Potomkovia hadov - 7.kapitola: Znamenia
7.kapitola - Oči sú všade
Vošla do klubovne. Jack tam už bol, no akonáhle ju uvidel, zdvihol sa z kresla a odšuchtal sa do svojej izby. Melian pokrčila plecami a tiež šla do svojej izby. Dúfala, že sa raz sa to nejak vyrieši.
Tam si otvorila knihu (Báje o nikdy nezazrených magických bytostiach) a čítala až do deviatej, keď si išla ľahnúť, pretože sa jej nechcelo nič robiť a na knihu sa nevedela poriadne sústrediť. Spravila vôbec dobre, keď dnes odmietla Riddla? A keď bola taká odporná k Jackovi? Takéto myšlienky jej vírili v hlave, kým konečne zaspala.
Napriek tomu sa však zobudila plná elánu už na svitaní. Už dávno nebola ráno tak veselá, bola skôr nočný tvor a vstávalo sa jej vždy ťažko. Dnes sa však zobudila ešte pred východom slnka, keď všetky dievčatá ešte spali. Možno to bolo spôsobené aj tým, že dnes večer bude spln, je piatok a oni pôjdu v noci na Astronomickú vežu pozorovať hviezdy. Milovala vesmír.
A tak veselo pohvizdujúc zišla do klubovne. Nečakala, že tam tak skoro niekto bude, preto ju zarazilo, keď zbadala Quiriniusa Wotara naprázdno hľadieť do plameňov v chrabromilskom kozube, v ktorom už rokfortskí škriatkovia stihli zapáliť oheň.
‚Spia vôbec tí škriatkovia niekedy?‘ pomyslela si začudovane. ‚A spí vôbec niekedy Wotar?‘
Po chvíli si zarazene uvedomila, že naňho už hodnú chvíľu bez slova hľadí. Nevyzeral, že ju registruje, a tak hútala, či ho má osloviť.
„Dobré ráno,“ ozvala sa nakoniec veselým hlasom.
Po chvíľke, ktorá sa jej zdala ako celá večnosť, pomaly prehovoril: „Zdravím ťa, Melian. Čože tak zavčasu?“ Ani neodtrhol pohľad od kozuba.
Prekvapilo ju, že ju oslovil menom. Doteraz sa s ním rozprávala možno trikrát v živote, a aj z toho to bolo raz včera. Netušila, že Quirinius vie jej meno.
„Len tak. Dnes bude dobrý deň,“ s úsmevom pokrčila plecami.
„Naozaj?“ spýtal sa jej bezvýrazným hlasom. To úplne zmrazilo jej úsmev na tvári. „Včera to tak nevyzeralo,“ dodal.
Melian zlostne zaškrípala zubami. O Qwerovi bolo známe, že vedel každému pokaziť náladu, no ona to nehodlala dopustiť.
„To poznáš,“ mávla rukou, „ráno múdrejšie večera.“
Otočil sa k nej. „Čo?!“
„To je také muklovské porekadlo,“ vysvetlila otrávene.
„Ráno múdrejšie večera? V živote som to nepočul,“ oponoval.
„A ty si z muklovskej rodiny?“ opýtala sa ho pochybovačne.
„No nie, prečo?“ nechápal.
Melian naňho prekvapene pozrela, a keď pochopila, čo tým mienil, iba si hlboko vzdychla.
Skúsila to však ešte raz. „No lebo je to muklovské porekadlo. Čiže ho poznajú asi len muklovia.“
Qwer pokrčil plecami. „Ale nie je to nejak gramaticky nesprávne? Ráno múdrejšie večera. Veď je to nezmysel.“
„Nechajme to tak,“ povedala radšej. Inštinktívne vycítila, že by to aj tak nemalo zmysel. „A ako sa vlastne máš?“ opýtala sa ho namiesto vysvetlenia. Asi polsekundu po tom, ako to vyslovila, si uvedomila, aká je hlúpa. A to si nechcela pokaziť náladu!
Qurinius sa na ňu čudne zahľadel. „Ako sa mám?“ zopakoval po nej so sarkazmom v hlase. „Ako by som sa mal mať? Zle. Ešte žijem. Život aj tak nemá zmysel, Melian, tak načo vlastne žijeme?“
„Prečo by nemal mať zmysel?“ nechápala Melian.
