Jdi na obsah Jdi na menu
 


Prekliatie rodu Slizolinovho (1)

6. 4. 2008

Mestečko pri Londýne, rok 1124

 

„Bosorka!“

„Upáliť!“

„Smrť čarodejniciam!“

Malý zlatovlasý chlapec sa predieral davom skandujúcich ľudí. No veľmi sa mu nedarilo. Všetci ho len odstrkovali. Musel sa postaviť na špičky, aby niečo videl.

Tam, v strede námestia, bola postavená hranica. K nej bola priviazaná mladá plavovlasá ufúľaná žena s modrosivými očami.

„NIE! Nerobte to, prosím vás,“ zvolala plačlivým hlasom.

„Agatha Slizolinová,“ čítal miestny richtár z pergamenu.

„Nie,“ krútila žena hlavou.

„Ste obvinená z kacírstva, bosoráctva a spolčovania sa s diablom...“

„Pre zmilovanie Božie, veď mám syna!“ plakala.

„...a preto ste odsúdená na trest smrti upálením,“ dokončil a zvinul pergamen.

Chlapcovi sa to akosi nezdalo. Jeho mamu už párkrát upaľovali, ale toto sa mu videlo akési iné. Obvykle použila zmrazujúce zaklínadlo na plamene a potom ju to iba príjemne šteklilo. Ešte nikdy takto nekričala.

„Mama?“ opýtal sa nesmelým hlasom. Nechcel sa priveľmi ozývať, lebo by sa mohlo stať, žeby ho upálili tiež, a on zmrazujúce zaklínadlo nepoznal.

„Prosím vás, zmilujte sa,“ prosila.

„Nie, bosorky sa budú smažiť vo večnom ohni, zabudla si?“ odsekol jej richtár. „Collins! Oheň!“ zavolal na akéhosi tučného chlapa.

Ten chlapec si pomyslel, že tu niečo nesedí. Vytiahol nejakú paličku, potichu niečo zašepkal a všetci ľudia pred ním mimovoľne ustúpili do strán a vytvorila sa uzučká ulička, ktorou prešiel. Ocitol sa rovno pred hranicou.

Žena sa pozrela synovi do tváre. „Salazar,“ zašepkala s námahou.

„Nech zomiera v mukách!“ skríkol niekto z davu.

„Je všetko v poriadku?“ spýtal sa jej s obavou v hlase. Collins už zapaľoval slamu položenú na vlhkom dreve. Vlhké drevo používali preto, lebo dlhšie horelo a chceli spôsobiť čarodejniciam väčšiu bolesť.

„Choď preč, Salazar,“ zašepkala zachrípnuto, „nesmú ťa tu nájsť.“

„Ale mama...“ Vtom pod svojimi nohami zbadal kúsok drievka. Nebolo pochýb, že to bol prútik rozlomený napoly. „Nie,“ zhrozil sa.

„Počúvaj ma, Salazar,“ zasipela, „toto je môj posledný príkaz. Ujdi odtiaľto!“

„Nie,“ s odhodlaním na ňu pozrel, „nenechám ťa tu napospas týmto prašivým muklom.“

„SKAP, ČARODEJNICA!“ skandoval dav.

Agatha sa pozrela kamsi ponad chlapcovo plece. „Zbohom,“ zašepkala a posledný krát sa na neho usmiala.

„Zbohom, mama,“ vzlykol chlapec a v tom ho zozadu chytila akási ruka, zapchala mu ústa a odniesla ho kamsi preč...

Chlapec sa metal a kopal, no nepomohlo. Ruka, ktorá ho zvierala, ho držala priveľmi pevne. Salazarovi sa to zdalo ako večnosť, keď ho už konečne ten človek pustil na ceste vedúcej preč z dediny. Dopadol na tvrdú zem a do očí sa mu rinuli slzy.

„Nechajte ma!“ zasipel.

„Nechcem ti ublížiť,“ povedal chlapčenský hlas a pomohol mu vstať.

„Nedotýkaj sa ma, prašivý humusák!“ zvolal Salazar s odporom.

„Dobre,“ vyhlásil ten človek, „ale o tvojom slovníku si ešte budeme musieť pohovoriť.“

Salazar na neho zvedavo pozrel.

