Jdi na obsah Jdi na menu
 


Potomkovia hadov - 6.kapitola: Zlé správy

18. 11. 2007

6.kapitola - Zlé správy

 

„Nie?!“ opýtal sa šokovane.
„Porozmýšľajme trochu...Hmm... Nie.“
„Oľutuješ to,“ nahnevane povedal.
„Nemám ten pocit, Tommy,“ nezbedne sa usmiala.
Jeho tvár sa skrivila hnevom. Uvedomovala si, že to asi trochu prehnala.
„Ako sa opovažuješ, ty špinavá humusáčka...“ zasyčal.
„Nehovor mi tak!“ Nebezpečne sa jej zablyslo v očiach.
Siahla do habitu, no nebola dostatočne rýchla. Riddle ju predbehol.
PETRIFICUS TOTALUS!“ zakričal. Len-len že sa uhla a už po nej vyslal ďalšie zaklínadlo.
„EXPELLIARMUS!“ Červenému lúču sa už nevyhla a vytrhlo jej prútik z ruky. Letel priamo k Riddlovi, ktorému sa na tvári zračil víťazoslávny úsmev.
‚Tak toto nie,‘ pomyslela si skrúšene. Nechcela sa ocitnúť v jednej miestnosti s týmto chalanom bez prútika. A nerada prehrávala. Kde je, sakra, tá knihovníčka?!
Vedela, že teraz je najdôležitejší prvok prekvapenia. A tak kým bol Riddle zaujatý jej prútikom, rýchlo sa na neho vrhla a zhodila ho na zem. On to nečakal a z prútika mu vyleteli zelené iskry, ktoré spôsobili, že z políc popadala polovica kníh. Melian to využila, chvíľu spolu zápasili, no nakoniec sa jej podarilo vytrhnúť mu svoj prútik.
„Zlez zo mňa, humusáčka,“ prikázal s odporom.
„Rada,“ povedala, vstala a uhládzala si strapaté vlasy. Svoj prútik schovala do habitu práve vo chvíli, keď vbehla dnu vystrašená knihovníčka Lettersová, ktorá počula hluk.
„Čo sa to tu deje?“ zvrieskla, keď videla ten neporiadok a Riddla ležiaceho uprostred neho. Melian si v pravej chvíli uvedomila, že to asi vyzerá, že ho napadla. On by to iste využil.
„Nič, madam Lettersová, Tom sa len potkol, zľakol sa a omylom mu vyleteli z prútika iskry, ktoré spôsobili to, čo naokolo vidíte,“ rýchlo povedala, pretože ona mala Riddla rada tak, ako aj ostatní učitelia. Určite by jej strhla kopec bodov.
Melian podala ruku Riddlovi, aby mu pomohla vstať.
„Viem vstať aj sám, ďakujem,“ odvetil ľadovo a jej ruku ignoroval.
„Och, Tom, nestalo sa vám nič?“ ustarostene sa ho opýtala Lettersová. „Vy nezbedník, viete predsa, že v knižnici sa nesmie čarovať,“ pokarhala ho s úsmevom.
„Prepáčte, madam, viac sa to nestane.“ Venoval jej očarujúci úsmev. Zdalo sa, že ju to uspokojilo. Melian len nenápadne prevrátila očami.
„Hneď to tu dám do poriadku,“ povedala a mávla prútikom. Okamžite sa všetky knihy vrátili naspäť do políc.
„Ďakujem, udeľujem Chrabromilu tri body,“ poďakovala sa jej Lettersová.
Usmiala sa. „Za málo. Tak ja už... Asi pôjdem,“ pozrela na Riddla a keď videla jeho vražedný pohľad, vyparila sa rýchlosťou blesku. Utekala a zastavila až na schodisku, aby sa vydýchala. Uvedomila si, aké mala šťastie, že tam vošla Lettersová. Ktovie, čo by jej inak spravil?