Qwer sa na ňu veľavravne pozrel. „Raz aj tak všetci zomrieme, nemám pravdu?“ Melian mu prisvedčila. „No tak načo potom žijeme, ak to, čo počas života vykonáme, nám bude potom už aj tak na nič?“
„Lenže záleží na tom, ako ten život prežijeme.“
„Keď zomrieš, bude ti to už aj tak jedno. Budeš len spať... a spať... pokojným, večným spánkom,“ povedal s bázňou v hlase, hľadiac skleným pohľadom niekde ponad jej plece.
„Na tom niečo je, no keď spíš, niečo sa ti zvyčajne aj sníva. Čo keď sa ti v hrobe bude snívať o prežitom živote, no ty budeš cítiť len obrovské prázdno, lebo si ho neprežil dostatočne?“ oponovala.
„To, čo si práve povedala, nemá žiadnu logiku. Keď totiž zomrieš, mozog ti už nefunguje,“ vysvetľoval jej trpezlivým hlasom ako malému dieťaťu, ktoré nechápe, prečo je obloha modrá, „takže sa ti nemôže snívať NIČ.“
Nevedela, čo mu má na toto povedať, a tak jednoducho odtiaľ odišla a rozhodla sa ísť na skoré raňajky.
Dnes získala užitočnú skúsenosť. Nikdy sa nepúšťajte do reči s niekým, kto celé dni pozerá do plameňov v kozube, trpí depresiami bez rozdielu, či je leto a či zima, a nikdy ho nevidno spať. Mohli by ste totiž utrpieť vážnu ujmu na duševnom zdraví.
Vo Veľkej sieni bolo len veľmi málo ranovstajov. Z profesorského zboru tam bol iba Dumbledore. Všimla si aj Riddla, sediaceho samého pri slizolinskom stole, čítajúceho akúsi knihu. Pri chrabromilskom stole sedel len Hagrid. Riaditeľ mu dovolil jesť pri stole jeho bývalej fakulty. Hagrid musel skoro vstávať, aby nakŕmil všelijaké vodné potvory žijúce v školskom jazere. Sadla si vedľa neho. Práve si natieral hrianku džemom.
„Hm, Halleyová?“ prekvapene na ňu pozrel.
Vystrúhala grimasu. Bola radšej, keď ju volali krstným menom.
„Aj ja ti želám dobré ráno, Rubeus,“ odvetila uštipačne a naschvál zdôraznila posledné slovo.
Hagrid vyzeral, že pochopil. „Dobré ráno aj tebe, Melian,“ usmial sa na ňu.
„Ako sa dnes máme?“ spýtala sa konverzačným tónom a naliala si do hrnčeka teplé mlieko.
„Celkom dobre. Ackelley mi lúbil, se mi dnes ukaze jednolozcov,“ huhlal, lebo práve zahryzol do hrianky.
„Prosím?“
Hagrid dožul. „Ackerley mi sľúbil, že mi dnes ukáže jednorožcov. A ďalej vravel, že oddnes môžem kŕmiť testraly,“ povedal jej natešene.
„To je výborné,“ predstierala záujem, „a prečo ti to doteraz nechcel dovoliť?“ A medzitým si sypala do mlieka kakao.
„Nó, nebol si istý, či som taký spoľahlivý, ale už to zistil,“ nenápadne vypol hruď.
„To je úžasné,“ povedala Melian zízajúc na slizolinský stôl a medzitým si miešala kakao. Teda, to, čo si myslela, že je kakaom.
„Hm, Melian?“
„Áno?“ spýtala sa mimovoľne, ani neodvrátila zamyslený pohľad od slizolinského stola.
„Čo to vlastne piješ?“
„Čo?“ spýtala sa nesústredene.
Hagrid nakukol do jej hrnčeka. „Toto veru nevyzerá jak kakao.“
„Prepáč, čo si vravel?“ otočila sa k nemu, no videla Hagridov pohľad, takže jej to nemusel opakovať. Pozrela do svojho hrnčeka. „Čo to má, dofrasa, znamenať?“ vykríkla. Jej kakao bolo zelené.
„Čo si si do toho dala?“ vyzvedal.
„Veď len kakao,“ nechápala a skontrolovala obsah misky, z ktorej si to kakao sypala. Naozaj v nej bolo kakao. „Čo je to?"
