Potomkovia hadov - 5.kapitola: Stretnutie
UPOZORNENIE!
Ten prológ treba brať s rezervou. :D
A v piatej kapitole sa jeden jediný dátum nezhoduje s faktami z HP, ale to dúfam nebude veľmi vadiť.
Prológ – Výňatok z rokov dospievania
Opustili sme Melian Halleyovú pri jej prvom dni v škole. Presnejšie, pri jej triedení, a čo je naozaj diskutabilné je to, či sa Rokfortský klobúk naozaj rozhodol správne. Nad touto otázkou pár krát uvažovali aj žiaci Rokfortu, ktorí mali to nevýslovné šťastie, že mali možnosť aspoň zhruba spoznať Melian. Teraz je už tretiačka.
Za tých pár rokov sa na Rokforte nestalo nič mimoriadne. Iba niekto otvoril Tajomnú komnatu, niečo zabilo jednu študentku, jedného študenta vyhodili zo školy a jeden žiak dostal Cenu za zásluhy o rozvoj školy. Zhodou okolností to bol práve ten, ktorý odhalil údajného Slizolinovho potomka, teda Rubeusa Hagrida. Hoci všetci Chrabromilčania by dali ruku do ohňa za jeho nevinu, riaditeľa Dippeta to nepresvedčilo. Škole hrozilo zrušenie a vinník sa musel nájsť. To predsa nevadí, že to nebol skutočný vinník, ak sa našli hocijaké neveľmi dôveryhodné dôkazy svedčiace proti nemu.
Hagridove vylúčenie zdrvilo najmä tretiaka Williama Weasleyho. Boli to veľmi dobrí kamaráti, obaja mali akýsi zvláštny zmysel na určovanie, čo je nebezpečné a čo roztomilé. Samozrejme, hovoríme tu o zvieratkách. Presnejšie povedané, o obludách. Weasley bol tiež jedným z troch ľudí, ktorí vedeli o existencii jedného tvora z čeľade Arachnaceae, známejšieho pod názvom Acromantula alebo aj Aragog. Ostatnými dvoma boli Hagrid a už spomínaný donášač.
Našťastie sa v učiteľskom zbore našiel niekto, kto rozmýšľal dostatočne racionálne na to, aby pochopil, že Hagrid nemá s Tajomnou komnatou spoločné nič okrem dosť rozšírenej fámy, že tam chová svoju krvilačnú príšeru. Tomuto profesorovi sa podarilo presvedčiť riaditeľa, aby mohol Hagrid ostať na Rokforte ako pomocný hájnik. Pre zvýšenie napätia však zatiaľ neprezradím, ktorý profesor tak učinil.
Teda v skratke, na Rokforte sa za tie dva roky neudialo nič zaujímavé, čo by stálo za zmienku. Celý ten rozruch okolo Tajomnej komnaty je však nič v porovnaní s tým, že z rokfortskej kuchyne zmizol celý balíček levitujúcich lízatiek. Je to dosť prekvapujúce, keďže kuchyňu vo dne v noci stráži horda domácich škriatkov, ktorí tam zvyčajne chystajú raňajky na mesiac dopredu, pretože sa nudia. Ani jeden z nich sa však nemal k tomu, aby podal k tomuto incidentu dostatočne vierohodné vysvetlenie. Kam sa však tie levitujúce lízatká podeli, sa už zrejme nikdy nedozvieme...
Ak by sme prešli k hlavnej téme tohto prológu, to jest k činom slečny Halleyovej za posledné dva roky, neskúsený pozorovateľ by tvrdil, že sa vôbec nezmenila. Vy by ste však tomuto neskúsenému pozorovateľovi nemali veriť, a to z jednoduchého dôvodu – je neskúsený.
Melian pokračovala v tradícií, ktorú založila ešte na základnej škole – naďalej bola najlepšou žiačkou z celého ročníka. Ako to však dokázala, nevedno. Všeobecne vládol názor, že skôr uvidíte krčorohého chrapogota skákať na trampolíne, ako ju učiť sa.
