Jdi na obsah Jdi na menu
 


Potomkovia hadov - 3.kapitola: Sen, list a cesta

11. 11. 2007

3.kapitola – Sen, list a cesta


„NIE! Prečo si to spravil?! Ty hnusný vrah!“ kričala žena pripútaná v reťaziach.
„Ticho!“ zahriakol ju ľadový hlas. „To nie je to najhoršie, čo ti môžem spraviť.“ Uškrnul sa.
„Prečo?“ kvílila žena. „Prečo si ho zabil?“ Snažila sa, no nedokázala udržať príval sĺz, ktoré jej tiekli po lícach.
„Prečo? Lebo si ma zradila,“ zasyčal. „Musel som ťa potrestať.“
„TAK SI MAL ZABIŤ MŇA!“
„Ale, drahá, vieš predsa, že je to len a len tvoja chyba,“ povedal sladkým hláskom, „keby si sa s ním toľko nebratríčkovala, bol by ešte nažive.“
„Klameš,“ povedala zlomeným hlasom. Vedela, že mal pravdu. Bola to len jej chyba.
„A čo sa tvojho života týka, drahá Melian, nezabijem ťa,“ pokračoval. „Neprelejem ani kvapôčku tvojej vzácnej krvi.“ Postavy s maskami v čiernych pláštoch stojaci naokolo sa zasmiali.
Pristúpil k nej bližšie. „My sme spojení, Melian, a ty to vieš,“ zašepkal, „a čo z tohto spojenia vzíde... neovplyvníš...“


„Dcérka, čo sa stalo?“
Niekto vstúpil do izby a zažal svetlo. Melian sa posadila na posteli zjavne dezorientovaná a chránila si oči pred prudkým svetlom. „Čo sa deje?“
„To sa pýtam ja teba. Kričala si akoby ťa drali z kože.“ Melian striaslo. Želala si, aby jej mama nepoužívala také farbisté prirovnania tak neskoro v noci.
„Asi sa mi len niečo snívalo,“ pokrčila plecami.
„Tak teda dobrú noc.“ Zhasla svetlo a odišla.
Po jej odchode si Melian vzdychla. Niečo sa jej naozaj snívalo. Bolo to niečo veľmi dôležité... Ale čo? Nevedela si spomenúť. Ale ako je to možné? VŽDY si pamätala, čo sa jej snívalo. Mala na to dobrú pamäť. Tak ako si nemôže pamätať sen, uprostred ktorého sa dokonca zobudila?! To predsa nie je normálne...
Nepokojne sa začala prechádzať po svojej izbe. Vrhla pohľad na prázdnu soviu klietku. Jej výr sa ešte nevrátil, vyšiel si von na prechádzku obzrieť si svoj nový domov. ‚Prechádzku?!‘ zamračila sa. ‚Sovy sa predsa neprechádzajú, ony lietajú! Takže si vyšla na prelietku...‘ Takýmito myšlienkami si zabávala mozog, aby nemusela myslieť na to, čo je skutočne podstatné. Bol to čudný deň. A ešte čudnejšia noc. Pristúpila k oknu a pozrela na pokojnú nočnú oblohu plnú hviezd.
„Čo sa mi snívalo? Prečo to nemôžem vedieť? Čo bolo také dôležité?“ Vzdychla si. „Aký osud leží predo mnou, ktorý mi nedovolíš vidieť?“

Po zbytok prázdnin si už na ten podivný sen ani nespomenula. Vlastne si naň od tej noci spomenula už len raz za život, ale to teraz nie je vôbec podstatné. Stále si čítala svoje nové učebnice a knihy. Spoločnosť jej robila iba jej sova, ktorú nazvala Morgana. A usúdila, že živé zvieratá su možno milšie ako tie vypchaté, ale nevadilo by, keby jej Morgana neprinášala mŕtve myši. Do školy sa už veľmi tešila, čo sa jej nestalo ani vtedy, keď išla do prvého ročníka. Už len odrátavala dni do prvého septembra. Premýšľala aj o svojich budúcich spolužiakoch. Možno konečne niekam zapadne, budú tam rovnakí čudáci ako ona. Zaumienila si, že aspoň zozačiatku sa bude snažiť byť k ostatným milá. Ten chlapec zo Šikmej uličky sa jej zdal celkom sympatický. Ako sa to volal? Nikdy si nepamätala mená. Obvykle preto, lebo ich nositelia ju preveľmi nezaujímali. Jerry? Jon? Nie, bol to Jacob. Jacob Harper.
Ako plynuli prázdniny, musela vyriešiť aj otázku svojej dopravy do Londýna na stanicu King’s Cross. Jej otec mal byť v tom čase už vo Švédsku na služobnej ceste. Stále niekam cestoval. A mama je učiteľka, nemôže predsa chýbať hneď v prvý deň v práci. A samu ju pustiť nechceli. Jedno východisko síce existovalo, no Melian sa ho snažila nevidieť, dokedy sa dalo. Dumbledore jej totiž povedal, že keď bude potrebovať nejakú pomoc, nech mu kľudne napíše. Lenže ona neznášala prosiť o pomoc a vonkoncom nie osoby, ktoré poznala sotva jeden deň! Na konci augusta si však uvedomila, že to už nemôže dlhšie odkladať. A tak mu napísala list, ktorý poslala po Morgane.