„Nechceš to ochutnať?“ navrhol jej Hagrid.
Melian po chvíli usúdila, že to možno nie je až taký zlý nápad, nemohlo sa jej predsa stať nič vážne, keď tu bol Dumbledore. A tak ochutnala.
„Aké to je?“ bol zvedavý Hagrid.
„Je to sladké... A chutí to celkom ako... kakao.“ Zarazene na neho pozrela a obaja sa začali rehotať. Veľká sieň sa pomaly začala napĺňať a niektorí na nich vrhali začudované pohľady.
„Ale aj tak to celkom nechápem,“ vyhlásil Hagrid, obzerajúc si tú zelenú tekutinu.
„Predpokladám, že som to zafarbila nevedomky. Síce sa mi to už dávno nestalo, no nič nie je nemožné,“ povedala Melian a s chuťou sa zahryzla do čerstvého malinového koláčika. Bolo pravdepodobné, že sa ničo podobné stane, pretože v poslednom čase naozaj poctivo trénovala čarovanie bez prútika. Pomyslela si, že by to nemala tak preháňať, lebo je už asi prepracovaná.
„Šmária... aj ja by som chcel dokázať niečo také...“ vzdychol si. Keď ho totiž obvinili zo zabitia študentky, vzali mu prútik, zlomili ho napoly a zakázali mu čarovať. „Aké máte dnes hodiny?“ spýtal sa, aby zmenil tému.
„Celkom dobré. Máme čarovanie, obranu, elixíry a v noci máme astronomické pozorovanie,“ veselo odpovedala. Vtom do Veľkej siene vstúpili Jacob a William.
„Will!“ zamával na neho Hagrid a obaja sa vybrali smerom k nim.
„Ahojte,“ pozdravil ich Will.
„Čau, Rubeus,“ pozdravil Jack Hagrida.
„No, tak ja už musím ísť,“ rýchlo povedala Melian, dopila to čudné kakao a vyšla zo siene.
Will bol z jej rýchleho odchodu prekvapený. „Čo sa stalo?“ otočil sa k Jackovi a vrhol naňho vyčítavý pohľad.
„Nič, čo by sa malo stať?“ odvetil a sadol si k stolu.
„Bratranček, mňa neoklameš,“ uškrnul sa, „vari ste sa pohádali?“
Jack neodpovedal, čo si Will vysvetlil ako súhlas.
„Nie!“ zvolal so smiechom Will. „Tomu neverím,“ so smiechom pokrútil hlavou a obdivne zahvízdal.
„Nechaj to tak,“ odbil ho Jack.
„Čo sa stalo?“ vyzvedal Will.
„Nič! A buď už ticho,“ podráždene odvetil Jack, a tak to Will vzdal.
„Nehnevaj sa, bratranček, už mlčím ako hrob.“ Naznačil, že si zamyká ústa a odhadzuje kľúč.
Zvyšok dňa prebehol celkom pokojne, len Jack a Melian sa spolu ešte stále nerozprávali.
Keď mali žiaci v noci pozorovania, ani si nešli ľahnúť, a tak to bolo aj tentoraz. Takmer všetci boli v klubovni a hrali šachy alebo karty, no Melian odišla do knižnice a čítala si tam tú knihu, pri ktorej ju včera vyrušil Riddle. A trénovala... Neustále sa zlepšovala a bez použitia prútika k nej už prilietavali rôzne predmety. Privolávacie kúzlo sa ešte neučili, ale Melian ho vďaka takýmto tréningom ľahko zvládla aj s prútikom.
Okolo pol dvanástej ju však z knižnice za hlasného kriku vyhnala madam Lettersová. Školská knižnica bola totižto otvorená len do deviatej, a ona to prešvihla o dve a pol hodiny, čiže sa netreba čudovať, že bola knihovníčka taká nahnevaná.
Melian za hlasného frflania vyšla z hradu a sadla si pri okraj Zakázaného lesa. Ešteže sa jej podarilo prepašovať z knižnice tú knihu, lebo Lettersová bola taká nazúrená, žeby jej to iste nedovolila. Samozrejme, bolo zakázané chodiť von tak neskoro večer, ako aj vynášať školské knihy z hradu, no jej to bolo jedno. Nerobila to predsa prvý krát.