S ostatnými spolužiakmi vychádzala celkom dobre. To v Melianinom prípade znamenalo, že ak ste jej dali pokoj, ona dala pokoj vám. Veľa ľudí zistilo, že sa neoplatí pokúšať sa s ňou skamarátiť. Istá Bifľomorčanka, Sally Carlsonová, sa o to pokúšala presne jedenásťkrát, až raz po ďalšom neúspechu skončila v Nemocničnom krídle kvôli ťažkej migréne a miernej depresii. Toto sa pokladalo za úplný rekord a nikdy nikto nemal chuť ho zlomiť, inak hrozilo, že bude mať dotyčný zlomené aj niečo iné.
Je pravda, že Melian nechala ostatných relatívne na pokoji, pokiaľ však, samozrejme, išlo o normálnych spolužiakov. Nesmierne ju ale tešilo, keď niektoré hlúpe dievčatá opakovane privádzala do krajného šialenstva. Ale aby sme jej nekrvidili, takmer vždy šlo o vyprovokovaný útok. Je však na mieste poľutovať aj jej spolubývajúce. Takúto spolužiačku si nezaslúžili, nech by spravili čokoľvek.
Jej najlepší kamarát bol Jacob Harper. Pár ľudí by dodalo, že to bol jej jediný kamarát. Z toho mi logicky vyplýva, že Jacob bol jediný tvor na Zemi, ku ktorému sa správala milo, alebo aspoň podobne. To však nemenilo nič na veci, že to bol jej najlepší kamarát. Pár svedkov z tých čias dokonca dodáva, že by ste nenašli lepších priateľov, ako boli oni dvaja. Niekoľkí mali aj podozrenie, že sú niečo viac, ale obaja tieto fámy vytrvalo popierali.
Mala aj dosť ctiteľov, no niektorým sa tiež stali nejaké záhadné nehody, väčšinou vtedy, keď sa ju snažili pobozkať. Našťastie im potom Harper vybavil týždennú maródku v Nemocničnom krídle. Ak by ho totiž Melian predbehla, je dosť možné, že by skončili rovno u sv. Munga.
Síce to ešte nevedela, no to, že sa skamarátila s Jacobom Harperom, bola tá najlepšia vec, aká sa jej (a spolu s ňou aj celému svetu) mohla prihodiť.
Túto správu vytvoril profesor Alan Dickinson, psychiater v Nemocnici sv. Munga, napísané pre Štúdiu o psychike čarodejníkov. Tieto spisy budú ležať v Oddelení záhad. Prísne tajné!
___________________________________________________________
5.kapitola – Stretnutie
Po sérii zlovestných udalostí sa na Rokforte všetko upokojilo a vrátilo do zabehaných koľají. Bolo pekné jarné aprílové popoludnie a väčšina študentov ho trávila vonku. Tam pod jedným stromom sedel aj tmavovlasý chlapec, ktorý si listoval v knihe z knižnice s názvom Metlobalové družstvá Veľkej Británie. Zdvihol hlavu. „Čau,“ povedal.
Pred ním stálo dievča s dlhými hnedými vlasmi, sivými očami a bledou pleťou.
„Ahoj,“ odzdravila a sadla si vedľa neho pod strom.
Chlapec sa na ňu zadíval. „Ehm... Melian?“
„Áno, Jake?“ pobavene sa usmiala. Tušila, čo bude nasledovať.
„Prečo si oblečená ako...“
„Ako čo?“ Varovne sa jej zablýskalo v očiach.
„Ako cirkusantka,“ dokončil a uškrnul sa. Mala na sebe extrémne krátku riflovú minisukňu a tričko, čo si všimli aj ostatní chlapci nachádzajúci sa naokolo a nevedeli od nej odtrhnúť pohľad. Dievčatá na ňu, naopak, nenávistne zazerali.
„Ach, to,“ nahodila samoľúby úsmev. „Vieš, ani Taru to veľmi nepotešilo.“
Toto Jackovi veľa vysvetľovalo. Vzdychol si. „Čo zase vyviedla?“
Tara Rogersová bolo jedno veľmi namyslené a nepríjemné dievča. Nanešťastie, dostala sa na jednu izbu s Melian. Tara bola pekná blondína s modrými očami, no hlúpa, a myslela si, že je stredobodom vesmíru. Jej tajným snom bolo asi zbaliť všetkých chalanov na Rokforte. Ona a Melian sa neustále škriepili. Asi netreba hovoriť, kto z nich zvyčajne vyhrával.