Stál pred ním asi štrnásťročný vysoký mládenec s hnedočervenými vlasmi a priamym pohľadom, ktorý Salazar navydržal a sklopil zrak. „Kto si?“ spýtal sa napokon.

„To je na dlhé vysvetľovanie,“ vzdychol chlapec a vydal sa po ceste vedúcej preč z dediny. Ako predpokladal, Salazar sa pustil za ním.

„Kam ideš?“ spýtal sa ho.

Ideme,“ opravil ho. „Veď ideš so mnou.“

„A kam teda ideme?“

„Uvidíš,“ odvetil.

„Si čarodejník?“ nedal sa odradiť Salazar.

Chlapec zastal, otočil sa a pozrel na Salazara. „Matka ťa nič nenaučila?“ spýtal sa vážnym tónom. „O týchto veciach sa nesmieš rozprávať s ľuďmi, ktorých nepoznáš!“ hrešil ho. „Tvoju matku práve...“ náhle si uvedomil, čo hovorí, a stíchol. Salazarovi sa na tvári mihol tieň. „Musíš byť opatrnejší, celá dedina sa len hemží inkvizítormi,“ povedal už miernejšie.

„Takže si čarodejník?“ spýtal sa ho znovu.

„Áno, som,“ odvetil.

„A ako sa voláš?“

„Richard Chrabromil.“

„Chrabromil? Niekde som to meno už počul,“ vyhlásil Salazar. „Si čistokrvný?“ zaujímal sa.

Richard na neho karhavo pozrel. „Nie je to najdôležitejšia vec na svete, ale áno, som.“ Salazar sa začervenal. Ani si nevšimol, a dostali sa k malému drevenému domčeku, ktorý bol vzdialený od ostatných ľudských obydlí. Vonku práve nejaká žena prala.

„Mama?“ ozval sa Richard, keď vstúpil na verandu. Zarazene sa na ňu pozrel. „Prečo perieš ručne?“

Žena sa vystrela. Mala štíhlu postavu, ohnivočervené vlasy uviazané v drdole a smaragdovozelené oči. Keď sa pozrela na Salazara, mal pocit, že mu vidí až do duše.

„Kto je to, Richard?“ spýtala sa svojho syna ukazujúc na Salazara.

„To je Salazar Slizolin,“ povedal a jeho matka zbledla.

„Slizolin?! Ako to? Čo sa stalo?“ spýtala sa vydesene. „Je Agatha v poriadku?“

Richard mlčky pokrútil hlavou.

„Hádam len...“ prikryla si rukou ústa.

„Bohužiaľ,“ povedal Richard ticho a jeho matka sa rozplakala. Vbehla do domu.

Salazar si medzitým obzeral záhradu. Richard si ho mlčky premeral. Vyzeralo to tak, že u nich ostane bývať, ale jeho povaha sa mu neveľmi pozdávala. Nevyzeral, že by ho smrť svojej matky chytila za srdce.

Po chvíľke sa vrátila Richardova mama. „Ospravedlňujem sa. Ja som Istrid Chrabromilová,“ predstavila sa Salazarovi.

Salazar si ju kriticky premeral. „Keď ste čarodejnica, prečo ste prali ručne?“ spýtal sa.

„Myslela som, že ide niekto cudzí. V tejto dobe nemôžme veľa riskovať,“ odpovedala. „Koľko máš rokov?“

„Osem,“ povedal Salazar.

„Jeho mamu dnes upálili,“ povedal ticho Richard. Salazarom mierne trhlo, ale tváril sa, že sa nič nestalo. Istrid sa snažila zadržať slzy. „Ako sa prezradila?“

Jej syn jej naznačil, že jej to povie neskôr, a tak sa Istrid znovu otočila k Salazarovi a čupla si k nemu. „Salazar, odteraz budeš bývať u nás. Tvoja mama bola mojou najlepšou priateľkou a povedala mi, že keby sa jej niečo stalo, máme sa o teba postarať. Tá chvíľa práve nastala,“ povedala mu vážne. „Súhlasíš?“

Salazar mlčky prikývol. Čo iné mu ostávalo? Jeho mama už nežila a nemal kam ísť. Otca nikdy nemal. Na matkinu smrť sa snažil nemyslieť, lebo tá myšlienka mu spôsobovala bolesť a on nemienil pred týmito ľuďmi ukázať slabosť.