O dvanástej jej začala byť už naozaj zima, a tak sa odobrala do klubovne. Keď vošla, zbadal ju Jack. Už-už otváral ústa, aby sa jej spýtal, kde toľko bola, no včas sa uvedomil. Melian si šla pre bundu do izby a za chvíľku sa už aj vybrala do Astronomickej veže, lebo cesta tam trvala dlho. Výstup bol naozaj ťažký, lebo do veže viedli veľmi úzke, točité a strmé schody. Akosi sa jej ich však podarilo zdolať. V kruhovej miestnosti vo veži už bola profesorka Lacertaová a nastavovala ďalekohľady. Bola to nízka, veselá, asi dvadsaťpäťročná čarodejnica s dlhými blond vlasmi.
„Dobrý večer, pani profesorka,“ pozdravila ju Melian zadychčane.
„Aj tebe, Melian, ako sa máš?“ spýtala sa so širokým úsmevom. Melian bola jej obľúbená žiačka, a aj najlepšia. Často sem chodila aj mimo vyučovacích hodín a síce to nemali dovolené, nikdy to na ňu nepovedala.
„Ále, ujde to. Len tie schody...“ zhlboka dýchala.
„To nič nie je, ja ich musím zdolávať každý deň aj niekoľkokrát,“ zasmiala sa.
Kým neprišli ostatní, Melian jej pomáhala s ďalekohľadmi. Pozorovanie mali spojené s Bystrohlavom. Potom sa mohla začať hodina.
„Tak, žiaci, dnes budeme pozorovať súhvezdia a zapisovať ich polohy,“ začala. „Už je apríl a začínajú vychádzať jarné súhvezdia, ako napríklad súhvezdie Lev, ktoré je vidieť už aj skoro večer. V ňom sa práve nachádza planéta Saturn. O takomto čase najviac vidno súhvezdie Pastiera, po latinsky Bootes. K tomuto súhvezdiu sa viaže aj zaujímavá legenda o pastierovi, ktorý sa túla svetom a pozoruje roľníkov pri práci. Pritom mu napadne zapriahnuť do záprahov voly a orať nimi zem a za tento skutok je zvečnený aj na oblohe v súhvezdí s podobou šarkana. Vie niekto, aká je najjasnejšia hviezda tohto súhvezdia? Slečna Halleyová?“ oslovila ju oficiálne, keď sa prihlásila.
„Myslím, že Arkturus,“ odvetila.
„Myslíte správne a práve ste pre svoju fakultu získali päť bodov,“ pochválila ju. „Ďalej budeme dnes pozorovať aj súhvezdie Panny a konkrétne sa budeme venovať jeho hviezde Spike, ktorá tvorí Jarný trojuholník spolu s hviezdami Regulus a Arcturus a s inými hviezdami tvorí asterizmus Diamant Panny. Teraz prejdite k ďalekohľadom, nájdite si tieto dve súhvezdia a zaznačte ich polohy. A zistite, ktoré hviezdy tvoria Diamant panny.“
Ďalšiu hodinu strávili pozorovaním oblohy a jej kreslením. Každý mal vyhradený vlastný ďalekohľad, takže Melian musela byť pri Jackovi. Za celý čas si nepovedali ani pol slova. Až kým...
„Dočerta!“ zahrešil.
Melian na neho pozrela. Jack sa práve nebezpečne nakláňal ponad múr a pozeral dole.
„Jack?“ oslovila ho. Vtom sa Jack extrémne prehol a pošmykol sa.
„Áááá!“ prekvapene vykríkol.
„Jack!“ zakričala na neho a v poslednej chvíli ho celou silou stiahla dozadu za kabát. Jacob sťažka dýchal a prekonával počiatočný šok.
„Harper!“ zavolala na neho profesorka Lacertaová vystrašene a pribehla k nim. „Ste v poriadku?“ spýtala sa ustarostene.
„Á-áno, pani profesorka,“ odvetil.
„A NA ČO STE, PREPÁNA, MYSLELI?! VEĎ STE SA MOHLI ZABIŤ!“ Nestávalo sa často, žeby profesorka Lacertaová kričala, no keď s tým začala, stálo to za to.
„Prepáčte,“ sklopil zrak.