„Povedala mi, že sa neviem obliekať, že som divná a takýmto prístupom si nikdy nenájdem frajera,“ zasmiala sa. „Ale veď ten jej frajer je úplne nechutný!“ Zvraštila nos.
„A preto si – “
„Hej. Nenormálne žiarli. A Jeremy ma pozval na rande,“ uškrnula sa.
Jack spozornel. „To nemyslíš vážne!“ Zasmial sa.
„Ale áno. A keď som mu povedala, že zo zadanými nechodím, hádaj čo spravil? Pred všetkými na chodbe dal Tare kopačky!“ smiala sa.
„A čo na to Tara?“
„Neviem, nebolo jej veľmi rozumieť. Utiekla s plačom,“ ľahostajne povedala. „A ja som bola, koza, taká dobrá, že som Jeremymu povedala, že nechodím ani so zradcami. Hovorila som jej, že teraz aspoň vie, s akým somárom chodila, no veľmi ma nepočúvala. Asi vzlykala priveľmi hlasno, a tak ma nepočula. Je pre ňu nezvyk dostať kopačky, zvyčajne ich dáva ona.“ Zlovestne sa usmiala.
„Si beštia,“ uškrnul sa.
„Áno, Jake, a veľmi ma to teší. Vieš, aké je ťažké zobúdzať sa každý deň na jej prenikavý krik: ‚Pre Merlina, kde som dala svoj púder?‘ “ napodobnila ju piskľavým hláskom. „Zaujíma sa len o to, ako vyzerá. Vôbec ju netrápi, že malé deti v Afrike umierajú od hladu,“ rozhorčila sa.
Jack nadvihol obočie. „A odkedy ťa zaujímajú malé deti v Afrike?“
„Nezaujímajú,“ pokrčila plecami, „ale niekoho by mali, nemyslíš?“ Nezbedne sa usmiala.
Jacob rezignoval. Niekedy sa v nej nevyznal. Od tých záhadných útokov na študentov pred dvoma mesiacmi sa to stávalo čoraz častejšie.
„Idem sa prezliecť. V tomto sa cítim ako... cirkusantka,“ žmurkla na Jacka. „Stretneme sa potom na večeri.“
„Jasné, maj sa.“
Vstala sa a odišla smerom k hradu.
Niekto ju však sledoval. Toho prvého si hneď všimla. Vlastne sa to ani nedalo nevšimnúť si, keď na ňu niekto vykrikoval: „Melian, zlatko, počkaj ma!“ Zrýchlila krok. Na Jeremyho srdcové výlevy nemala náladu. Vošla do Vstupnej haly. Jeremy bol stále za ňou. Rýchlo premýšľala, kam sa má schovať. Zahla do knižnice. To ho určite nenapadne. Jeho by do knižnice nedostalo nič.
Vošla dnu a sadla si k stolu. Nikto tam nebol, dokonca ani knihovníčka. Rozhodla sa, že keď je už tu, tak si prečíta jednu knihu, ktorú už chcela dávno. Chvíľu sa sústredila. Pomaličky k nej prilietavala kniha z police. Rada čarovala bez prútika. Mala veľkú silu vôle a išlo jej to ľahšie než ostatným. No potrebovala ešte veľa trénovať. Rozhodla sa, že do konca tretieho ročníka zvládne základy oklumencie.
„Naozaj impozantné. Prečo nepoužiješ prútik?“ ozval sa za ňou chladný chlapčenský hlas. Vyľakalo ju to a kniha spadla na zem v polceste medzi stolom a skriňou.
„Pretože takto je to ťažšie,“ odsekla, ani sa neobzrela. Chlapec obišiel stôl a zdvihol knihu zo zeme. Bol to piatak. Mal čierne vlasy a sivé oči. Melian si hneď spomenula, kto to na ňu tak zazeral počas jej prvého večera na Rokforte!