Vážený pán profesor Dumbledore,

Je mi ľúto, že Vás otravujem, no vyskytol sa určitý problém. 1. septembra sa totiž nemám ako dostať do Londýna. Dalo by sa to, prosím, nejako vyriešiť?
Ďakujem za odpoveď,
Melian Halleyová

Na návrat Morgany nemusela dlho čakať. Vrátila sa už o tri dni aj s Dumbledorovou odpoveďou.

Slečna Halleyová,

Som rád, že ste mi napísali. Váš problém sa dá vyriešiť veľmi jednoducho. Dňa 1.septembra o 10:15 príde pre Vás pracovník z Ministerstva mágie, ktorý Vás odvedie do Londýna.

Príjemný zbytok prázdnin Vám praje Albus Dumbledore

Po jeho odpovedi bola dosť zmätená. Ako prvé si všimla, že jej zrazu začal vykať. A potom sa zarazila. Príde po ňu niekto o štvrť na jedenásť?! Keď vlak odchádza o jedenástej?! A ako sa tam zo Severného Írska dostanú za trištvrtehodinu?!* A ešte ju prekvapilo, že pre ňu pôjde niekto z ministerstva. Nie je predsa až tak dôležitá.

Prvého semptembra vstala nezvyčajne skoro a už nemohla zaspať. Mala strach, že jej nezazvoní budík a prespí odchod vlaku. Tak sa začala baliť, čo jej však trvalo len asi desať minút. Tak si ešte chvíľu čítala knihu O dejinách Rokfortu a „pobalila“ aj Morganu. Nakoniec si obliekla pohodlné rifle, tmavomodré tričko a sivú mikinu a okolo siedmej zišla do kuchyne, lebo jej už škvŕkalo v bruchu. Dala si svoj obľúbený čaj značky Earl Grey, hrianku a pomaranč. O chvíľu sa tam vrútila jej mama, ktorá sa s ňou chcela rozlúčiť, pretože už odchádzala do práce.
„Ach, Melian, sľúb mi, že si budeš dávať pozor,“ hovorila, zatiaľ čo ju objímala.
„Mami, dusíš ma,“ priduseným hlasom povedala Melian. Jej mama si to nevšímala.
„A chodievaj skoro spať, píš si domáce úlohy a píš nám listy,“ plakala. Pustila ju až vtedy, keď jej Melian sľúbila, že bude písať domov každý týždeň.
„A poslúchaj učteľov, jasné? A s nikým sa nebi.“
„Mami, veď ja sa s nikým nebijem,“ odvetila nevinným hláskom.
„To hovor niekomu, kto ťa nevychovával spolu s tvojimi bratmi,“ zasmiala sa cez slzy.
„Choď už, lebo budeš meškať.“ Niekedy musela robiť rodiča vlastným fotrovcom.
„Áno, áno, už idem. Desiatu máš na stole. A potom sa rozlúč s chlapcami, odchádzajú o ôsmej.“ Melian sa kyslo zatvárila a naposledy sa rozlúčila so svojou matkou. Potom si ešte pozrela telku, tušila, že ju ešte dlho nebude vidieť.
O ôsmej ju čakala neľahká úloha. Jej starší bratia boli ešte stále trochu šokovaní z toho zistenia, že ich malá sestra, s ktorou sa stále hádali a bili, je čarodejnica. Zišli dole do obývačky. Mike mal šestnásť rokov, Nick štrnásť. S Mikom vychádzala predsalen o čosi lepšie ako s Nickom.
„Tak, sestrička... maj sa dobre a keď budeš odchádzať, zamkni dvere,“ začal Mike.
„Aj ty... A dúfam, že tento rok budeš mať silnejšiu imunitu ako predošlý,“ uškrnula sa. Narážala tým na niekoľko Mikových absencií v škole, ktoré neboli tak celkom odôvodnené.
„Dávaj si pozor na jazyk,“ pohrozil jej s úsmevom.
„To nemusím. To vy by ste sa mali správať ku mne slušne, inak vás premením na muchotrávky.“
„Zatiaľ sa nebojím. Veď ťa celý rok neuvidíme,“ povedal Nick ľahostajne.