„Dobre,“ vyhlásila Istrid. „Tak poď dnu, určite si už dlho nejedol.“

 

Keď Salazara uložili večer spať, mohol sa Richar porozprávať so svojou matkou.

„Ako sa to stalo?“ spýtala sa ho tichým hlasom, keď jej v kuchyni pomáhal odpratávať riad.

„Ako som počul, vraj jedna žena v ich susedstve veľmi ťažko ochorela a zomierala. Bola to Agathina priateľka. Jej manžel sám za ňou prišiel, lebo vedeli, že lieči chorých ľudí,“ povedal Richard, mávol prútikom a umyté taniere sa naskladali do kredenca.

„Ach, áno. Pratchettovci. Spomínala mi ich,“ poznamenala Istrid.

„A tak Agatha namiešala elixír, ktorý tej žene pomohol,“ povedal Richard.

Istrid vzlykla a sadla si pri kuchynský stôl. „Agatha vedela robiť prefektné elixíry. Čo sa stalo potom?“

„Starý Pratchett sa ulakomil na odmenu a Agathu zradil,“ dokončil.

Jeho mama bola šokovaná. „To nemyslíš vážne! Ten starý chren ju zradil po tom, čo zachránila život jeho manželke?!“ skríkla.

„Mama, tichšie,“ upozornil ju Richard, „zobudíš chlapca.“

„Ale prečo nepoužila zmrazujúce zaklínadlo?“ nechápala.

„Zlomil sa jej prútik,“ povedal Richard. „Podarilo sa mi nájsť jej syna a odviesť ho odtiaľ ešte predtým, ako ju zabili.“

„Och, nie! Agatha nikdy nevedela veľmi dobre čarovať, špecializovala sa len na elixíry... Možnože keby viac času venovala kúzlam, dokázala by sa zachrániť, lebo zmrazovanie môžeš použiť aj bez prútika...“ zalomila rukami. „Toľké nešťastie! A čo bude s jej synom? Chudáčik, teraz je sirotou!“

„Nebude sirotou,“ vyhlásil Richard pevným hlasom. „My budeme jeho rodina.“

Istrid sa obdivne pozrela na svojho syna. „Ty si anjel,“ povedala a objala ho. „Ešte šťastie, že si bol dnes v dedine, inak by ho možno tiež zabili.“

„Ale nebude to s ním ľahké,“ skonštatoval.

„Viem. Matka ho mala priveľmi rada a máločo mu zakazovala,“ prikývla.

„Najhoršie na tom je, že opovrhuje muklami.“

„To sa dalo čakať... Agatha na neho mala veľký vplyv a po tom, čo jej spravil Salazarov otec...“

„Jeho otec je mukel?“ prekvapene nadvihol obočie Richard.

„Áno, ten kretén ju tehotnú opustil, keď zistil, že je čarodejnica,“ prikývla. „Richard, Salazar sa nikdy nesmie dozvedieť, prečo zomrela jeho matka,“ vyhlásila vážne. „Neznášal by muklov ešte viac a to nesmieme dovoliť. Čarodejníci sú na to, aby ľuďom pomáhali, nie, aby ich vraždili. Škoda len, že doba je taká zlá,“ vzdychla si.

„Spoľahni sa, mama. Nedozvie sa to.“

„Choď sa pozrieť von, či sa Rudolf ešte nevrátil,“ požiadala ho po chvíľke ticha.

Richard vstal. „A kde vlastne išiel?“

„Mal sa stretnúť s Uricom, vraj zistil niečo veľmi dôležité o fúperoch.“ Istrid unavene zívla. „Dúfam, že Pratchett do rána skape,“ dodala jedovito.

 

Ani jeden z nich netušil, že ich rozhovor si vypočula tretia osoba. Salazar sa krčil za dverami a sťažka dýchal. „Tí špinaví humusáci,“ zašepkal. „Za toto mi raz zaplatia!“ Keď počul vrznutie stoličky, čo naznačovalo, že Richard vstal, rýchlo sa vytratil hore do izby.

 

„Mama! Mama!“ ozýval sa o tri dni skoro ráno v dome chlapčenský hlas.