Povýšenecky sa pozrel na knihu. „Tajomstvá čarodejnej mysle. Zaujímavé čítanie. Prečítal som to v prvom ročníku.“ Ledabolo jej hodil knihu na stôl.
„Fíha, vidím, že džentlmeni ešte nevymreli,“ utrúsila.
Zatváril sa nahnevane. „Vidím, že nevieš, kto som, inak by si sa so mnou takto nezhovárala.“
„Ale ja predsa veľmi dobre viem, kto si. Kto by len nevedel?“ odporovala. „Ty si ten chalan, ktorý dostal Cenu za zásluhy o rozvoj školy, keď si krivo obvinil Hagrida,“ posmešne povedala. Vstala a odniesla knihu naspäť na policu. Dnes z toho čítania asi už nič nebude. „Je to naozaj zaujímavé, že Slizolinov potomok sa hanbí za svoju rodinu, keď mu nevadí, že ním bol označený niekto iný, nemyslíš?“ spýtala sa nevinným hlasom. Vrátila sa k stolu, no už si nesadla.
„Čo tým myslíš?“ spýtal sa obozretne.
Jeho snaha zakryť prekvapenie Melian neušla. Bola rada, že ho vie vyviesť z rovnováhy, hoci mala pred ním rešpekt. Predsalen...
„Naozaj si myslíš, že by Acromantula bola schopná zabiť to dievča bez toho, aby na jeho tele zanechala stopy?“ spýtala sa posmešne. „To je dosť nepravdepodobné.“
„A čo ju teda podľa teba zabilo?“
„Vieš, koľkým ľuďom napadlo spýtať sa Myrty, ako zomrela?“ odpovedala otázkou.
„Určite veľa ľuďom.“
„A vieš, že ani nie? Samozrejme, ak pre teba číslo dva nie je priveľmi veľké,“ nevinne sa usmiala. Ak sa vo svojej teórii nemýlila, tak je naozaj nebezpečné dráždiť ho, ale nemohla si pomôcť.
„Počúvaj, ty humusáčka, takto sa so mnou nerozprávaj!“ Jeho tvár sa skrivila hnevom. Siahol si do habitu. Melian už nebolo všetko jedno, tento človek by jej mohol spraviť hocičo.
„Ale no tak, hádam nechceš v knižnici čarovať? Veď si predsa prefekt!“ Zatvárila sa šokovane. Poznámku o svojom pôvode ignorovala. Zatiaľ. „Len sa pekne ukľudni, chcem ti dopovedať ten napínavý príbeh.“ Usmiala sa na neho.
Na jej radosť sa ju po krátkom zaváhaní rozhodol vypočuť, lebo svoju pamäť mala rada. A niet pochýb o tom, že on vie, ako použiť zabúdacie zaklínadlo. Práve preto začala rýchlo rozprávať, aby ho rozptýlila a aby ho to zaklínadlo nenapadlo, lebo by si ho na nej určite bol vyskúšal.
„No a jedným z tých ľudí bol Dumbledore. A vieš, čo povedala Myrta o svojej smrti?“
„A odkiaľ to mám vedieť? Ja som ju predsa nezabil!“ ohradil sa.
Melian pokrčila plecami. „Vieš, keby náhodou...“ Stálo ju veľa námahy, aby sa nerozosmiala. „Myrta vravela, že bola na záchodoch, keď začula nejaký chlapčenský hlas, rozprávajúci akoby v inom jazyku. Vyšla von z kabínky a uvidela veľké žlté oči. A umrela.“ Pozorne sa na neho zadívala. Z jeho výrazu sa nedalo nič vyčítať. „Keď vezmeme do úvahy, že Salazar bol známy tým, že vedel po parselsky, veľa by sa tým vysvetľovalo. Najmä ten čudný jazyk. V Tajomnej komnate je určite niečo, čo vedia ovládať len Slizolinovi potomkovia. A má to smrtiaci pohľad. Takže ak sa Slizolinov potomok vie rozprávať s hadmi, tak potom...“ Naoko sa zamyslela. „Čo vieš o baziliskoch?“ opýtala sa ho veselo.