 
„Chrabré srdce,“ povedala heslo Tučnej panej a vošla do klubovne. Panoval tam zvyčajný hluk. Niekoľko chalanov jej venovalo pár obdivných pohľadov a ona si uvedomila, že sa ešte stále neprezliekla. Chcela sa nenápadne vytratiť do izby tak, aby si ju Jack nevšimol. Určite by sa vypytoval, kde toľko bola. A ona mu to nechcela vešať na nos, hoci nevedela, prečo vlastne. V poslednom čase si uvedomovala, ako veľmi je od neho závislá. Keby sa napríklad pohádali alebo by ju zradil, veľmi by sa jej to dotklo. A ona nemohla dovoliť, aby nad ňou mal niekto takú moc. Istota je istota. Nemusí predsa vedieť všetko.
No už bolo neskoro.
„Melian!“ zamával na ňu. Nemohla si to nevšímnúť, a tak sa vybrala smerom k nemu premýšľajúc, akú výhovorku si vymyslí.
„Ahoj.“
„Kde si toľko bola?“ začudoval sa. „Nechcela si sa náhodou iba prezliecť?“
„Chcela, veď už aj idem.“
„A kde si teda bola?“ vyzvedal.
„To je nadlho,“ neochotne povedala.
Jack sa zamračil. V poslednej dobe naozaj bola nejaká čudná. A tajnostkárska. „Prečo mi to nepovieš?“
„Lebo to nepotrebuješ vedieť,“ odsekla a otočila sa na odchod.
„Melian?“ zavolal za ňou.
„Čo je?!“ spýtala sa podráždene.
„Ja len... Priletela Morgana...“ Ukázal rukou na okno, do ktorého ťukal prekrásny hnedý výr. Naozaj to bola Melianina sova Morgana.
„Aha,“ povedala už miernejšie. „Tak prepáč...“ Zahanbila sa.
Podišla k oknu a otvorila ho. Morgana vletela dnu a sadla si jej na plece.
„Ahoj, moja, čo si mi doniesla?“ milo sa jej prihovárala Melian, kým jej odväzovala list z nohy. „Dnes pre teba nič nemám, musíš ísť do soviarne.“ Morgana ju jemne ďobla do ucha na znak toho, že pochopila, a keď sa zbavila listu, vyletela z okna.
Melian si rýchlo prečítala list. Zbledla.
„Stalo sa niečo?“ opatrne sa spýtal Jacob. Melian miesto odpovede roztrhala list na márne kúsky a hodila ho do kozuba.
„Čo sa v ňom písalo?“ chcel vedieť.
„Nič,“ odvetila a zahľadela sa do plameňov, ktoré pohlcovali jej list.
„Dobre, ja to v podstate ani nepotrebujem vedieť. Prečo som sa vlastne doteraz považoval za tvojho kamaráta? Mne predsa nemusíš hovoriť nič,“ odsekol a urazene prešiel popri nej k východu.


Melian bola nahnevaná. Dnes sa akoby voči nej všetci spikli. Mala chuť poriadne do niečoho kopnúť. A aj to urobila.
„AU!“ skríkla, keď kopla do kresla a chytila si boľavú nohu. Bolesť prudko stúpala, až sa jej zahmlilo pred očami. Niekto sa zachichotal.
Keď sa jej prestala krútiť hlava, pozrela sa, kto sa jej to opovažuje smiať. V kresle sedel malý, chudý chlapec so špicatou tvárou a vlasmi myšacej farby. Na svoj vek bol naozaj malý. Bol to Quirinius Wotar. Chodil o ročník vyššie ako Melian, čiže to bol štvrták. S nikým sa nekamarátil, bol to skôr samotár. Zriedkakedy rozprával a na tvári mal vždy neprítomný, zasnený výraz. Vedelo sa o ňom, že je hrozný pesimista a vždy videl vo všetkom to najhoršie. Jeho spolužiaci si spravili z jeho mena skratku a volali ho Qwer.
Melian si až teraz uvedomila, že je to zvláštne, že to tak bolí, keď kopnete do kresla. Quirinius videl jej začudovaný pohľad, ktoré naň vrhla.
„To kreslo je začarované,“ povedal na vysvetlenie, „Travis sa ho snažil premeniť na kameň, no zbabral to.“ Znova sa zachichotal.
Melian prešla rukou po operadle. Vyzeralo byť mäkké, no bolo tvrdé a hladké ako kameň. „Tupec,“ zamrmlala. Iba Jeremy Travis mohol byť taký hlúpy a zmeniť kreslo na kameň iba zvnútra. Zvonka vyzeralo stále ako obyčajné kreslo.
Vzdychla si a zahľadela sa von oknom.
„Zlé správy?“ nadškrtol Qwer. Nikto by to o ňom nepovedal, no okolie sledoval lepšie ako jastrab, aj keď to tak vonkoncom nevyzeralo.
„Horšie už ani nemohli byť,“ utrúsila.
„To nehovor,“ varoval ju, „vždy, keď sa zdá, že veci už ani nemôžu byť horšie, vždy sa nejakým zázrakom nájde ďalšie riešenie.“
„Vďaka za povzbudenie,“ smutne povedala.
„Za málo, aj nabudúce,“ usmial sa blahosklonne a zádumčivo sa zase zahľadel do plameňov.
Čudný to chalan,‘ pomyslela si a vyšla hore do svojej izby.