„Strhávam Chrabromilu dvadsať bodov,“ povedala už pokojnejšie, „to, čo ste spravili, bolo maximálne nezodpovedné!“
„Už sa to viac nestane,“ povedal pokorne.
„To dúfam, lebo inak si môžete zbaliť veci,“ povedala a otočila sa k Melian. „Udeľujem vám päť bodov za vašu duchaprítomnosť, slečna Halleyová, lebo nebyť vás, tohto tupca by sme už mohli zoškrabávať z trávnika.“
„Čo si to, pre Merlina, stváral?“ osopila sa Melian na Jacka, keď profesorka od nich odišla.
„É... ja... vypadol mi okulár,“ odvetil jej nervózne.
Vypleštila oči. „A to sa ti ako podarilo?“
„To je jedno, no ak sa to dozvie, zabije ma.“
Melian si povzdychla, mierne sa nahla ponad múrik a vytiahla prútik. „Accio,“ zašepkala. Po chvíli sa k nej začala vznášať odpadnutá časť ďalekohľadu.
„Kde si sa to naučila?“ zízal na ňu Jack s otvorenými ústami. Privolávacie zaklínadlo sa mali učiť až vo švrtom ročníku.
„Tu máš,“ strčila mu do ruky okulár. „Reparo.“ Rozbitý okulár sa okamžite napravil.
„Ďakujem,“ poďakoval sa jej Jacob neisto a vyhýbal sa jej pohľadu.
„Na domácu úlohu máte napísať 30-centimetrový pergamen o súhvezdiach jarnej oblohy a ich najjasnejších hviezdach,“ ozvala sa profesorka Lacarteová za nimi, „a dokončíte si mapu. Dobrú noc.“
Veža sa vyprázdnila a aj profesorka už bola na odchode.
„Pani profesorka?“ zastavila ju Melian.
„Áno?“ obrátila sa.
„Nemohla by som tu ešte chvíľočku zostať?“
„Je pol tretej, Melian,“ pozrela na ňu prísne.
„Prosííím,“ pozrela na ňu prosebným pohľadom.
Profesorka si vzdychla. „No tak dobre,“ usmiala sa, „ale daj si pozor. Nie ako Harper.“
„Samozrejme, pani profesorka,“ ubezpečila ju.
Keď ostala sama, vrátila sa k ďalekohľadom a pár minút ešte pozorovala nočnú oblohu. Nechcelo sa jej ešte vrátiť do klubovne. Dostala nápad. Vytiahla čistý papier a niečo naň začala čmárať. Neverila síce astrológii, no počula, že kentauri vedia z oblohy vyčítať množstvo vecí. Vedela však, že oni majú pre predpovedanie budúcnosti úplne iné techniky. No aspoň ju to zabaví.
Ďalšiu polhodinu zakresľovala hviezdy, planéty a súhvezdia do mapky, no do inej, ako používali na astronómii. Vznikla z toho zložitá spleť čiar a kruhov.
Tu hore bola na chodbe tesne pred vežou jedna malá knihovnička s knihami prevažne o astronómii, no po chvíli prehrabovania sa našla aj jednu starú a ošúchanú knihu o astrológii. Jej názov v nej vyvolával pochybnosti - Ako hviezdy ovplyvňujú život.
‚Čo už...‘ pomyslela si trpko a začala v nej listovať. Po chvíli našla na obrázku presne takú istú konšteláciu hviezd, ako jej vyšla na mapke. Netrpezlivo čítala. To, čo bolo pod obrázkom, ju mierne zarazilo. Stálo tam: „Čaká vás nebezpečenstvo. Stojíte pred neľahkým rozhodnutím, ktoré zmení životy mnohých ľudí.“
„To je čo za blbosť?“ povedala si nahlas a nahnevane zaklapla knihu. V podstate nečakala nič svetoborné, chcela len zabiť čas.
Zívla. Pozrela na hodinky. Boli už tri hodiny, a tak pozbierala všetky svoje veci a zišla z veže. Už ani nevnímala, kam ide. Keď konečne stúpila na posledný schod, v polotme (lebo na chodbe svietili fakle) zazrela akúsi siluetu. Zamrela.
Tá postava prehovorila studeným hlasom, od ktorého ju striaslo. „Čo tak neskoro, Halleyová?"
:))))
(evelyn, 24. 5. 2008 19:53)