„Bazilisk?! Si zdravá? Akoby sa to asi tak pohybovalo v Rokforte, ak to má dvadsať metrov?“
„To je dobrá otázka,“ žiarivo sa usmiala, „možno potrubím...“
„Tak o tom dosť pochybujem,“ vyhlásil.
„Lenže celé to do seba pekne zapadá.“ Usmiala sa svojím upírskym úsmevom.
„Aj keby to bol naozaj bazilisk, z toho sa nedá určiť vinník,“ namietal.
Pokrčila plecami. „Hej, aj ja som vždy premýšľala, ako si dospel k záveru, že je ním Hagrid.“
Mladík sa zamračil. Mala to byť urážka? Alebo len konštatovala fakty?
„Mohol by si si to vypočuť až do konca, keď som si už s tou teóriou dala toľkú námahu,“ sklamane nadhodila.
Zavrčal čosi nezverejniteľné, čo si Melian vysvetlila ako súhlas.
„Ja len, že Slizolinovho potomka by som si predstavovala úplne inak,“ ľahostajne dodala.
„No tak vypočujme si to geniálne riešenie,“ povedal posmešne.
„Takže...“ začala, „pre začiatok sa zhodnime na tom, že Hagrid Slizolinovým potomkom určite nie je. Salazar by sa hanbil, keby sa jeho vnuk dostal do Chrabromilu, nie?“ Uškrnula sa.
„Zázraky sa stávajú,“ precedil medzi zubami.
Melian vedela, že mu príšerne lezie na nervy. Posledný hlupák, ktorý sa s ním takto zhováral, sa dnes na neho bojí aj pozrieť. Zázrak, že tu ešte stojí...
Znova pokrčila plecami. Nemohla sa rozptyľovať. „Ale je prevdepodobnejšie, že bude zo Slizolinu. Asi nemá rodičov, pretože inak by sa o jeho pôvode vedelo už dávno,“ vyrátavala na prstoch. „A keďže nemá nikoho, kto by mu povedal, kde je Tajomná komnata, musí ju nájsť sám. To mu musí chvíľu trvať. Takže rátam, že je to niekto od tretieho ročníka vyššie.“ Jej slová nemali na neho žiadny účinok. Aspoň na pohľad. „Ak ho zatiaľ neodhalili a ani nepodozrievali, musí byť veľmi prefíkaný. Po Slizolinovi získal asi veľkú čarovnú moc, takže musí dosahovať v škole výborné úspechy. Najlepšie by bolo, keby ho mali radi aj všetci učitelia a presvedčil by ich, že je to vzorný študent. Najlepšie by bolo, keby bol aj prefektom, v tom prípade by tom bol niekto od piateho ročníka vyššie. Hm.“ Premýšľala. „Ale Dumbledore by mu na to neskočil. On je génius, takže asi ho aj upodozrieva.“
Na chlapcovej tvári sa na okamih zračil hnev, no takmer ihneď ho vystriedala maska ľahostajnosti.
„Zrejme nemá rád ľudí s muklovským pôvodom, inak by tú komnatu neotvoril...“ Na chvíľu sa odmlčala a odolávala nutkaniu víťazoslávne sa na neho pozrieť. Pred chvíľou ju nazval humusáčkou. Určite si to uvedomil aj on. Chcela vidieť výraz jeho tváre! ‚Sústreď sa, ty hlupaňa!‘ nadávala si v duchu. Musí zariadiť, aby jej myšlienky stále takto neodbočovali. Raz by ju to mohlo stáť život...
„Ale čo ho nakoniec prinútilo komnatu zase zatvoriť? Žeby sa bál, že zatvoria školu? Komu už na nej tak záleží? Ale to by podporovalo teóriu, že nemá rodinu,“ pokračovala. „Ale nesmieme zabudnúť ani na to, že zrejme ovláda parselčinu. Keby som ju ovládala ja, tak by som rada chovala aj hada. Možno ho chová aj on... Tak sa nad tým zamyslime.“ Zamračila sa.