 

O izbu sa delila s Tarou Rogersovou, jej najlepšou kamarátkou Mirabelle Mulourovou a s jedným tichým dievčaťom, Corinou Jenkinsovou. Na izbe ju ani vidno nebývalo, všetok svoj voľný čas trávila s kamarátkami z Bifľomoru.
Svoju časť izby si hneď prispôsobila vlastnému vkusu. Všetci mali na posteliach červeno-zlaté baldachýny podľa farieb fakulty, no ona našla jedno užitočné kúzlo, ktoré mení farby a jej baldachýny boli teraz čierne. Niežeby sa jej to tak veľmi páčilo, skôr chcela vytočiť svoje spolubývajúce, lebo vedela, že im sa to páčiť nebude. Tara a Mirabelle sa boli sťažovať profesorovi Dumbledorovi, ktorý bol vedúci ich fakulty, že je to nevkusné, on však povedal, že proti tomu nemôže urobiť nič. A tak závesy zostali čierne...
Zatiaľčo ostatné dievčatá mali nad posteľou nalepené plagáty obľúbených rockových hudobných skupín (Jedovaté bosorky a Pretekajúci kotlík), Melian mala naozaj originálny nápad. Jej krstný otec bol poľovník a na jej narodeniny jej daroval vypchatú jeleniu hlavu aj s obrovskými parohami, ktoré teraz viseli zo steny. Mirabelle prvú noc takmer preplakala, lebo sa bála tých prázdnych čiernych očí.
A ešte tu mala nalepené mapy nočnej oblohy. Jej časť izby zdobila len jedna vec – raz si v Šikmej uličke kúpila model Slnečnej sústavy. Tvorilo ju miniatúrne Slnko vo výške asi piatich centimetrov, okolo ktorého obiehali planéty. Kopírovali pohyby skutočných planét, čiže napríklad model Zeme obehol Slnko za jeden rok. Bolo to úžasné zariadenie. Aj za to vysolila kopu peňazí.

 

Melian vstúpila dnu. Vyskytol sa jej zaujímavý pohľad. Na posteli ležala Tara a plakala do vankúša, zatiaľ čo ju Mirabelle hladkala po vlasoch. Melian si ich nevšímala, prezliekla sa, dala si džínsy a mikinu a vypadla stadiaľ. Nemienila znášať Mirabelline vyčítavé pohľady a Tarino rumázganie. Rozhodla sa, že sa pôjde pred večerou trochu prejsť.
Vyšla z hradu a sadla si pod svoj obľúbený strom pri jazere. Chvíľku tam iba sedela, rukami si objímajúc kolená a premýšľala. Dnešný deň bol hrozný. Najprv sa pohádala s Tarou, potom s Jeremym, Riddlom a nakoniec s Jackom, čo sa jej zatiaľ ešte nikdy nestalo. Kto bude nasledovať?
Začula akési blížiace sa hlasy. Spozornela. Boli to chlapčenské hlasy.
„Bude bývať v lese.“
„Rubeus, zbláznil si sa?“
„Veď je tam predsa taký šťastný!“ odvetil s bázňou v hlase.
„Rub, ak ti to zistia, tak...“
„Šmária, Will, neboj, nikto to nezistí.“
„Ako ťa vôbec niečo také mohlo napadnúť?!“
„A mal som ich nechať, aby ho utratili? Nikdy.“
„Lenže všetci si myslia, že zabil Myrtu.“
„Ale to tak nie je, a ty to vieš. Alebo o ňom pochybuješ?“
„Samozrejme, že nepochybujem. Viem predsa, že z tej komory na metly sa ani nepohol."
„No tak vidíš. A neboj, našiel som mu peknú čistinku dosť hlboko v lese."
„A Ackerley tam nechodieva?“ spýtal sa Will pochybovačne.
„TAM nechodí nikto," povedal Hagrid tajomne.
William vzdychol. „Aj tak neviem, či to bol dobrý nápad. Veď si ho mohol komukoľvek predať a mali by sme pokojný život."
„Ja sa Aragoga nikdy nevzdám!"
„Dobre teda. Ale ja s týmto šialenstvom nechcem mať nič spoločné."
„V pohode, zvládnem to aj sám," usmial sa Hagrid.
Willovi odľahlo. Bál sa, že bude naliehať. „Hádam sa nič -" na chvíľu sa odmlčal, a to z jednoduchého dôvodu. Práve vyšli spoza hustých kríkov na miesto, kde pod stromom sedela Melian. Veselo sa na nich usmievala.
„Melian," povedal William akoby v tranze. Hagrid na ňu len vypliešťal oči.
„Zdravím, mládež," pozdravila ich veselým hlasom, „dnes je nádherný večer na malú prechádzku, však? Ale už by som mala ísť na večeru, tak si to užite.“ Vstala a šla smerom k hradu.


