vau,“ vzdychli si všetci pri pohľade na tú kopu jedla, ktoré sa tam objavilo. Boli tam párky, vyprážaný rezeň, pečená kačica, grilované kura, ryža, zemiaky, ryba a rôzne druhy omáčok a príloh. William Weasley získal všeobecný obdiv, pretože dokázal zjesť neuveriteľné kvantá jedla, za čo si z neho Jack robil srandu. A vlastne aj z Melian, ale z iného dôvodu.
„Držíš nejakú diétu?“ pýtal sa jej. Nejedla totiž veľa. Takmer nič. Dala si iba kúštiček ryby a pár zemiakov.
„Nie, len nie som hladná,“ odpovedala zamyslene.
Keď dojedli hlavné jedlo a nikto už nevládal zjesť viac (možno okrem Willa), objavili sa na stole múčniky. Melasové koláčiky, kotlíkové čokoládové koláčiky, ovocná torta, levitujúce lízatká, gaštanové pyré, švábie hrčky, čokoládové žabky, pudingy, ovocné košíčky, zmrzliny...
Počas hostiny vleteli do Veľkej siene perleťovobieli duchovia, ktorí svojím príchodom spôsobili, že sa veľa prvákov takmer zadrhlo. Neskôr Melian zatiahla Takmer bezhlavého Nicka do príjemnej konverzácie o jeho smrti a spolu filozofovali na tému „takmer-bezhlavosť.“ A okrem toho sa jej všetci pýtali, prečo sa klobúk zháčil uprostred rozhodnutia. Každému odpovedala rovnako: „Povedal, že mám zložitú osobnosť.“ A žmurkla.
Keď už dojedla, čo bolo veľmi skoro, začala si poriadne obzerať Veľkú sieň. Zahľadela sa najmä na profesorký zbor. Dumbledore pôsobil veľmi šťastným dojmom, keď si bral levitujúce lízatko, ktoré spôsobí, že sa na päť sekúnd nadnesiete pol metra nad zem. Blázon! Levitujúceho Dumbledora si nechcela nechať ujsť, avšak zacítila na chrbte čísi pohľad. Obrátila sa. Mala pravdu. Od slizolinského stola hľadel na ňu pár studených sivých očí, rovnakých, ako mala ona.

____________________________________________________________

PS: Ja viem, že Harper je v abecede až po Hagridovi a Halleyovej, ale som zvedavá, koľkí ste si to všimli. :)

 

Prejdi na ďalšiu kapitolu.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

:))))

(evelyn, 23. 5. 2008 21:53)

peknééé