Potom sa na neho víťazoslávne pozrela. „Tvoja obluda ešte nezožrala Nagini, Riddle?“
Dráždiť človeka, o ktorom viete, že sa pokúsil o vraždu mnohých študentov, jednu z nich dokonca úspešne dokončil, si vyžaduje veľa odvahy. A ak nejde o odvahu, tak musíte byť potom úplne šialení. O Melian Halleyovej sa nedalo jednoznačne určiť, do ktorej skupiny patrí.
„Nemáš žiadne dôkazy,“ zasyčal.
„A na čo by mi, prosím ťa, boli?“ Uškrnula sa a konečne si sadla.
Riddle si zhlboka vzdychol. Toto hádam ani nie je pravda! To dievča je také hlúpe alebo si z neho robí dobrý deň? Alebo žeby... Vlastne preto za ňou prišiel...
„Koľkí ľudia o tom vedia?“ spýtal sa obozretne.
Ľahostajne pokrčila plecami. „Asi dvaja...“
„Kto?“
„Ja a...“
„To je mi jasné, rýchlo!“ Znervóznel.
S kľudom sa na neho pozrela. „Stalo sa niečo?“ opýtala sa nevinne. Keď na ňu vražedne pozrel, povedala: „A vie to zrejme aj Dumbledore, ten vie obvykle všetko.“
Táto odpoveď ho prekvapila. Tušil, že Dumbledore ho podozrieva, ale nevedel prísť na to, prečo to nikomu nepovedala. Ale odľahlo mu. Týmto sa veľa vecí zjednodušilo. „Už o tom nevie nikto iný?“ Chcel sa presvedčiť.
„Nikto, o kom viem.“ Bola to pravda. Ani ona sama nevedela, prečo to nikomu nepovedala. Dokonca ani Jackovi, hoci mu hovorievala všetko... Niečo jej v tom bránilo. Intuícia? To ťažko... Možno to bolo pre ten sladký pocit, že má ešte len trinásť a už vie niečo, čo vie len storočný dedko a geniálny vrah.
Podozrievavo sa na ňu zahľadel. „A prečo si to nikomu nepovedala?“
„A mám?“ prekvapila sa. „Nikto sa ma nepýtal,“ povedala ľútostivo, „prepáč, myslela som, že nechceš, aby o tom niekto vedel. Ale keď chceš, tak to rýchlo napravím.“ Nevinne rozšírila oči.
„Nie, nemusiš to hovoriť nikomu,“ usmial sa na ňu niečím, čo malo zrejme pripomínať upokojujúci úsmev. Ťažko povedať, či to Melian upokojilo, lebo jedno jej treba uznať - hoci pichala do spiaceho hada, dávala veľký pozor na to, aby sa rozhovor nezvrtol na niečo nečakané. „Vieš, Halleyová, prečo som dnes za tebou prišiel?“ Ledabolo si sadol na stôl.
Predstieral ľahostajný tón, no nebolo mu všetko jedno. Nemohlo mu byť. Melian veľmi dobre vedela, aké nebezpečie skrýva inteligencia. Ak si uvedomíte svoju bystrosť, ľahko sa stane, že podceníte všetkých naokolo. Riddlovi sa to stalo, pretože mu na Rokforte nebol v schopnostiach ani v zlobe nikto rovnocenný. Nikto, koho poznal. Vlastne, Melian len dúfala, že samu seba neprecenila a vie, čo robí. Práve preto ho muselo aspoň trochu rozrušiť, že vie jeho tajomstvo.
„Neviem, chcel si si pokecať o svojej rodine?“ spýtala sa so záujmom.
„Ani nie,“ odpovedal bez hocijakého charakteristického tónu hlasu.
„Tak potom si mi prišiel len povedať, že som humusáčka a tebe s tvojím slávnym rodokmeňom nesiaham ani po päty?“ hádala ďalej nevinným tónom.
„Ani to nie." Chabo sa usmial.
‚Ten niečo chce,‘ pomyslela si Melian.
„Tak potom netuším,“ zazubila sa.