„Prečo ste si takí istí? Odkiaľ viete, že neprídem na Vianoce?“ Usmiala sa svojím typickým upírskym úsmevom. Nie je isté, či to bol práve jej úsmev, ktorý donútil jej starších bratov odísť, alebo to bolo tým, že už bolo neskoro, no hlavné je, že odišli a Melian sa po ich odchode nudila a čoraz netrpezlivejšie pozerala na hodinky.
Do desiatej sa už len tak motala po dome a kontrolovala, či má všetko potrebné pobalené. Potom si zniesla všetky veci do predsiene.
10:05. Už si zbalila aj desiatu (chlieb s maslom, syrom a paradajkou a jablko).
10:10. Čo nevidieť by už mal niekto prísť. A ako príde? Žeby autom? Aké autá vlastne používajú čarodejníci?
10:15. Už by tu mal byť.
10:20. Mešká.
10:23. Melian už bola fakt nervózna. Za tridsaťsedem minút sa do Londýna v žiadnom prípade nedostane.
10:25. Žeby to bolo celé iba nejaký hlúpy žart? Nie, to hádam nie, veď videla Šikmú uličku, Gringottbanku, škriatkov, bosorky... To proste musí byť pravda! Tak potom kde je ten človek z ministerstva?
O 10:27 začula akýsi podozrivý zvuk z obývačky. Žeby zlodeji? Vtrhla tam a práve jeden muž vystupoval z kozuba! Melian sa nezmohla na slovo. A ani ten muž, keďže vykašliaval popol. Bol trochu zavalitý a mal ohnivočervené vlasy. Keď dokašlal, povedal: „Á, ty musíš byť Melian Halleyová. Ja som Antonius Weasley. Ospravedlňujem sa za meškanie, ale na ministerstve sme mali kopu roboty.“ Keď videl Melianin prázdny výraz, dodal zúfalým hlasom: „Prosím, povedz mi, že si to ty. Bola by to hanba, keby som zablúdil a vyskočil z kozuba do iného domu.“
Melian sa spamätala. „Samozrejme, že som to ja, ale.... ten kozub...“
„Och, to sa nazýva cestovanie medzi kozubmi. Nič zložité.“
„A aj my tak pôjdeme?“
„Kdeže, my pôjdeme inak.“
„Nerada vám to pripomínam, ale už je pol jedenástej aj päť minút a vlak odchádza o jedenástej.“
„Pre Merlina, to je už toľko? Tak čo tu postávaš? Kde máš veci?“
„V predsieni,“ odsekla. Vari ona môže za to, že ten chlap meškal?
„Tak ideme tam.“ A odišli do predsiene, kde už bol prichystaný Melianin kufor a klietka s Morganou. On vytiahol prútik, poklopkal ním po kufri a zamrmlal: „Portus.“ Keď sa Melian naňho nechápavo pozrela, dodal: „To je prenášadlo. Prenesie nás tam, kam chceme. Stačí, ak sa ho budeš pevne držať. O päť sekúnd ideme. Päť, štyri, tri, dva...“
„Morgana!“ vykríkla, na poslednú chvíľu schytila klietku a už leteli medzipriestorom.
„Au,“ skríkla, keď dopadla na tvrdú zem.
„Stalo sa ti niečo?“ ustarane sa spýtal pán Weasley a nervózne fľochol na hodinky. „Máme už len trinásť minút...“
„Som v pohode,“ zastonala a šúchala si boľavú nohu, „len som zle stúpila. Teda padla.“
„Tak potom vstávaj, musíme sa ponáhľať.“ Podal jej ruku a pomohol jej zdvihnúť sa. „Stalo sa niečo?“ opýtal sa, keď videl jej neprítomný výraz.
„Ja... zabudla som zamknúť dvere,“ vydesene zašepkala.
„Ach, to,“ spomenul si pán Weasley. „Tým sa netráp, potom sa tam vrátim a zamknem.“
„Ale to predsa nejde,“ namietala Melian, „veď ani nemáte kľúč.“
„Ale veď ja žiaden kľúč ani nepotrebujem! Ani by si netušila, čo všetko zmôžu čary,“ žmurkol.
Melian odľahlo a poďakovala sa mu. „Kde to sme?“ Obzrela sa. „Čakala som, že pristaneme rovno na stanici.“ Stáli v nejakej ošarpanej uličke, nikto iný tam nebol.