„Richard, nekrič!“ zvolal na neho otec z verandy. „Mama ešte spí, a ten malý tiež.“

„Ale ja jej to musím povedať!“ nástojil Richard.

„Už som hore,“ rozospato povedala Istrid, keď schádzala po drevených schodoch. „Prečo tak skoro buntošíš?“

„Pratchett!“ vyhŕkol.

„Čo s ním?“

„Ráno ho našli mŕtveho... Lekár povedal, že to bola zástava srdca.“

„Tak mu treba,“ poznamenal Rudolf.

„Naozaj? A nezdá sa vám čudné, že bol Salazar včera v meste?“ nadvihol obočie. V jeho hlase sa nedala prehliadnuť irónia.

„Synak, takto sa s nami nerozprávaj,“ prísne ho napomenul otec.

„Prepáčte,“ potichu sa ospravedlnil.

Pani Chrabromilová prikývla. „V tom prípade choď zavolať Salazara. Toto sa až podozrivo ponáša na Agathin Konečný elixír, aj keď naozaj neviem, odkiaľ by sa dozvedel o Pratchettovej zrade.“

Richard rýchlo odbehol.

„Konečný elixír?“ nardvihol Rudolf obočie.

„Pre tých, ktorým už nebolo pomoci a nechceli viac trpieť,“ vysvetlila. „Salazar zrejme vedel, kde tie elixíry jeho mama skrývala.“

O chvíľu sa už Richard vrátil spolu so Salazarom, ktorý sa tváril zmätene.

„Dobré ráno,“ pozdravil, „čo sa stalo?“ Pozrel na Chrabromilovcov nevinným pohľadom.

„Pratchett včera v noci zomrel,“ povedala mu Istrid. „Poznal si ho?“

„Pratchett? Nie,“ pokrútil hlavou.

„To je zaujímavé, keďže bývali vo vašom susedstve.“

„Richard!“ napomenula ho mama.

„Počkať, myslíte toho starého chlapa so ženou, čo umiera?“ zamračil sa Salazar.

„Áno. Mladý muž, ak zistíme, že máš prsty v jeho smrti, tak budeš musieť opustiť tento dom,“ vážne vyhlásil pán Chrabromil.

„Prečo by som ho mal zabiť?“ šokovane sa spýtal Salazar. „Veď tá teta mi dávala vždy koláče, keď mama nebola doma!“

„My hovoríme o Pratchettovi, nie o jeho žene,“ jemne povedala Istrid.

„Ale ani toho som nezabil!“ tvrdohlavo vyhlásil Salazar a Chrabromilovci sa veľavravne pozreli na svojho syna.

„Richard, nechápem, ako si ho mohol vôbec podozrievať,“ pokrútila hlavou pani Chrabromilová. „Veď má ešte len osem rokov!“

„Takže môžem u vás ostať?“ spýtal sa Salazar bojazlivým hlasom a takým výrazom v očiach, ktorého sú schopné len deti.

„Samozrejme,“ prikývla Istrid. „A teraz sa bež umyť a obliecť, Rudolf ti potom ukáže, ako sa doja kravy kúzlom,“ žmurkla na neho.

 

A tak získal Salazar nový domov.

 

 

 

 

 

 


 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

foaly...

(Sayuri, 8. 4. 2008 9:34)

vieš, nie len tie dve sa nemajú čo učiť..mne nejako tiež všetko dochádza a ani trénovať sa mi nechce... ale ty máš obdiv...písať naraz tri poviedky.. a v takých ťažkých časoch... inak, ten salazar mi ťa trocha pripomína.. zmätený hlas, nevinný pohľad... áách, ja milujem takéto postavy...:D

re:foaly

(bella, 6. 4. 2008 22:17)

hmmm budem uprimna ak tato poviedka bude o zakladatelov rokfortu tak neviem......ja velmi nemusim tak az vzdialene pribehy...a zas nechcem byt kruta ale viac sa mi pacia tamtie dve poviedky a mala by si sa sustrdit na ne.....ale ako jednorazovky mozu byt preco nie aspon si oddychneme od tamtych...predsa voldemort sa mi paci viac :D vsak ja a foaly vieme o tom svoje(+nagini):D:D:D