„Vieš, si najlepšie dievča z ročníka...“
„Aha, áno, ale toto som už predsa vedela aj predtým. Takže to má asi niečo spoločné s mojím rozumom, však?“
„Tak trochu.“
„Takže?“
„Naozaj si veľmi bystrá, lenže z oblasti čiernej mágie máš žalostne málo vedomostí.“ Uškrnul sa.
„No ale na druhej strane, ty by si ma mohol aj učiť,“ odfrkla si.
„Presne to som mal na mysli.“ V očiach sa mu niečo zablesklo. Fanatizmus? Zlo? Túžba?
„ČO?!“ Melian mala pocit, že sa zbláznil. Zaujímavé na tom bolo, že on si o nej myslel to isté. „Čierna mágia je na Rokforte zakázaná,“ povedala, keď sa trochu upokojila.
„Ach, áno, zabudol som, že ty dodržiavaš školský poriadok vždy. Neviem prečo, no prisahal by som, že ty si z autorít a predpisov ťažkú hlavu nerobíš,“ povedal ironicky.
‚Žeby to vedel?‘ pomyslela prekvapene. Čo presne tým myslela, sa nevie.
Niečo jej nešlo do hlavy. „Ja... Ja tomu proste nerozumiem,“ vyhlásila.
„Čo presne ti na tom nie je jasné?“ Nadvihol obočie. Melian neznášala, keď to robil niekto v rozhovore s ňou. Cítila sa vtedy ako úplný magor.
„Po tom všetkom, čo som ti dnes povedala, ma chceš učiť?“ Vypleštila na neho oči.
Neodpovedal hneď.
„Nie, nechcem,“ vydýchol nakoniec. „Obávam sa však, že nemám veľmi na výber. Počul som o tebe rôzne chýry a myslel som si, že práve teba by som potreboval.“
„Potreboval na čo?“ podozrievavo sa spýtala.
Zdvihol ruku na znak toho, aby ho neprerušovala. „Už dlhšie som si ťa všímal. Nebýva zvykom, aby niekto tak vyčnieval spomedzi radov rovesníkov ako ty.“
Melian niečo zamrmlala. Dopredu ju hnala jedine túžba nebyť ako ostatní. Nebyť priemerná. To sa jej vypomstilo. Alebo vyplatilo?
„Takže keď som za tebou dnes prišiel, vedel som, že si bystrá, no aj tak si ma prekvapila. Možno je lepšie, že to všetko o mne vieš, aspoň budeš vedieť, ako sa máš ku mne správať.“ Povýšenecky si ju premeral.
Neznášala, keď na ňu niekto takto zazeral. Navzdory svojej vôle sklopila zrak.
„Spočiatku sa mi vývoj situácie naozaj nepozdával a pravdupovediac by sa ti zrejme niečo stalo, keby som zistil, že si to všetko o mne niekomu vytárala,“ povedal, „ale opak mi dokázal, že si presne ten človek, ktorého som dúfal, že stretnem.“
Melian sa mierne usmiala a nervózne si potiahla prameň vlasov. Keď na sebe cítila Riddlov pohľad, uvedomila si, čo robí, a okamžite ruku spustila.
Riddle naklonil hlavu a prižmúril oči.
„Čo?“ vyštekla.
„Si zvláštne oblečená...“
„A ty si vrah,“ odsekla.
„Toto ťa prejde,“ s istotou v hlase povedal.
„To ma skôr prejde Rokfortský expres,“ zahundrala.
„Takže?“
„Takže čo?“ podozrievavo si ho premerala. Potrebuje trochu času.
„Čo na to hovoríš?“
Vstala a nepokojne sa začala prechádzať po knižnici. Ale nemohla slobodne rozmýšľať. Sledoval ju vrah a stavila by sa o všetky kotlíkové koláčiky na svete, že ovláda legilimenciu. A ona si uzatvárať myseľ ešte celkom nenaučila. Očakával odpoveď. „Tak dobre,“ vzdychla si.
„Takže platí?“ opýtal sa so samoľúbym úsmevom. Očividne si myslel, že už má vyhraté.
Zlomyseľne sa na neho pozrela. „Nikdy.“
___________________________________________________________
úžasné..
(Yks, 11. 7. 2008 11:46)