„Naozaj? A nemyslíš, žeby to bolo trochu nápadné?“ Pobavene sa usmial. Melian sa hnevala sama na seba. To jej naozaj mohlo napadnúť. „Sme na mieste, ktoré je utvorené na primiestňovanie čarodejníkov. Je zabezpečené kúzlami na utajenie. Odtadeto je to na stanicu King’s Cross len chvíľa.“
Nakoniec sa ukázalo, že to bola riadne dlhá chvíľa, pretože celý čas museli utekať. Keď sa konečne dostali na stanicu, bolo už o päť minút jedenásť.
„Pán Weasley? Rokfortský expres má ísť z nástupištia 9 a ¾, ale tu je len nástupište deväť a desať.“ Zmätene sa obzerala naokolo.
„Na nástupište sa musíš dostať cez tú stenu,“ odpovedal a ukázal na zdanlivo veľmi pevnú tehlovú bariéru medzi číslom deväť a desať.
„Čo prosím? Mám prejsť cez stenu?! Veď nie som duch!“ rozhorčila sa.
Pán Weasley už očividne začínal strácať trpezlivosť. „Pre Merlinove spodky, dievča, chápem, že pochádzaš z muklovskej rodiny, ale uvedom si, že tu je všetko iné a nič tu nedodržiava fyzikálne zákonitosti!“
„Takže naozaj mám prejsť cez STENU?“ Potrebovala sa ešte raz uistiť.
„Presne tak. Tá stena tam v skutočnosti ani nie je. Vlastne je, ale ťažko sa to vysvetľuje.“
„Aha, takže je to niečo ako hologram?“
„Ja síce netuším, čo je to hologram, ale viem, že o dve minúty ti odchádza vlak. Takže by sme s tým mali niečo robiť, čo povieš?“ Žmurkol na ňu.
„Tak fajn. Čo mám spraviť?“
„Stačí, ak pôjdeš oproti stene. Radšej sa rozbehni. Idem prvý a vezmem ti aj veci.“ Schytil kufor a klietku a vyrazil oproti múru. O pár sekúnd sa vyparil.
„Dobre Melian, kľud, ty to zvládneš, tá stena tam v podstate ani nie je,“ hovorila si a rozbehla sa so zatvorenými očami. Už-už čakala náraz, no keď stále bežala ďalej a nič sa jej nestalo, otvorila oči. Stála na nástupišti. Videla aj Rokfortský expres. Všade bola para a hluk a zovšadiaľ sa ozývalo húkanie sov. Bolo tam plno ľudí a väčšinou sa to lúčili rodičia so svojimi deťmi.
„Super, tu máš veci, ja sa musím ísť ešte rozlúčiť so synom. Tiež ide prvý krát do Rokfortu. Tak teda dovidenia a uži si to na Rokforte.“ Usmial sa na ňu pán Weasley a podal jej kufor a Morganu, ktorá medzitým začala prispievať do toho hluku svojím húkaním.
„Dovidenia a...ďakujem za všetko.“ Tiež sa usmiala.
Usúdila, že by si zrejme mala pohnúť. Vytrepala sa na vlak spolu s kufrom a klietkou v ruke, čo naozaj nie je také ľahké, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Druhá úloha, ktorá ju čakala, bolo nájdenie si vlastného kupé. No zrejme prišla prineskoro, pretože všetko už bolo obsadené. Nakoniec si celá zúfalá povedala, že si sadne do prvého kupé, ktoré uvidí. A tak odovzdane otvorila dvere a... čakalo ju prekvapenie.

*Čo sa toho Severného Írska týka. Bývala tam aj pri písaní druhej kapitoly ;). Keď išla do Šikmej uličky, nastúpila do otcovho auta, odviezli sa do prístavu, odviezli sa loďou a potom si požičali auto z požičovne áut. Nechcelo sa mi to však písať do druhej kapitoly, lebo to nebolo podstatné, a vlastne to nie je podstatné ani teraz, no aspoň to bude mať logiku :D.

 

Prejdi na ďalšiu kapitolu.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

:))))

(evelyn, 23. 5. 2008 21:46)

dobrééé