Chlapci len bez slova civeli na ňu, ako odchádza. Ešte dlho im trvalo, kým sa z toho stretnutia spamätali. Prvému sa to podarilo Williamovi.
„Nuž, kamoš,“ nadýchol sa, „asi by sme si mali dávať viac pozor na to, čo hovoríme.“
„Myslíš... myslíš, že to počula?“ neisto sa spýtal Hagrid.
„Áno,“ odpovedal mu Will potichu, „určite. Nevidel si, ako sa tvárila?“
„A myslíš... že to niekomu povie?“
„Ťažko povedať.“
„Nikdy ma nemala rada.“
„Myslím, Rub, že ona nemá rada nikoho, tak sa nemusíš trápiť.“
„Ale ak to niekomu prezradí... tak... tak si môžem baliť veci. Čo na to povie Dumbledore? Vybavil mi, aby som tu mohol ostať ako pomocný hájnik a ja takto zradím jeho dôveru. Ocko by sa hanbil,“ povedal smutne. Do očí sa mu začali tlačiť slzy.
„Upokoj sa, Rub,“ chlácholil ho Will, „možno to nikomu nepovie. Nemyslím, že by bola až taká podrazáčka.“
Hagrid potlačil vzlyk. Očividne mal o nej iný názor.

 

Melian vstúpila do Veľkej siene. Už tam bolo skoro všetci. Pri chrabromilskom stole videla aj Jacka. Sadla si pár miest od neho. Na večeru mali vyprážaný morčací rezeň so zemiakmi. Po chvíľke, keď nejedla, len sa v tom piplala, k nej podišiel William Weasley.
„Hm, Melian?“ oslovil ju.
Otočila k nemu hlavu. „Áno?“
„Keď doješ, mohol by som sa s tebou porozprávať?“
Pozrela sa na svoj tanier. „Už som dojedla.“ A odsunula svoj plný tanier. Keď videla jeho pohľad, dodala: „Jedla som veľa na obed.“ Usmiala sa.
Jack to počul a zdvihol hlavu. Pozrel na Melian, no nepovedal ani pol slova. Vedel totiž, že na obede ani nebola, pretože mali sviečkovú na smotane a tú nemôže ani cítiť.
„Tak... tak teda dobre,“ povedal Will.
Melian vstala a nasledovala ho von zo siene. Vošli do prázdnej učebne transfigurácie. Will zavrel dvere.
„Takže?“ Trochu tušila, čo jej chce asi povedať.
„Takže... Viem, že si nás s Hagridom počula,“ vyhlásil.
Pokrčila plecami. „Nepopieram.“
„Vieš, ak by sa to niekto dozvedel, Hagrid by musel odísť.“
„Som si toho vedomá,“ uškrnula sa.
„A máš v pláne to niekomu povedať?“ Zamračil sa.
„Nepremýšľala som nad tým...“ zamyslela sa. „Acromantule sú dosť vzácne, však? Ich jed sa vraj dosť ťažko zháňa.“
Will sa zhrozil. „Čo chceš spraviť?“
„Koľko má ten pavúk rokov?“
„Iba jeden, prečo?“
„Ach... Tak teda nič. Nepoviem to nikomu.“
„Sľubuješ?“
„Prečo by som ti to mala sľubovať?“ Zamračila sa. „Pokiaľ viem, TY odo mňa žiadaš láskavosť.“
„Eh, jasné, prepáč. Ja... Ďakujem. Hagrid sa poteší,“ jachtal.
Melian pokrútila hlavou a vyšla z učebne.

Nasledujúca kapitola

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

:))))

(evelyn, 24. 5. 2008 19:44)

:)))))))))))))